Prečo šteniatko nevie

“Čie že si?” – pýtali sa ho a ono nevedelo. Bolo to malé šteňa, ktoré niekto zobral tej dlhosrstej bytosti s veľkými a smutnými očami, s príjemným teplom a veľkými zubami. A potom ho chceli zabiť. Utopiť, či čo... Šteniatko to počulo na vlastné malé ušká. A potom sa akési decko rozrevalo. Že “nie, toho strapáčika si nedám!” A tak sa ocitlo vo veľkej izbe, kde ciká do koberca, ktorý je mäkší ako jeho kožušinka a nevie odpovedať na otázku “Čie si?” Decká doň strkajú, chytajú ho za uši, hladkajú a šteklia a škrabkajú, túlia k sebe a bijú a pýtajú sa zaliečavo s vlastníckym tónom v hlase “Čie si?”, aby potom ešte medovejšie, prekrikujúc sa, odpovedali: “Moje, moje, moje!” A šteniatko nevie. Nevie komu patrí. Tie veľké smutné oči a veľké zuby už stratilo. Šteniatko vôbec nevie, či by niekomu chcelo patriť