Božie mlyny

     Stojí pri morovom stĺpe s tým rozdielom, že nemá pri nohách obrovský kufor ako kedysi pred dvadsiatimi rokmi, keď sa len tak naverímboha vypravila do tohto mesta, v ktorom neexistuje jediná rovná ulica. Ideš hore alebo dole. Všetko jej bolo jedno, hlavné, že bude učiť. S novým domácim sa vtedy mala stretnúť práve pri morovom stĺpe. Neprišiel. Nedôverčivo si ju obzeral, keď prišla s kufrom až k nemu pod Nový zámok, očami sa díval kdesi popod jej nohy a tvrdil, že on sa s nikým nedohodol. On teda nie. Ukázala mu lístok s jeho menom a adresou.

Tu som si to vtedy zapísala! Nepamätáte sa? Spolu sme hovorili na vlakovej stanici. Čakali sme na prípoj... Povedali ste, že prenajímate izby.

Ja som vás nikdy nevidel. Ani na žiadnej stanici som nikdy nebol.

Sľúbili ste mi, že môžem dvadsiateho prísť.

Nie, nie, nesľúbil som nikomu nič...

A čo vaše meno a adresa? Odkiaľ by som to mala?

Odpísali ste si z telefónneho zoznamu. To poznáme.

  Všimla si, že sa v okne pri vchode pohla záclonka, za ktorou zmizla ženská hlava. Mala chuť buchnúť tohto človeka niečím po hlave.

     To bolo jej prvé stretnutie s týmto mestom a s jeho ľuďmi. S kufrom sa vtedy dotiahla naspäť na námestie a nakoniec prespala v internáte školy, kde mala o pár dní nastúpiť. Vrátnik sa tváril, ako keby robil čosi protištátne, keď jej odomkol dvere malej izbičky na prízemí hneď vedľa záchodov. Hoci mu ukázala papier o prijatí, ešte pol hodinu ho musela presviedčať, že naozaj nastupuje na tunajšiu školu učiť.

Ale len na túto noc!

Starostlivo si poodpisoval jej údaje a trikrát zopakoval, že hneď ráno pôjde za hlavným vychovávateľom alebo rovno za riaditeľom internátu.

     Dana sa dnes len usmieva nad svojím prvým dňom v meste, do ktorého dnes prišla po dvadsiatich rokoch ako predsedkyňa maturitnej komisie. Povinnosti sa jej začínajú až zajtra. Dnešný podvečer sa poprechádza a nasaje dávno zabudnutú atmosféru. Obzerá sa dookola po námestí. Zmenilo sa. Po revolúcii sa vrece s podnikateľmi roztrhlo. Poskupúvali staré domy a dali sa do opráv. Len budova internátu, v ktorom vtedy prespala svoju prvú noc, tá sa veľmi nezmenila. Dokonca aj pohľad na tabuľky o tom, že tu študovali významní dejatelia, je taký ako kedysi: pod tabuľkou, na ktorej sa píše o slávnom maďarskom básnikovi, je venček s trikolórou a pod tabuľkou s menom toho slovenského nie je nič. Domácim už dávno zovšednelo, že v ich meste študoval nejaký významný básnik.  A turisti nech si zdobia, keď sa im páči.

     Dana sa pohne námestím dolu. Zastane pri budove učilišťa, v ktorom začínala ako triedna strednej školy pre pracujúcich. Taký rýchlovýkrm za jeden školský rok. Trieda, v ktorej boli temer všetci žiaci starší ako ona. Keď vstúpila do triedy, všetky oči sa pripichli na jej nohy. Dana sa nahlas zasmiala. Vedela, že to nebol najhorší začiatok. Časom jej títo starí maturanti prirástli k srdcu. Pamätá si, ako sa najstarší z triedy, Peter Páleš, večer pred maturitou balil. Že on to určite neurobí a radšej odíde sám. Musela mu povykladať košele z kufra von a ubezpečiť ho, že také niečo, aby on neurobil, neprichádza do úvahy. Myslela to vtedy naozaj vážne. Nikto z triedy nebol taký zodpovedný ako Páleš. Nakoniec skončil s dvojkami. Maturity! Ešte teraz ju striaslo, keď si pomyslela, ako ju dali učiť aj ruštinu a ona, neruštinárka, si v pude sebazáchovy zohnala písací stroj s ruskou klávesnicou a odborné texty. Po večeroch prepisovala a rozmnožovala pre triedu maturitné otázky.

