Kvído a Fráns

Kvído obrátil holú hlavu k slnku, prižmúril oči a bezzubé ústa sa mu roztiahli až po uši. To bral zo slnka energiu. Kedysi ju bral zo stromov, teraz zo slnka.

Ľudia si o Kvídovi mysleli, že je blázon. Všade hovorieval iba nosové n. Nikto nikdy neprišiel na to, že všade strkal nosové n iba preto, aby Franzovi, svojmu najlepšiemu kamarátovi, mohol hovoriť Fráns. Potom ktosi zistil, že Kvído bol ešte za prvej republiky na bicykli až vo Francúzsku. A tak si polovica ľudí myslela, že je ešte väčší blázon, a druhej polovici to bolo jedno.

No áno, Franz. Stával na brehu Váhu, oči prižmúrené do slnka, len ústa sa mu nerozťahovali až po uši. Najradšej čerpal energiu v hájiku pri slepom ramene rieky. Spočiatku cítil, že jej má dosť na to, aby plával po prúde až do Dunaja a potom by už iba bežal a bežal až do Viedne. Lebo tam sa narodil. Mal sedemnásť, keď ho macocha dala vypovedať. Tvoj dedo je z Cífera a Cífer patrí do Trenčianskej stolice, Franz, povedala mu. A na otca sa nespoliehaj, front je ďaleko. Videl jej žltozelené oči. Vtedy vedel, kde má domov. Bol to Práter, otcova dielnička a kino, kino, kino. Nočná Viedeň. A tak ušiel z Horniakov prvý raz. Otvoril dvere ich bytu, ešte vždy mal dva kľúče, jeden od bytu a jeden od dielne, a tam na diváne sedí chlap. Vysoký, plecnatý a pri ňom macocha. Potom ušiel aj druhý, aj tretí raz. Nakoniec si zvykol aj na Súčanov v krojoch a plstených kapcoch. V hájiku po čase čerpal silu iba na to, aby nazbieral májovky a vrátil sa po škarpe domov. Z veľkého sveta tu zostal len zabudnutý Kvído. Vraj bol na bicykli až vo Francúzsku.

Nikdy o tom spolu nehovorili. Kvído o Francúzsku ani on o Viedni. Rozprávali sa o politike, lebo po nemecky skoro nikto na okolí nevedel. Stávali vždy pod agátom na rohu ulice, fajčili detvy a v nedeľu bystrice.

A potom sa to stalo. Franz sa začal sťažovať na bolesti žalúdka. Išlo to rýchlo, Kvído sa s ním ani nestihol rozlúčiť.

Na pohrebe mal Franz pootvorené ústa. Mohli mu ich aspoň zatvoriť, povedal niekto. No Kvído vedel: Franz sa s ním lúči tak sa teda maj, Kvído. Slzy mu tiekli až k bezzubým ústam, ostré slnko mu prepaľovalo veľké tenké uši, v ruke žmolil neodmysliteľnú baretku a vôbec sa do tej dôstojnosti okolo nehodil. A vtedy Kvído vedel, čo urobí. Bolo to proti jeho podstate, proti všetkému, čím žil: hneď po pohrebe zobral pílku a vypílil agát na rohu ulice. Odvtedy Kvído čerpá energiu zo slnka.