Nový svet 15. diel

Kasen stále kráčal po vyschnutej lúke, zmučený silným slnkom. Na obzore bol les, v ktorom sa hrával, keď bol malý.

„Už som blízko,“ pomyslel si, lebo už kráčal bez prestávky jeden deň.

Rozhliadol sa po pustej krajine, dúfajúc, že niekoho zbadá, no nič. Potreboval už totiž spoločnosť. Neprehovoril skoro týždeň ani jedno slovo, lebo nemal s kým. Nestretol nijakých obchodníkov, dedinčanov, mešťanov, jednoducho nikoho.

Stmievalo sa, keď v diaľke zbadal postavy, ktoré sa rýchlo približovali od lesa.

„Na ľudí sú príliš rýchli. Vidím ale ľudské tváre...“ premýšľal.

Ako sa postavy približovali, Kasen zbadal kopytá, hnedú srsť, štyri nohy...

„Fauni!“ vykríkol zachrípnutým hlasom.

Zakašľal a doširoka sa usmial. S faunmi sa kamarátl, tak isto, ako s elfmi, keď bol malý. Fauni sa približovali a Kasen už ostro videl ich hrdé držanie tela a vážnu tvár. Vpredu cválal náčelník klanu – faun s dlhými vlasmi a hnedou bradou – a v ruke držal kopiju.

„Veď je to...Žarva!“ vykríkol Kasen.

Z očí mu vyhrkli slzy.

„Žarva...Ûmin...Make...“ spoznával ostatních faunov. „Kamaráti moji...“

Fauni už boli pri ňom a Kasen vykríkol.

„Žarva, to som ja! Kasen Ulfen!“ Kasen horlivo mával rukami a fauni zabrzdili.

Zemina sa rozletela na všetky strany a náčelník faunov sa prižmúrenými očami pozrel na Kasena. Namieril naňho kopiju a opýtal sa:

„Kto si, cudzinec?“

Kasen si rozžiarenými očami premeral faunovo hlé telo, jeho obrovské svaly a luk na chrbte.

„V...veď vám hovorím – som Kasen Ulfen. Pochádzam z tej istej krajiny, ako vy. Hrával som sa s vami a jazdil som hlavne na tebe, Žarva,“ odvetil.

Faun zafrkal a chvost mu začal kmitať sem – tam.

„Kasen...Ulfen?“

„Pane, ja ho poznám,“ povedal jeden mladý faun.

Žarva sa usmial a začal prikyvovať.

„Áno. Áno, ja ho tiež poznávam. Kasen, vitaj znovu na našich hraniciach!“

„Hahaha! Áno! Som tu! Konečne!“ vykrikoval Kasen. „Som rád, že sme sa stretli. Prečo ste opustili váš domov?“ opýtal sa.

Žarva zvážnel.

„Nepriatelia...nás vyhnali.“

„Nepriatelia?“ šokovane sa spýtal Kasen a úsmev mu zmizol z tváre.

„Áno. Napadli nás a keď sme ich obkľúčili, unikli do Mio Rúsau. Teraz ideme za nimi. Nastáva čas odplaty.“

Všetci mlčali.

„Kasen...“ ozval sa znova Žarva. „...spálili Veľké pláne.“

Kasen doširoka otvoril oči.  Veľké pláne...Tam predsa býval. Tam sa hrával, tam pracoval, tam žil! A teraz je to zničené...

„Idem s vami! Aj ja im dlžim odplatu!“

Žarva podal Kasenovi ruku a muž naňho vysadol. Náčelník faunov sa otočil k svojím druhom. Zdvihol svoju kopiju a zavelil:

„A teraz rýchlo do Mio Rúsau! Ukážeme nepriateľom, čo sme zač!“

Po lúke sa ozval dupot stoviek kopýt. Rozzúrení fauni za sebou zanechali len prach a dym.

 

            Mio Rúsau...

Hrôzostrašným mestom sa túlali tri postavy. Sedre, Reda a Will.

Sedre náhle zastal.

„Čo to...?“ opýtal sa Reda, no ostal stáť s otvorenými ústami.

