Nový svet 23.diel

Xerax sa mlčky díval na drakov a elfov. Jeho zrak spočinul na pánom Liqenjim. Ten sa tiež uprene díval do démonových očí.

„Aká drzosť,“ precedil Xerax. „Neoprávnene vniknúť na súkromný pozemok.“ Xerax pokrútil hlavou. „Nie. To nebolo správne. Elfovia by predsa mali vedieť, čo je to slušnosť, však? A aj keby nie, pud sebazáchovy ťa nezastavil? Vieš, milý Liqenji, odtiaľ ty už nevyjdeš. Ani ty, ani nikto z tvojich spojencov. Dúfam, že to chápeš.“

Xerax sa zrazu objavil za chrbtom pána Liqenjiho, vznášajúc sa tesne nad drakovým chrbtom, zašepkal:

„Kueno.“

Pána Liqenjiho ako keby vystrelili, zlietol z draka na zem. Xerax sa otočil, usmial sa a ocitol sa na zemi pred vládcovým drakom, otočený k pánovi Liqenjimu.

„Ak by som vás mohol poprosiť, nepleťte sa do toho,“ povedal ľahostajne a znova sa pozrel na pána Liqenjiho, ktorý sa opieral o ruku a pokojne hľadel na démona. Potom vstal a povedal:

„Neviem, kto prežije, no mne sa ešte umierať nechce.“

Potom veľkolepo vytiahol spod svetlooranžového habitu svoj ozubený meč. Ukázal ním na Xeraxa a tým sa začalo pre drakov a elfov veľkolepé divadlo. Jaskyňa utíchla…

Xerax vyskočil k pánovi Liqenjimu, ktorý ho zastavil svojím mečom. Xerax sa ho chytil a okolo jeho dlaní sa začali objavovať čierne škvrny. Pán Liqenji ho hneď odhodil. Xerax zastal a vyslal k elfovi šípy vytvorené z čiernej hmoty. Pán Liqenji vyskočil vysoko do vzduchu, tým sa kúzlu vyhol. Ešte vo vzduchu vystrelil zo svojho meča tmavofialový prúd energie. Xerax sa mu jedným veľkým krokom do strany vyhol a vzápätí vystrelil ďalší šíp. Ten sa ale pred vládcom elfom rozšíril na obrovskú čiernu bariéru. Pán Liqenji ju mečom zastavil, no Xerax zovrel päsť a bariéra vybuchla. Pán Liqenji zmizol v spleti prachu a padajúcich kameňov. Po hurhaju rúcajúcich sa balvanov jaskyňa opäť utíchla. Pán Liqenji zmizol pod kameňmi a Xerax de Langelplos sa víťazoslávne otočil k elfom.

„Kto bude ďalší?“ opýtal sa a rozrehotal sa.

Potom, naraz, úžasnou presnosťou zasvišťali šípy, ktoré leteli ku Xeraxovi. Démon sa usmial.

„Ale, ale. Snáď ma nechcete zabiť?“ povedal, zasmial sa a mávol rukou. „Burnute.“

Šípy začali horieť a dohoreli, presne keď došli ku Xeraxovej hlave. Xerax s ak elfom otočil chrbtom a povedal:

„Možno, že ste prišli bojovať, no Wendor Tōsen nezachránite. Už sme začali.“

Potom Xerax náhle zmizol a nechal nechápavých elfov osamote.

 

            „Muego de Lungo!“

Od elgorov sa zdvihla žltá vlna energie, ktorá osvetlila šerú krajinu. Vlna sa zdvihla do výšky dvoch metrov a ťahala sa od začiatku radu elgorov až po jej koniec. Potom sa začala valiť na elfov – lukostrelcov. Oni sa tiež rýchlo zoradili do radu a začali stavať bariéru. Vlna sa približovala, no aj bariéra sa stávala čoraz hmotnejšou. Stihnú ju postaviť včas?

Vlna bola blízko, kamienky a zem, ktoré spod nej odletovali, narážali bariéru; elfovia už dokázali rozoznať pulzujúce záblesky energie, ktoré sa v nej nazhromažďovali. V poslednej sekunde vložili do bariéry takmer všetku svoju silu a tá sa zhmotnila.  Vlna stvorená elgormi do nej narazila a otriaslo elfmi. Šľahali z nej blesky až do výšky piatich metrov, keď sa snažila preniknúť bariérou, no nedarilo sa jej. Vtedy elfovia naraz zvolali:

„Sendrome!