To sa naučíte, keby čo bolo! prikazovala im. Nadiktovala im výslovnosť a preklad. V triede boli totiž chlapi zvyknutí na tvrdú robotu v lese, ktorí mali na hodinách pred sebou otvorenú azbuku a učili sa text od slova do slova. Dana vidí až teraz, aké to muselo byť vtedy pre nich strašné. Veď ona sa teraz, v ich rokoch, nedokáže naučiť skoro nič naspamäť. Mozog plný informácií jej odmieta poslušnosť. Spomína si na maturitu. Za predsedu prišiel ruštinár, do všetkého strkal nos, pričom vedel, že nie je ruštinárka /ozaj, ako to bolo možné, že mohla bola byť skúšajúcou? Neruštinárka a nestraníčka?/. A potom sa spýtal ktoréhosi z jej chlapcov na druhy južného ovocia.

Nu, perečíslite, pažáľsta!

Pomáranč... povedal.

Pomáranč? Éta plócha. Nu? Kak éto, tavárišč prepadaváteľnica? Skažíte... Obrátil sa predseda komisie na Danu, aby maturantovi pomohla. Cítila, ako sa jej po chrbte leje pot. Kvapky sa jej spúšťali pomedzi lopatky dolu až k pásu. Stále jej vyskakovalo v hlave  lemón, lemón, lemón... ale vedela, že lemón je citrón. Zrazu povedala celkom zreteľne: apeľsín. V tej chvíli by prisahala, že nikdy toto slovo nepočula. Ako je možné, že jej v poslednej chvíli prišlo na jazyk? Musela sa ho kedysi dávno, ešte na strednej, naučiť. Mali  ruštinára, ktorý im dal z jedného dňa na druhý štyristo slovíčok. Potom z nich vybral desať. Ak si nevedel jedno, dvojka, ak dve, trojka. Suma sumárum – štyri slovíčka zo štyristo nevedieť rovná sa pätorke. Apeľsín, povedala nahlas ešte raz a predseda jej odvtedy dal pokoj. Na konci maturít dokonca pochválil vedomosti jej zverencov. Dana si pamätá, ako jej bolo smutno, keď stála v okne na prvom poschodí a jej trieda sa rozchádzala spred budovy s maturitnými vysvedčeniami v rukách. Ako jej zakývali a ona sa tvárila veselo, ale hrdlo mala stiahnuté, že sa jej ani dýchať nedalo.

     Po maturitách žiadala od riaditeľa, aby ďalší školský rok nemusela učiť ruštinu v maturitnom ročníku. Vylúčené, povedal. Aj ďalej s vami počítam. Veď ste počuli predsedu, že to bolo dobré. Našťastie sa do mesta prisťahoval nový riaditeľ tabakovej továrne a ten mal ženu Rusku. Učila ruštinu a fyziku. A tak Dane k slovenčine pribudol dejepis, výchova k rodičovstvu a tri hodiny anglického jazyka ako krúžok. Ozaj, výchova k rodičovstvu. Zvládla to, hoci v triede boli samí chlapci. Pamätá sa, tá trieda bola v takej malej učebni. Kúrilo sa uhlím v pieckach. Raz prišla na hodinu a zistila, že je v miestnosti veľmi horúco.

Ste sa zbláznili? Vyvetrajte, lebo tu pohynieme.

Keď jej vysvetlili, že zámerne kúria, lebo ďalšiu hodinu majú so Šnágelom, starým a ufrflaným mládencom, ešte im v tom pomáhala. Prišla do zborovne a hovorí Šnágelovi: Zoberte si kožuch, pán kolega, je tam nekresťansky zima.

     Dana sa pustila dolu ulicou až k soche Kmeťa, kde sa cesta rozdvojuje. Bola zvedavá na dom, v ktorom sa jej podarilo pár mesiacov bývať v podnájme a v ktorom vtedy chytila blchy. Nikto tam už nebýval. Potom sa vrátila a pustila sa dolu k textilke. Po ľavej strane bol dom, v ktorom jej mesto pridelilo byt. Obzerala sa po ulici, spoznávala dávno zabudnuté fasády, teraz už vynovené a udržiavané. Ešte raz sa vrátila na námestie, pozorne si všímala tváre, či niekoho po tých rokoch nespozná, ale nikoho známeho nestretla.

     Na druhý deň sa vybrala do gymnázia. Deň bol drsne krásny v tomto obrovskom kotle, nad ktorým vždy po dažďoch fajčieva Paradajz. Vkročila do budovy. Spomenula si, že aj tu učila jeden školský rok latinčinu, ale veľmi si už na to nepamätá.