Pred nimi stál balvan, päťkrát väčší, ako sídlo pána Liqenjiho. V strede mal otvor, ku ktorému viedli drevené schody a z otvoru vychádzalo tlmené červené svetlo. Sedre a Reda svojimi elfskými ušami začuli aj hlasy, ktoré z neho vychádzali.

„Cítim...zlo...“ zašepkal Sedre.

„Myslím, že sme našli to, prečo nás sem pán Liqenji poslal,“ povedal Reda. „Si pripravený, Will?“

Chlapec prikývol, Reda si ho zobral na chrbát a rozbehli sa. Balvan bol na okraji mesta. Elfovia s Willom opatrne vyliezli po drevených schodoch, vchod nikto nestrážil. Willovi sa zatočila hlava, kvôli obrovskej výške, v ktorej stáli. Nazreli dnu a naskytol sa im pohľad, aký nikto nečakal.Dutý balvan bol plný zložitých mechanismov a drôtov. Boli v ňom však aj aj ľudia. Will zhíkol.

„Takých vojakov som videl, keď som bol otrokom!“ zašepkal.

„Takže, títo pracujú pre toho, ktorý nariadil preboriť Uryuvskú priehradu a zaplaviť les na vašich hraniciach,“ skonštatoval Reda.

„A mám dojem, že ten istý človek ničí náš les,“ povedal druhý elf.

„Ale rečo to robí?“

„To musíme zistiť.“

Will zbadal, že jeden človek mal na rukách pripevnené drôty. Stál v jednom mieste so zavretými očami asi minútu, potom ho jeden holohlavý muž, ktorý na sebe nemal tričko, ho odpojil a Vikeng odišiel. Will si všimol na mužovej paži tetovanie, ktoré mali aj vojaci na uniformách.

Sedre a Reda sa pohli a vstúpili dnu. Will šiel za nimi. Keď boli dnu, ovanul ich zápach oleja a ich uši trhali rozkazy a hučanie strojov. Naľavo od nich sa točilo obrovské ozubené koleso, ktoré bolo už zhrdzavené. Všetko sa v podstate odohrávalo pod nmi na spodku balvana, tu hore boli ibastroje a niekoľko holohlavých mužov, ktorí, ako sa Will dovtípil, boli strážcovia. Jeden stroj práve vyfúkol veľký kúdol čierneho dymu, keď strážca kráčal oproti nim.

„Kto ste?“ opýtal sa svojim silným hlasom.

Sedre sa zmätene rozhliadol, potom sa usmial a vrhol sa na strážcu, ktorému sa podlomili nohy a spolu s elfom spadol na zem. Sedre rýchlo vytiahol nôž a dal ho k strážcovmu krku. Will a Reda si okolo neho sadli. Strážca nič nehovoril, po chvíli prižmúril oči.

„Už si asi zistil, že nemôžeš utiecť, že? Paralizoval som ťa,“ povedal mu Sedre. „Tak hovor! Ćo má to tu znamenať?“

„Ste Liqenjiho vyzvedači, že?“

„O to sa nestaraj. Odpovedz na moju otázku, ak nechceš zomrieť!“

„Dobre, dobre. Náš pán sa spojil s Vikengmi, ktorím tu dávame väčšiu silu.“

Sedre sa zamračil.

„Prvá otázka: ako im dávate silu?“

„To nevie nikto, iba stavitelia týchto mechanismov a náš pán. Je to vraj veľmi zložitý cyklus a súvisý s Mestom duchov.“

„Dobre. Druhá otázka: kto je tvoj pán?“

Zrazu sa za nimi ozvali kroky a potom výkrik.

„Čo sa to...?“

Bol to ďalší strážca. Reda vyskočil a chystal sa ho prebodnúť mečom, no strážca sa vyhol a chytil Redovu hlavu. Hodil ho o skalu. Will vytiahol svoj meč a tiež zaútočil. Strážca sa vyhol obom sekom a udrel chlapca do tváre. Will narazil do kamennej steny. Sedre zdvihol jednu ruku, z ktorej vyšla žltá žiara a zasiahla strážcu do hrude. Holohlavý muž spadol na zem a už nevstal. Vtom ale prišli ďalší traja.