Vlna sa odrazila od bariéry a rútila sa na vysilených elgorov, ktorí darmo utekali, nedokázali uniknúť smrtiacemu kúzlu, nedokázali sa ani ubrániť, pretože na kúzlenie nemali silu. Vlna ich zasiahla a zniesla zo sveta živých.

Bariéra elfov zmizla a odhalila jej stvoriteľov, dychčiacich a špinavých. Sora omdlela, lebo to bolo nad jej ľudské sily. Rûmen ju chytila a pozrela na spúšť, ktorú za sebou zanechali. Potom prešla zrakom na vojsko, ktoré k nim pochodovalo spolu s faunmi. Draci, na ktorých sedeli elfovia so strelnými zbraňami tiež zosadli. Dážď prestal a slnko osvetlilo bojisko plné usmievavých tvárí.

 

            „Povedal, že Wendor Tōsen už nezachránime,“ povedal jeden elf.

„To znamená, že naňho zaútočili,“ pokračoval Kasen.

Elfovia sedeli v jaskyni a lamentovali nad Xeraxovou vetou: „Možno, že ste prišli bojovať, no Wendor Tōsen nezachránite. Už sme začali.“ Ďalšia skupina zachraňovala pána Liqenjiho. Vyhrabali ho spod kameňov a teraz ho liečili.

„Vtom prípade tam musíme ísť a zastaviť ich,“ rozhodol Kasen.

„Sme oslabení.“

„Pravdepodobne to ale budú otroci, na nich vystačíme.“

„Musíme počítať aj so Xeraxom.“ 

„Vezmeme skupinu faunov.“

„Takže smer: Wendor Tōsen!“

Elfovia vstali, vysadli na drakov.

„Čo bude s pánom Liqenjim?“ opýtal sa jeden liečiteľ.

„V akom je stave?“

„Našťastie nemal veľa zlomenín, takže do pol hodiny bude v poriadku.“

„Nech priletí za nami.“

Liečiteľ prikývol a draci vzleteli. Vyleteli z jaskyne a zleteli na bojisko.

„Vidím, že ste vyhrali,“ povedal Kasen a usmial sa.

Podišiel k nemu Im a nadýchol sa, aby začal hovoriť. Kasen ho umlčal dvihnutím ruky. Jeho tvár zvážnela.

„Teraz ale ešte nie je čas oslavy. Xerax unikol do Wendor Tōsenu a má v úmysle zničiť ho. Nech sa každý boja schopný elf a faun dostaví pred nás.“

Na otvorenom priestranstve opäť zavládol rozruch. Postavy sa mihali a za dvadsať minút už pred Kasenovým drakom zoradilo asi sto bojovníkov. Medzi nimi boli aj fauni. Kasen vrhol posledný pohľad na jaskyňu a usmial sa, keď uvidel draka, ktorý z neho vyletel. Na ňom sedel pán Liqenji vo svojej plnej sile. Zakrúžil nad nimi a zletel na zem. Usmial sa na Kasena a pozrel s na bojovníkov vážnou tvárou. Potom prehovoril:

„Túto bitku ste vybojovali výborne a vyhrali sme. Teraz nás ale čaká ďalšia, tá najväčšia, tak neumierajte! Ako orol, ktorý sa vrhne na myš, ako líška, ktorá sa vrhne na zajaca, ako medveď, ktorý sa vrhne na srnku, my sa vrhneme na našich nepriateľov a nepustíme ich, kým nevyhráme! Dnes neumierajte!!“ Vietor zavial elfovými vlasmi a on dodal stíšeným hlasom: „V sádzke je priveľa.“

Draci vzlietli, lukostrelci a vojaci vysadli na faunov, tí sa rozbehli, všetci za svojou korisťou, smerovali do modrého lesa.

„Wendor Tōsen je obrovský. Ako ho nájdeme?“ opýtal sa Kasen pána Liqenjiho.

