kytica hviezd

Anjel a toluen

     Vyšli sme na z New modelu. Bolo skoré ráno tak okolo 4. Prázdne ulice s trochou rozfúkaného  snehu, takmer dokonale dotvárali kolorit týchto vianoc. Na zastávke zo skla sa masochisticky triasol párik v objatí a okolo prechádzali zhasnuté električky v ich trase za konečnou..Vodiči vyzerali ako bábky na špagátiku. Kývali sa do rytmu koľajníc v pohybe, s neprítomným pohľadom upretým niekam za.

Bolo ráno.

 „Kam teraz,“ spýtal sa Ivan.
“Kam len chceš, priamo...... lebo muž, keď kráča ide priamo,“ pridal som múdrosť a trochu viac sa schúlil do seba.
 „Pešo?“
 “Jasne, po kolajniciach  jak v tej pesničke od Wabiho ... rosa na koľajách či ako......možeš ma aj za ruku chytať.“ 
 
     Vyrazili sme  smerom na starú tržnicu. Ivan chvíľami zberal špaky a balil z nich vo svojom kúzelnom strojčeku také tenké krátke cigi, ktoré sa neskôr pokúšal fajčiť.  Chutilo to  ako stará, dobre odstáta vložka   na fajčenie, a po ceste sme sa zastavili v parku a sadli si na lavičku. Tesne k sebe.

 “Buk, sa netlač na mňa.“
 „Je zima.“
 „A čo jako?“
 „No nič – buď rád, že sa ma k tebe kto pritláčať.“
 „Aha – to mi nenapadlo, máš pravdu", - pozeral do okolitých okien. Vyrezané hviezdy pálili v očiach ako horúci prach a staré gaštany  svietili pod halogénom ako kríže v tme trochu  rozrezanej svetlom na pruhy.

Zaspával som a Ivan mi pravidelne dýchal na krk.

 
     Zobudil ma čudný pocit, že niečo nie je tak ako má. Smrad. Rýchlo som otvoril oči a rovno pred nimi zarastená  tvár. Mi zaželala dobré ráno a rozosmiala sa.
“Som myslel že ste zmrzli či čo.“
“Kto? Čo?“
“No šak vy, ne?“
“Jaj, aha,“ zmohol som sa. Ivan stále spal zvalený na pravom boku a vedľa mňa sedel nejaký bezdomovec.  Dosť výrazne smrdel. Tak čudne, sladko.
“Nedáš si?“ podával mi špinavú handru.
“Čo.“
“Trochu techa.“
“Nie ďakujem nefajčím,“  som mu povedal a rozosmial sa na svojej vtipnosti.
“Šak ja len tak. Nemáš 20 korún?“
Zalovil som vo vreckách a vytiahol  hrsť zhužvaných bankoviek.  
“Na, zober si,“ - podal som mu.
“To myslíš vážne?“
“Hej, zober.“
“A pánko sa hrá na dobrého človeka, čo?“
“No mám silnú potrebu. Tak chceš? alebo nechaj tak,“  začal som ich strkať späť.
Pozrel na svoje ruky s polámanými nechtami a potom mne do očí, tie jeho zakalené do modra. Nie, šedivé. Ďalej sme sedeli trocha ticho. Zo stromov pomaly odkvapkávala biela a obloha   bledla do šedej. O chvíľu sa zobudil Ivan,  pozrel na môjho suseda. Ten ho tiež ponúkol svojou handričkou a stiahol sa.  
“Vyspatý?“
“No.“
“Ideme?“
“A čo on?“
“Nevšímaj si, dáky pošuk,“ povedal som aby počul aj on.  
Postavili sme sa a vyrazili po úzkom zablatenom chodníku medzi domami. Pieskovisko, kolotoče a hojdačky vyzerali trocha absurdne v tomto čase.
“Pánko a tie peňáze?“
“Čo? Veď si nechcel.“
“Šak ja len tak.“
“Aha.“
Dal som mu čo mi prišlo do ruky a on sa stratil niekde za štajnerom.
“Anjel,“ skonštatoval po chvíli Ivan.
“Hej, anjel handrový,“ súhlasil som.   

     Boli ďalšie vianoce a trochu  mokrá obloha. Občas zapršalo aby to neskôr pomaly stieklo  dolu ulicami.  Roztopené stromy zo snehu deti a ďalšie dni.

Do tmy z okien svietili vystrihnuté hviezdy.