.áno, raz keď sa prebudíš

 

“Myslel som si, že to takto bude lepšie”. Pozrel na Ivana.

Ten sa len nezúčastnene díval niekam nad jeho hlavu. “Počúvaš ma?” Prikývol.

“Myslel som... “

Ivan sa nespokojne zahniezdil v hlbokom kresle. “Čo môžem pre teba spraviť?”

“Kriste, Ivan!”

“Čo Kriste, čo Kriste? Milan! Mal si nad tým premýšľať vtedy, a nie teraz dôjsť s plačom.”

“Pomôž mi.” “Prosím.” Dopovedal po malej odmlke.

Ivan znechutene odfrkol. “Tak ešte raz, čo presne sa stalo?”

Milan sa nadýchol. “No jednoducho som ju...”

“Pomaly, pomaly.” úsečne ho zastavil. “Pekne po poriadku.”

 

 

“Slečna, môžem vám pomôcť?” Chvíľu mu trvalo, kým sa rozhodol, že ju osloví. Ryšavé dievča len s veľkou námahou ťahalo za sebou objemnú cestovnú tašku.

“Nie.” Odbila ho.

Celkom ho to prekvapilo, dievča bolo útle. Chudučké zápästia sa márne borili pod tou ťarchou.

“Naozaj?”

Sadla si na tašku.

“Naozaj.”

Už sa od nej odvracal.

“Nemáš cigu?”

“Nefajčím.”

Len kývla rukou.

“Ale zoženiem ti.”

“Hej? Počkám.” Vystrela sa. “Ale švihni si, ujde mi bus.”

Rozbehol sa k najbližšej trafike.

Rozhliadol sa, nikde žiaden stánok, na rohu ulice krčma.

Udýchaný vošiel dnu.

Za pultom stál výčapník. Pred ním dvaja chlapi v družnej debate. Nervózne podupával nohou.

“Môžem?...” osmelil sa napokon.

“Vydrž, mladý!” Vyštekol naň jeden z chlapov v prepotenom tielku.

Stiahol sa.

Vyzrel cez výklad von a zbadal ako sa pri dievčine pristavuje chlapec, niečo jej dôverne hovorí, aspoň jemu sa tak zdalo, dievča sa rozosmeje. On berie jej tašku do rúk a kráčajú k nástupištiam.

Cítil sa zahanbený.

“Haló, mladý pánko, čo sme to chceli?... ozval sa krčmár.

Hovno. Vyšiel na na ulicu.

Slnko svietilo tak svinsky úporne.

 

 

Keď vyťahoval cigaretu zo škatuľky, ruky sa mu triasli. V popolníku množstvo zápaliek.

“Milan!”

Nereagoval.

“Milan!” Strhol sa.

Namáhavo preglgol. “Prepáč, ešte som mimo.”

“Po tom, čo si mi tu povedal, sa ti ani nečudujem, kamaráde.” Ivan sa naňho skúmavo pozrel.

“ Ale stále neviem, ako by som ti mohol pomôcť.”

Milan škrtol zápalkou, chvíľu sa díval ako ju pohlcuje plameň. Pripálil si. Nakazené cigarety. Silno, takmer s pôžitkom, si potiahol. Takmer.

 

Vlastne ani nevedel, ako sa tam ocitol. Nemal náladu a predsa sedel na barovej stoličke v Barracude. Hluk bol priam neznesiteľný. S nezáujmom sledoval všetkých tých vlniacich sa ľudí na parkete.

“Hu!”

Zľakol sa.

V pomykove sa otočil a zrazu hľadel do tváre ryšavej dievčiny. Cítil, ako mu tvár zalieva červeň.

“Ahoj.”

“Ahoj.” Zostal maximálne prekvapený.

“No máš tú cigu?” Oči sa jej výsmešne smiali.

“Nie.” vstal a vybral sa na záchod. Predstavoval si ako za ním pozerá. No to víš že jo, vrátiš sa a ona tam už nebude. Kurva.

Bola. Na počudovanie sedela sama a vyzerala niekam k záchodom. Keď ho zbadala, kývla. Nie je kurva, teda asi. Obzrel sa, či niekto za ním stojí. Nikto. Nie je.

 

 

“Mal si vypadnúť už dávno, jednoducho zbaliť švestky a zmiznúť.”

“Viem.”

“Hej, vieš, a chuj z toho teraz.”

“Viem.”

“Boha, viem, viem. Nevieš aj niečo iné? Si ako papagáj, jak pokazená platňa!” Ivan bol biely od hnevu.

Viem. Náhle ním prešla nečakaná spomienka, ako ho hrýzla. Raz zahryzla tak silne, že mu z ramena vytekal pramienok krvi. Vtedy zreval od bolesti. Teraz pociťoval nostalgický záblesk vzrušenia. Je to choré! Ty si chorý.

 

 

Dvere sa rozleteli. “Ahoj, láska moja. Ahój. Chrobáčik.”

Bola ožratá. Sklonila sa nad ním. Zapotácala sa a zhodila zo stolíka budík. “No kde je môj milášik, kdeee?” Chytila ho za vtáka.

“Nekrič! Zobudíš malú.”

“Pššt, tichúčko. Už som tichúčko.” Vzala mu ho do úst. Zaťal päste. Po chvíli sa zosunula vedľa neho. Vstal a odišiel do kúpeľne. K posteli jej priložil vedro. V mesačnom svetle sa jej tvár zdala tak neskutočne krásna, priložil ruku na jej krk. Cítil ako jej pulzuje žila. Vrátil sa späť do kúpeľne, zahľadel sa do krvou podliatych očí v zrkadle. V náhlom popude hnevu, udrel. A udrel znovu. Na zem sa rozsypali črepiny. Krvácal. Kus zrkadla mu natrhol kožu. Zúrivosť ho náhle opustila. Zabalil si ruku do ručníka. Malá začala plakať. Už idem. Zhasol.

 

 

“Pi!”

“Už nemôžem Ivan.”

“Pi, keď ti hovorím!”

Zdvihol pohár. “A na ex!” Telom sa mu rozlievalo príjemné teplo. “Hehe, hehe.” Plný popolník mu pripadal veľmi smiešny.

“No doraz to už.”

“Rozkaz, šéfe.”

Ivan sa díval do tváre spiaceho Milana. “Ešte raz ti pomôžem, Milanko, naposledy, že si môj brat, že si môj brat, Milan, a že už budeš mať pokoj nadobro.” Stál nad ním a hovoril si skôr pre seba. Zišiel na prízemie, zo skrine vzal brašňu s nástrojmi a vydal sa niekam do noci.

 

 

Nemohol rozlepiť viečka. Nakoniec sa mu to podarilo. Ostré slnko sa mu zarezávalo do očí ako skalpel. Bolela ho hlava. S námahou vstal a zatiahol žalúzie. Rozhliadol sa po miestnosti. Zdala sa mu akási povedomá. Takže teraz čo?...teraz čo? Otvoril chladničku, vybral mlieko, hltavo sa napil. S hnusom vyprskol. Skysnuté. Niekde v byte sa rozplakalo dieťa. Už idem, malá. Idem. Začudovane si pomyslel, že to tu vážne pozná. Asi.

---