On říkal že ti taky nebylo nejlíp

Skúsim to. Odabstinovať do pondelka. Mám všetko, rivotril, chlorprotixen, volnú izbu, zatiaľ... pohádala som sa včera s mamou a odišla som. Ani neviem kvoli čomu to bolo, myslela som, že šla do Klementína, ja som vstala nejak naobed, nemala som nič, tak som si dala dva chlorprotixeny. Už som si ich raz dala predtým niekoľko dní dozadu, nemohla som spať,že to skúsim no a nič sa nedialo, nespala som aj tak. Ale včera, včera to bolo nejaké iné celé, šlo sa mi tažko, aj preto, že som nič nemala od večera, tuším som si zas povedala, že prestávam, aj som sa celá motala, proste zvláštne. Sadla som si u H. do kresla a pýtal sa ma, čo mi je, všimol si moj stav. Matro na fólii nehorelo, škvarilo sa, tak som to zbalila že si dám doma do žíly, veď mama šla do Klementína. Omyl. Stretli sme sa, čakala ma vo dverách, začala kričať, že som sfetovaná, že som úplne mimo, že zas našla krv dakde, že furt klamem; viac si nepamatám, hrozne som sa rozčúlila, búchala som dverami, niečo som kričala, vzala som si tašku a odišla som, na záver som kopla do dverí so slovami, že tak skoro sa nevrátim. Cesta na kolej bola peklo, tažko sa mi šlo, vzdialenosti úplne bežné boli zrazu prekonatelné s obrovskou námahou, pár schodov v metre, sedela som na chodiacich schodoch z nutnosti, nejak som sa z posledných síl stavila v potravinách a s braníkom v ruke sa doplazila na kolej. Izba naštastie prázdna. Rýchlo nástrel, pivo a bolo ráno, štyri hodiny. Ležím v posteli s botami, všetky lampy svietia, izba vysvietená a ja neviem čo to bol za deň. V mobile správa, píše kamarátka, že prý slyšela, že mi cez den taky nebylo nejlíp. Hmm, no, hlavne že som sama. Tie peniaze, je jasné že si to všimne, ale poviem, že som si ich požičala a vrátim skor ako sa nazdá. Dalšia motivácia. Toto všetko sa mi tak krásne píše -- ktosi to povedal, ze prestáva sa najúžasnejšie keď si sjetý. Teraz by som najradšej mame napísala, ako sa ospravedlňujem za tie peniaze, že sa snažím odabstinovať ale s jej prítomnosťou to nešlo, že sa vrátim, len čo budem fit ..... Haha to určite. A všetci budú pozerať. Už ma to všetko dost sere v poslednej dobe, od vyhodenia z poslednej štátnice kvoli tomu, že sa profesorovi 'nelíbím', zmrd jeden, neustále klamanie, peniaze, zhánanie .. k tomu tá kríza s matrom. Nech mi nikto nehovorí že jeden policajný záťah može toto sposobiť. Čo nie je niekto, kto by prevzal trh? A ja som vnútorne nervózna, mama sa sťažuje, povedala mi, že kedysi zo mňa šiel taký kľud a že je to fuč. Keď tak premýšlam, prejsť na subutex trvá aspoň 3 dni, vyabstinovať 5 dní, nie je to jedno? Chcela by som všetkým ukázať že na to mám, že doštudujem, odídem do Nemecka, budem mať peniaze, kúpim si auto, motorku, postarám sa o mamu -- nech všetci vidia, že som to dokázala. Ahh .. ale teraz jedna vec je doležitá, skromnosť, pokora. Tá kniha o meditácii kresťanskej, tam sa to presne píše, o kľude, domove a dalších symboloch, ktoré boli kedysi pre mňa také naliehavé, vnútorne živé. Je to tak dávno. Feťák prestane rást, keď začne brať drogy, písala pani v knihe Crackhead. To je to, čo si želám. Nerozmýšľať, nebyť sama so sebou, nebyť tu príliš dlho, najlepšie vobec. Tak krásne to uteká, ako ten stav keď si dám a priklincuje ma to o stol na pár hodín (pretože si dávam za stolom pred zrkadlom), budím sa s hlavou otlačenou o stol .. a znova. Je to tak jednoduché zmenit svoj život a pohnúť sa konečne niekam inam, ale nechce sa mi byt zodpovedná. Nemala by som to sem dávať, pretože zajtra bude všetko tak ako vždy a ani náhodou do pondelka nič nespravím. Ale čo. Aspoň si to budem mocť prečítať keď sa zas preberiem s hlavou položenou na stole.