Povinné formality, zoznamovanie sa, odchod do tried. Množstvo monológov, jedna tvár za druhou. Lovila v hlave dávne mená, ale ako keby bolo všetko poctivo vygumované. Až na tretí deň vchádza do maturitnej miestnosti veľká hranatá tvár, hrubý nos a široké ústa. Áno, presne takto vyzeral Forgáč. To musí byť jeho dcéra. Pozerá sa do papierov: Jana Forgáčová. Je bledá, spotená a akási celá zošúverená. Ťahá si otázku a začína sa pripravovať. Dana si ešte dobre pamätá, ako kvôli Forgáčovi vyhodili zo školy Mira, jej žiaka. Prepašoval na internátnu izbu psa. Také veľké, prítulné teľa. Keď prišiel sám veľký vychovávateľ Forgáč večer kontrolovať izby, teľa vyskočilo a labami ho pribilo o dvere. Všetci sa smiali Forgáčovi za chrbtom, lebo do očí sa nikto neodvážil. A teraz jeho dcéra sedí nad prázdnym papierom. Očividne nič nevie. Tak ti treba Forgáč, tvoja dcéra možno nezmaturuje. Dana cíti po rokoch zadosťučinenie. Za Mira. Mamu vtedy už nemal a otec bol invalid. Zabije ma, povedal vtedy v kabinete a rozplakal sa. Veľmi mu chcela pomôcť. Veď všetci vedeli, aký Forgáč vlastne je. Hrubý, arogantný a panovačný. Každý okolo neho čušal, lebo Forgáč bol veľké zviera. Predseda strany. Mohol si všetko dovoliť. A ako si to mohol dovoliť! Spomenula si úplne presne: kúrenie v nových blokoch nebolo ešte hotové. Vonku blata, bol november, učilo sa v kabátoch. Forgáč, vtedy už riaditeľ školy, stál pri vstupných dverách a kontroloval, či sa všetci prezúvajú. Dvaja chalani, ktorí nemali prezúvky, si mysleli, že sa prešmyknú poza Forgáčov chrbát, ale to nepoznali dobre Forgáča. Zdrapol ich za uši. Vyzuť! reval na nich a držal ich za uši. Hlavy mali vykrútené k sebe a stavali sa na špičky, lebo Forgáčove prsty boli ako zverák. Dana mala vtedy službu. Cítila sa trápne, nedokázala sa dívať na tých dvoch ponížených chalanov. Pustite ich! povedala prekvapenému Forgáčovi a ten uvoľnil zovretie svojich mamutích prstov.

Vyzujú sa a budú chodiť bosí! Nevážia si, že máme čisto! prskal sliny okolo seba Forgáč.

Je iba osem stupňov. Bosí prechladnú...

Vyzuť! reval Forgáč ako zmyslov zbavený.

Choďte do triedy, povedala Dana.

Čo poviete rodičom, pán riaditeľ, keď dostanú zápal pľúc? opýtala sa.

Ale vy budete po nich utierať! A môžete hneď začať!

Iba ak spolu s vami, vyzývavo sa pozrela do tých zelenožltých prižmúrených očí a už vtedy vedela, že Forgáč sa postará o to, aby odišla. Ale na svoje prekvapenie zostala ešte jeden školský rok. Štúdium pre pracujúcich predĺžili na dva roky. Nemal by ich kto doviesť k maturite.

     Odišla až po tej udalosti v januári: večer opravovala akési písomky a ozval sa zvonec.

Dobrý večer, pani profesorka.

Dobrý...

Môžeme ďalej? My sme Kováčovci. Zoltánovi rodičia.

Nech sa páči. Stalo sa niečo Zolovi? 

Ale nie, nie, Zolika je v poriadku. My by sme... Ale tu je demižón, to je pre vás, hovoril rýchlo muž a postavil demižón s vínom rovno doprostred stola. Jeho žena len dávala hlavu nabok a jednostaj prikyvovala, ako niekto, kto sa už dopredu ospravedlňuje.

Nerozumiem.

No takto sa má vec, šúchal si ruky Kováč. Zoli by chcel ísť študovať. A potreboval by na polročnom vysvedčení aspoň dvojky. Takto je to teda...

No, ja môžem akurát hovoriť s kolegami, aby Zola vyskúšali. Veď nech sa učí, ak bude vedieť, nemal by to byť problém, poviem im, vysvetľovala Kováčovcom a už vtedy vedela, že áno, bude problém, a to veľký. Zoli bol štvorkár a dosiahnuť, aby mal aspoň dvojky, nebude v jeho silách.

Ale takto, pani profesorka... On by mal mať dvojky aj na vysvedčení z minulého roka.

Prosím?

Boli sme za pánom riaditeľom a ten sľúbil, že prepíšete katalóg.

