Čo baby nedokážu / 21

Naša prvá nemocničná návšteva

     Keď sme prišli od Paľa domov, počuli sme z Kristínkinej izby smiech. Opatrne sme pootvorili dvere a videli sme, že ocko s dedkom upravovali moje a Kubovo veľdielo. Zmizol dážď, polovica oblaku a mojim chrobákom ktosi namaľoval ďalšie nohy. Motýle zostali.

– No, trochu ste to prehnali, ale nech si baba zvyká, nie? – povedal dedko a chichotal sa svojím tenkým hlasom. Aj ocko sa usmieval a to bolo podozrivé. V poslednom čase sa u nás všetci len ticho zakrádali, babka pritom vzdychala, dedko sa prihováral psom a ocko neustále telefonoval s mamou.

– Deje sa niečo? – spytujem sa.

– Deje, chlapci, deje! O týždeň prídu mama a Kristínka konečne domov! – pridala sa babka a dokonca nám priniesla svoje tvarohové taštičky. Svet stál zrazu na hlave a my sme s Kubom vyskakovali ako dva šimpanzy.

– Keď dokončíme Kristínkinu izbu, pôjdeme pozrieť, ako sa jej darí, – povedal ocko a všetci sme začali pracovať ako otroci. My s Kubom sme povynášali farby a špinavé papiere, babka poumývala okno a podlahu, dedko zavesil bielučkú záclonku a ocko postavil do rohu pod naše motýle a chrobáky novučičkú postieľku.

– Na dnes by to stačilo. Choďte sa umyť, pekne sa oblečte a ideme! – zavelil ocko a my sme sa išli pripraviť na našu prvú nemocničnú návštevu.

– Pamätáš sa, ako bol Paľo Hruška v maminom bruchu a tam sa naučil morseovku? – spýtal sa ma Kubo tichým hlasom, lebo sme sa už blížili k nemocnici..

– Ja tomu neverím. Hrušiak si rád vymýšľa, – šepol som.

–  A čo ak sa lekári s malými deťmi musia rozprávať morseovkou? – šepol aj Kubo.

– Čo sa nepamätáš, že Kristínka sa narodila omnoho skôr ako sa mala? Nebol čas na žiadne rozprávanie, – prevrátil som oči, aby Kubo prestal, lebo už sme vchádzali do nemocnice.

– A čo ak sami lekári nevedia morseovku, a tak Kristínke nemohli dať vedieť, aby ešte nejaký čas v bruchu zostala! – povedal Kubo a ja som začal rozmýšľať, či náhodou nemá tak trochu pravdu. Ale dlho som nerozmýšľal, lebo oproti nám kráčala naša mama a usmievala sa ako slniečko. Pritisla si nás s Kubom k sebe. Myslím si, že tu v nemocnici je to povinné. Na ulici už nie. Raz ma takto objala pred školou a chalani sa mi posmievali, že som mamin maznák.

– Tuším ste vyrástli, – povedala mama plačlivým hlasom, ale hneď nám vysvetlila, že to plače od radosti. Keď sa konečne všetci vyobjímali, išli sme sa pozrieť na Kristínku. Mama nás zaviedla k veľkému oknu a ja som zrazu videl plno maličkých detí. Niektoré z nich revali ako susedova motorová kosačka a niektoré ticho spali. Ja by som sa pri takom vresku asi zbláznil.

– Vyzerá to ako obchod s deťmi, – povedal Kubo.

– Ako poznáš Kristínku, keď sú všetky deti rovnaké?, – obrátil som sa na mamu.

– Hádajte, ktorá to je! – zatvárila sa mama tajomne.

Teda, už som riešil všelijaké hádanky, ale takúto ešte nie.

– Nebudem brať do úvahy holohlavé bábätká, – ozval sa Kubo.

– A ja tie urevané, – dodal som.

– Mohla by to byť tá maličká princezná tu pri okne, – ozval sa zrazu dedko, – vyzerá ako ty, keď si bola malá.

Mama len prikývla a my s Kubom sme pozerali ako puky. Taká malá? A holohlavá? A urevaná? A princezná?

– Paľova sestra vyzerá trochu ináč, – povedal Kubo a cítili sme sa podvedení. Za toto sme mušketiersky bojovali?

Ale o chvíľu sa stal zázrak. Kristínka prestala plakať. Dokonca na chvíľu otvorila oči a potom si začala strkať ručičku do úst.

– Celkom dobré číslo, – povedal Kubo a všetci sme sa zasmiali. Ale dlho nám nedovolili smiať sa, lebo prišla sestrička a začala nás vyháňať. Kubo využil presilovku a sestričky sa spýtal:

– A viete vy morseovku?

Sestrička sa na neho pozrela takým zvláštnym pohľadom a povedala pevným hlasom: – Neviem.

– A lekári? Tí vedia, že?

Ale sestrička už nepočúvala a zatvárala za nami dvere.

– Čo som ti hovoril? – zatváril sa Kubo dôležito.

– A prečo by mali vedieť morseovku? – spýtala sa mama, lebo ona má uši ako netopier.

– Len tak, – zahováral Kubo.

– Lebo ja morseovku viem, – povedala.

– Je to jasné, – povedal mi Kubo večer, keď sme už ležali v posteliach. – S deťmi v bruchu sa rozprávajú mamy. S nami sa asi rozprávala málo, keď sme morseovku už zabudli.