„Čo je to tu za hluk?!“ vykríkli.

Reda na nich vybehol a obratnými pohybmi sa dostal blízko ku dvom z nich. Paralizoval ich a následne prerezal mečom.

„Ste slabí,“ precedil cez zuby a skrížil meč s tretím.

Začali šermovať. Najprv to boli len nevinné údery, no prerástlo do do smtrtonosnej bitky. Každý sa snažil zabiť toho druhého. Reda bol šikovný a zasiahol strážcovu nohu. Ten, akoby nič, bojoval ďalej a hneď nato prepichol Redove plece. Bola to ruka, v ktorej držal meč, preto ho hneď pustil na zem. Strážca s vycerenými zubami potom prerezal Redovu hruď. Reda zafučal a spadol na zem.

„Tak, kto bude ďalší?“ opýtal sa strážca, pričom sa pomalými krokmi blížil k Willovi.

„Tak odpovedz! Kto je tovj pán?“ zašepkal Sedre a zatriasol strážcom, ktorého mal pod sebou.

„Je to bytosť, na ktorú nemáte... Nikto... Ani ty, ani Liqenji, nikto!“ zreval strážca a pomaly dvíhal svoju ruku.

Sedre po nej vrhol pohľad, no už dostal úder do nosa. Zvalil sa vedľa strážcu, pričom si držal nos.

„Moje paralizovacie kúzlo...zlyhalo...“

„Skolil som ho silou, ktorú som dostal tu od svojho pána!“ odpovedal strážca a pomaly vstával. „A ty si práve teraz skončil!“ zasyčal a zdvihol meč k elfovi.

Sedre sa zasmial a vstal.

„Ty si myslíš, že úderom do nosa zneškodníš elfa?“ opýtal sa a tiež zdvihol svoj meč.

Druhý strážca priložil svoj meč k Willovmu krku.

„Hehehe, nemal si sem chodiť, chlapče.“

Will zreval a chytil čepel oboma rukami. Ignoroval strašnú bolesť a celou silou vtlačil čepel do steny.

„A teraz...? Ako ma zabiješ?“

„Ty...“ precedil cez zuby holohlavý muž a vrhol sa na chlapca.

Vzápäti zastal, lebo ho niekto potiahol za nohavice. Strážca sa otočil. Bol to Reda, ktorý sa z posledných síl snažil strážcu zastaviť. Ten sa ale naštval a kopol elfa do tváre. To sa Redovi stalo osudným. Stráca sa pozeral na bezvládne telo a škodoradostne sa smial.

„Reda...“ zašepkal Will a na dlani sa mu objavil plameň.

Zmenil sa na žeravú guľu, ktorá obklopila chlapcovu dlaň. Will zdvihol ruku a udrel nič netušiaceho strážcu do boku. Jeho prekvapené a zároveň vydesené oči sa pozreli na Willa, potom mu vybuchol bok a odletel do priepasti.

Meče Sedra a strážcu zarinčali a obaja sa na seba nenávistne pozreli. Potom sa od seba odlepili, odrazili sa od zeme a znova prekrížili svoje meče. Strážca zaútočil na elfov krk, no on to vybránil a dvakrát sekol, potom s azvrtol na päťe , dostal s aza nepriateľov chrbát a bodol ho. Bol to smrtiaci úder, čiže to holohlavý strážca neprežil.

Sedre zastrčil meč do pošvy a zničene sa pozrel na Willa.

„Will...poď. Musíme ísť ďalej,“ povedal ticho a hučanie strojov ho skoro prehlušilo.

„Ale Reda...“ začal Will a vyhrkli mu slzy.

Sedre chytil Will, skočil k stene a zahľadel sa naňho.

„Will, Reda neumrel nadarmo. Dal mi čas, aby som zistil, čo znamenajú mechanismi. A zachránil ťa, čím zabezpečil, že nepôjdem ďalej sám,“ vysvetlil mu.

Will potiahol nosom a vymanil sa z elfovho zovretia. Zahľadel sa na priepasť a vyhlásil:

„Tak poďme!“

---