Pán Kováč, viete vy, čo odo mňa žiadate? Za to ma vyhodia zo školstva... Nie, pán Kováč, už som povedala,  kolegov poprosím, aby Zoliho vyskúšali, a toto si zoberte.

Nie, nie, to je vaše, to je vaše, zdvihli sa Kováčovci a podávali Dane ruky. Kováčová ešte aj vonku na schodisku dávala hlavu previnilo nabok.

     Na druhý deň ráno Dana zavolala Molnára, najstaršieho v triede. Po vyučovaní to dáte do auta, pán Molnár, a zoberiete do internátu. Robte si s tým, čo chcete...

     Za riaditeľom sa vybrala cez veľkú prestávku. Povedala mu, čo si o tom všetkom myslí.

Kováčovci? Za mnou neboli žiadni Kováčovci. Ani ich nepoznám. To že hovorili? To poznáme.

Kde len toto Dana počula? Toto zapieranie s pohľadom zapichnutým kdesi pod nohy.

A potom to prišlo. Asi o týždeň ju zavolali na stranícku schôdzu. Prekvapilo ju to, nikdy nebola takto oficiálne zavolaná medzi komunistov. Máme na vás samé sťažnosti, povedal vtedy vedúci vychovávateľ a podpredseda straníckej skupiny v jednej osobe. Taký malý zakomplexovaný trtko s červenými lícami. Keď sa jej podarilo pred rokom dosiahnuť doktorát filozofie, neuniesol to a miesto súdružka profesorka ju začal oslovovať súdružka učiteľka.

Príliš si ich púšťate na telo, súdružka kolegyňa, povedal. Obyčajným učňom vykáte a študentov v svojej triede oslovujete slovom pán, precedil cez medzeru predných zubov.

A nosíte nezapnuté sako na hodine, veď sám som videl, keď som bol minule na hospitácii, doložil Forgáč a kýval hlavou ako tie psíky z umelej hmoty, čo šoféri nosievajú v osobných autách vzadu hneď pod sklom.

Dana si premeriavala ľudí, pred ktorými stála ako na pranieri a vedela úplne jasne: odíde sama. Hneď ako to pôjde. Medzi týmito ľuďmi už nezostane.

Je také príslovie. O Božích mlynoch..., povedala Forgáčovi pri rozlúčke, no ten sa len smial svojím híkavým smiechom, ktorý sa ozýval po chodbách školy a zavŕtaval sa do pórov, z ktorých ho vymývala veľmi, veľmi dlho.

    Ako dávno to bolo, pomyslela si teraz, keď pozorovala bezmocnú Forgáčovu dcéru. Tak ti treba, Forgáč, svet je malý. Vyštval si ma z tohto mesta a ja po dvadsiatich rokoch sedím na maturitách. Predo mnou je tvoja dcéra. Ešte stále nemá na papieri ani čiarku. Sú síce maturanti, ktorí vôbec nepíšu prípravy. Dana to pozná, sama taká bola. Aj na skúškach sa vždy pripravovala iba v duchu, papier by ju zbytočne rušil. Ale Forgáčova dcéra sa v duchu nepripravuje. Nevie. Až to kričí, že nevie. Je bezradná. Ako vtedy Miro, keď mu v kabinete oznámila jeho vylúčenie zo školy.

     Forgáčova dcéra začína odpovedať. Jasný prepadák. Vidíš, Forgáč. To sú tie božie mlyny, z ktorých si sa vtedy smial.

– Dovolíte, pani predsedníčka? – triedny si ticho prisadol. Hádam sa nejde prihovárať. Tak to si sa, Forgáč, prepočítal.

– Toto je Jana Forgáčová. Prosím vás, prižmúrte oči, ak môžete. Minulý týždeň jej zomrel otec. Ale všetko vám poviem pri káve. Nech sa páči.

     Dana vstáva ako zhypnotizovaná. Kráča za triednym dolu schodmi a nevie si usporiadať myšlienky. O čo sa môže bezpečne oprieť, je vôňa čiernej kávy, čo sa ťahá z kabinetu na prvom poschodí.

– Viete, najväčším paradoxom je to, že Forgáč nijakú rakovinu nemal. Celý čas si to nedal vytĺcť z hlavy, až sa nakoniec rozhodol vyskočiť z okna. V krajskej nemocnici. Nepočuli ste o tom prípade? Niekedy som sa v ňom poriadne nevyznal. Voči ľuďom bol dosť bezcitný. Taký tvrdý. Ale svojej jedinej dcére, veď mal už len ju, bol najlepším otcom, akého si viete predstaviť. Dal by jej aj to posledné. Ešte som nepoznal takého človeka. Vy áno?