Rázcestie do snov

Skôr než stihol zavrieť oči, prekĺzla cez úzku štrbinu pod jeho viečko.

Vietor jej strhával šaty, až kým ostala stáť nahá a skamenená pod stromom.

Z trupu mu vyrástli konáre, ktoré sa k nej mäkko sklonili. Pomaly kĺzal drevenými rukami po jej studenom tele.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal do tmavého bezodného ucha.

V tom okamihu praskla a rozsypala sa.

Prebudil sa do vlhkého skorého rána a v stuhnutej dlani zvieral kúsok puknutého mramoru.