Ráno ako maľované

– Suky sú inteligentnejšie ako psy, – povedala žena s takou určitosťou v hlase, až to muža prekvapilo. Zobral si svoj hrnček s bielou kávou a odsadol si. Vedľa hrnčeka s novinami si položil okuliare, no ako sa načahoval po cigarety, rukávom košele si zrazil okuliare na betónovú podlahu verandy. Rýchle sa po ne zohol, ale kosticový rám bol zlomený. Muž ho opatrne zobral do rúk, no pravé sklo sa s cengotom vykotúľalo z verandy a ticho zosadlo do trávy pod zábradlím.

– Ráno ako maľované, – zahundral muž a vstal. Najprv vošiel do domu po nožnice a leukoplast, potom sa na verande prikrčil, vystrčil ruku spod zábradlia do trávy a hmatkal okolo múru.

– Pozor, prichádza Bingo, – oznamovala žena začítaná do knihy.

– Tak ho odožeň, je tu niekde to sklo, – narovnal sa muž a vyšiel z verandy na dvor.

– Vidíš? Som ti hovorila, že suky sú inteligentnejšie.

– Tu je, – vydýchol si napokon muž a opatrne vložil sklo do vrecka na košeli. Zapálil si cigaretu a oprel sa o studňu. Bol odtiaľto najlepší výhľad na bráničku a na cestu. Po ceste však nikto nešiel, a tak sa muž vrátil na verandu a dal sa do opravovania zlomených okuliarov. Najprv sa dlho sústreďoval na zasadenie skla do rámu. Keď sa mu konečne podarilo pritlačiť rám a sklo o seba, opatrne začal na zlomené miesto prikladať pásik leukoplastu.

– Počúvaj toto! – vyprskla žena, až sa mužovi sklo s rámom vyšmyklo z ruky.

– Len počúvaj! Prečítam ti úvod jednej poviedky: Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. A teraz dávaj dobrý pozor: Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Počuješ? Išla tam obesiť svojho Šanga! A teraz ďalej: Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty.

– Kto je Šang? – spýtal sa muž a rezignovane si odpil z kávy.

– Asi pes. Áno, pes. Tu je to: ,Tak sa už pohni,‛ obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a ďalej hrabal.

– To je teda nápad... – pokrútil muž hlavou a znovu začal skladať zlomené okuliare.

– Tej babe asi hrabe! No len počúvaj: ,Nemysli si, že sa tomu vyhneš‛, hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.

– Prosím ťa, nechaj ma zlepiť ten rám, – povedal nervózne muž, no žena zvýskla a chytila sa za hlavu.

– Vravím, že je bláznivá! No aha! Sleduj: ,Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na držky príde‛. Veď ona svojho Paľka, toho muža, mala normálne na kredenci v kuchyni!

Muž odovzdane položil rám so sklom na stôl a hľadel do neurčita.

– No a teraz vraj posledné želanie! Psy predsa nemajú posledné želanie. Prosím ťa, tá babizňa chcela, aby si pes povedal posledné želanie!

– A povedal?

– No neviem, asi nie...Sám uváž: ,Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre‛, chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja.

Žena sa ešte väčšmi zahĺbila do čítania a nakoniec sa začala smiať.

– Obesila ho?

– Nie.

– Prečo, keď tak chcela?

– Neuveríš, čo mu baba povedala. Vraj: ,Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička‛.

– Celkom srandovná babka, – usmial sa muž akosi pre seba. Dlho hľadel na čítajúcu ženu, potom mu oči zaleteli na spodné konáre starej jablone na dvore a znovu sa pustil do zliepania. Keď si uvedomil, že po spodný konár jablone ani on už nikdy nedorastie, sklo okuliarov mu vypadlo rovno na betón a rozprsklo sa na drobné kúsky.

– Vyrobil som lupy pre tristo trpaslíkov, – povedal a začal pomaly piť kávu. Bola studená.