„Draci cítia jeho pach.“

Draci sa naklonili doľava a začali klesať. Leteli do samého srdca lesa. Niečo ale nesedelo. Chýbali stromy. Miesto toho sa na holom priestranstve prechádzali otroci. Nosili kamene, kopali…

„Čo to robia?!“ vykríkol Kasen.

„Zločin!“ sykol pán Liqenji a jeho drak začal prudko klesať. Vojaci, ktorí strážili otrokov, spozorneli a vytiahli svoje pušky. Začali strieľať do drakov. Elfovia vracali úder – tiež strieľali. Otroci prestali pracovať a nemu sa prizerali na krutý zápas. Draci zosadli a pán Liqenji namieril svoj meč na otrokov a vykríkol:

„Zajmite otrokov! Zabite vojakov!“

Potom vládca elfov vysadol na svojho draka, ktorému prikázal, aby vystopoval Xeraxa. Drak vzlietol tesne nad stromy a preletel asi dvesto metrov. Potom klesol na zem. Nachádzali sa medzi stromami. Z diaľky k nim doliehali zvuky boja. Všetko sa zdalo pokojné, slnko presvitalo spomedzi stromov, vo vzduchu lietali žlté mušky a drak pána Liqenjiho monotónne vrčal. Nie však bezdôvodne. Pred nim stál na hrubom konári Xerax. Jeho červené oči sa upierali na pána Liqenjiho.

„Prišiel si pre odvetu?“ opýtal sa ho démon.

„Prišiel som sa s tebou porozprávať. Prečo ničíš prírodu?“

Démon sa zasmial a odpovedal:

„Môj cieľ je prevziať vládu nad svetom a stvoriť nový svet. Krajší a lepší svet. Z týchto ruín ale nový svet nestvorím, pretože je to nemožné. Všade je les, hory… Zboril som Uryuvskú priehradu, aby vzniklo jazero, pri ktorom už staviam veľké mesto. Vyrežem časť Wendor Tōsenu, aby som miesto neho postavil hrady a kaštiele. Zborím hory, aby vznikla nádherná rovina, po ktorej budú rásť kvety všetkých možných farieb. Už chápeš, prečo to robím?“

Pán Liqenji sa smutne zahľadel pred seba.

„To nemôžeš urobiť. Nemáš na to právo! Musíš rešpektovať požiadavky ostatných a nechať krajiny na pokoji.“

„A kto bude rešpektovať moje požiadavky?! Ja nemôžem byť šťastný?!“

„Nepáči sa ti svet taký, aký je? Máme krásne zasnežené hory; veľké, zelené lúky; a, predovšetkým, Wendor Tōsen! “

„Ja ho ale zničiť nechcem. Jednu časť ponechám a namiesto druhej postavím hrady a kaštiele. Tak isto je to s horami. Zborím iba jednu – dve. Ostatné ponechám.“

„Chápem. Bohužiaľ, žiadna bytosť nemá právo meniť svet. Dostali sme ho a máme byť šťastní, že ho máme. Príroda tvoje zmeny nemusí zvládnuť a môžeš nás vyhubiť. Tak ti dávam možnosť vziať späť všetko. Môžeš odísť z lesa a nechať svet na pokoji?“

Xeraxove oči silno zasvietili.

„A kto si ty, že by som od teba mal dostávať šance?“ zašepkal.

„Beriem to ako nie a budem to riešiť cestou násilia.“

Pán Liqenji zosadol z draka a vytasil meč. Xerax zoskočil z konára a tiež vytasil svoj tenký, dlhý, tmavomodrý meč. Bojovníci sa postavili oproti sebe a dlho na seba hľadeli.  Potom sa pán Liqenji mykol a ocitol sa pred Xeraxom. Sekol mečom, no Xerax jeho úder zastavil svojou zbraňou. Pán Liqenji sa odtiahol a zaútočil ešte väčšou silou. Xerax sa uhol doľava a namieril úder na elfovo plece. Pán Liqenji si to všimol a sklonil sa, Xeraxov meč zasvišťal nad jeho hlavou. Pán Liqenji znova sekol a prerezal Xeraxovo rúcho pri nohách. Nahnevaný démon zavrčal a švihol mečom ku sklonenému pánovi Liqenjimu. Ten šikmo vyskočil a Xeraxov meč zasiahol zem.

„Používať proti nemu elfské kúzla je zbytočné, pretože temnými kúzlami ich dokáže vybrániť. Jedine v šermovaní mám šancu ho poraziť,“ hovoril si pán Liqenji a znova sa rozbehol ku Xeraxovi.

„I keď…“

Pán Liqenji na sekundu zmizol a ocitol sa nad Xeraxom. Švihol mečom na Xeraxovu hlavu. Démon úder vybránil, no pána Liqenji sa usmial a jeho telo začalo blednúť.

„Čo to…?“ nechápal Xerax.

Pán Liqenji zmizol úplne a zem pod Xeraxom začala praskať. Napokon sa rozletela a z diery vyskočil pán Liqenji. Xerax stihol včas zareagovať a vyskočil. Pán Liqenji to nevzdával, švihol mečom na Xeraxove srdce, no démon sa uhol. Dvakrát si skrížili meč, potom Xerax kopol pána Liqejniho do brucha a vládca zletel na zem.

„Dúfam, že ti stačilo,“ povedal Xerax, ktorý už tiež stál na zemi a vykročil k elfovi.

Pán Liqenji vstal, pričom si držal krvácajúcu hruď.

„Rany z predchádzajúceho boja sa mi úplne nevyliečili,“ pomyslel pán Liqenji.

„Teraz asi premýšľaš nad tým, že bola chyba sem prísť, že?“ opýtal sa Xerax, pričom krútil mečom a pomalými krokmi sa približoval k pánovi Liqenjimu. Pán Liqenji sa rozbehol ku Xeraxovi pripravený bojovať za každú cenu. Xerax prestal krútiť mečom a zdvihol ho do úrovne hrude presne v tej sekunde, keď meč pána Liqejiho zaútočil. Vládca elfov zhrozene hľadel, ako jeho meč zastal a jeho protivník sa na neho upierajú blažene vyzerajúce oči.

„Ty vieš, čo teraz príde,“ povedal démon a z jeho meča začal stúpať tmavofialový dym.   

V tej chvíli pána Liqenjiho niekto odhodil a skrížil svoju kopiju so Xeraxom. Bol to Kasen.

„Kasen Ulfen, ak sa nemýlim. Však?“ opýtal sa Xerax.

Kasen prikývol.

„Hergoh mi o tebe rozprával. Bolo preňho ťažké pustiť sa do boja proti tebe.“   

Kasen na Xeraxa neveriacky hľadel.

„Vy poznáte Hergoha?“

„Áno. Slúžil v mojej armáde. Vraj si ho stretol v Mio Rúsau.“

Kasenovi preletela hlavou myšlienka desivá a prekvapujúca, ktorá mu vyrazila dych. Elgor, ktorého adoptovali, lebo stratil rodičov slúžil v démonovej armáde. Boli ako bratia. Hrali sa spolu, spolu jedli, jednoducho spolu žili. Teraz je mŕtvy.

„Áno. Stretol som ho,“ zašepkal Kasen.

Bol to on, s ktorým bojoval v Mio Rúsau; bola to tá povedomá tvár, s ktorou sa stretol v jaskyni drakov.  

„To ma teší,“ povedal Xerax a odsotil Kasena mečom. „Je mi fakt ľúto, že zomrel, ale nesmúť. Čoskoro pôjdeš za ním.“

Xerax sa otočil k pánovi Liqenjimu a pokračoval:

„Teraz si pozri, ako tvoj poddaný umiera. Nedokázal si ho ochrániť. Hanba takému vládcovi!“

Pán Liqenji sa pokúšal rozbehnúť a zachrániť Kasena, no jeho telo bolo slabé. To všetko bol následok boja v jaskyni.

Xerax vystrel meč pred Kasena, ktorý so skleným pohľadom hľadel pred seba.

„Ale prečo? Prečo zradil?“ zašepkal.

„Vieš, milý Kasen, omámil ho prísľub veľkej moci v novom svete,“ odpovedal mu Xerax a z jeho meča znova začali stúpať tmavofialový dym. Xerax sa zahnal mečom a…

---