Anjeli & Čerti - Nepriatelia II

Po mozaikovej dlažbe z malých štvorcových dlaždičiek sa ozývala moja chôdza. Bolo príjemné augustové dopoludnie a vôbec sa mi sem nechcelo. Prechádzala som medzi stĺpmi veľkou halou. Z povrchu sem tlmene prenikal ruch z dopravy na autobusovej stanici Florenc. Nachádzala som sa niekoľko metrov pod zemou a ešte stále sa dal v tom hluku rozpoznať zvuk motorov od ostatného šumu.

Každá epocha ľudských dejín nechala na tomto mieste svoju stopu: korintské hlavice stĺpov; lomené klenuté stropy zdobené barokovými výjavmi anjelov a čertov alebo renesančná socha nahého muža s dračími krídlami, predstavujúceho Satana. Míňala som kovové lavičky, na ktorých sedeli démoni v podobe ľudí a prichádzala k dvom pultom oddelených koridorom k portálu, ktorý vyzerá podobne ako ten doma, v Soběchlebech - tri kamenné menhiry nepravidelného tvaru rozmiestnené do trojuholníku, do ktorého je vpísaný červený kruh. Podrobila som sa kontrole. Jeden anjel a čert prezreli moje ľudské doklady. Temný démon vždy zisťuje účel mojej cesty do Neba. Ako každý rok o tomto čase, je dôvodom štúdium. Potom som pomaly vošla do kruhu spolu z ostatnými cestujúcimi anjelmi. Podlaha pod nami sa rozžiarila a oslepilo ma silné svetlo. Žltá žiara všetko naokolo pohltila.

Keď pohasla, videla som zo strmého vrchu obrovský oceán krištáľovo priezračnej vody. Nad ním sa vznášali stovky malých a veľkých belasých oblakov. Niektoré tvorili rozľahlé mračné plochy a iné len biele súostrovia prepúšťajúce slnečné lúče. V tomto svete slnko nikdy nezapadá. Na východe, na najväčšom oblačnom ostrove sa nachádza cieľ mojej cesty, hlavné mesto - Archangelopolis.

Husté smotanové masy mrakov, dovoľovali spočiatku uvidieť len zopár štíhlych veží. Až pri priblížení sa vynorili paláce z bieleho mramoru. Stred mesta tvorilo obrovské priestranstvo s fontánou anjela obkolesené domami. Námestí večného svetla. Prvý pohľad tu však upúta obrovská snehobiela budova Konventu so sklenou kupolou. Schádzajú sa tam archanjeli, naši vládcovia. Ja som však mierila do rozľahlého parku neďaleko, kde začínalo moje anjelské vyučovanie. Vždy sa mi zdá, že sa tu zdržím len pár hodín, ale v skutočnosti sa do ľudského sveta vraciam po dvoch až troch týždňoch. 

Vzduch je nasýtený sladkou kvetinovou vôňou. Sedím na trávniku v parku medzi ostatnými, čakajúc na staršieho anjela, ktorý bude prednášať. Prstami prechádzam pomedzi steblá trávy. Zdá sa mi ako si zelenšia než v ľudskom svete. Nie je mi teplo ani zima. Dokonca necítim žiadny závan vetra, šuštiaci v korunách stromov ako v ľudskom svete. Asi desať metrov odo mňa je okraj oblaku. Voda v oceáne sa nehýbe. Jej zrkadlovú hladinu nič nečerí, ryby ani iné zvieratá tu nežijú.

„Vitajte!“ počujem nad hlavou. Z výšky k nám klesá žena s labutími krídlami. Elegantne dosadá na špičky prstov. Konečne jej vidím lepšie do tváre. Vyzerá tak na päťdesiat ľudských rokov, avšak určite má omnoho viac. Šedivé dlhé vlasy sa jej lesknú v slnečných lúčoch. Šedé jednoduché šaty jej ladia s očami. 

„Som Ariel. A dnešná lekcia bude o našej nedávnej histórii,“ usmiala sa a na chvíľu zvážnela, „aj keď ja mám dnešok stále, keďže tu čas neubieha.“ zasmiala sa sama sebe.

Som vážne zvedavá o čom bude hovoriť. Anjelské prednášky bývajú občas rovnako nudné ako ľudské vyučovanie v škole. Našťastie tu sa neskúša a nepíšeme si poznámky.

„No tak, poďte všetci sem bližšie! Sadnite si do polkruhu, aby som na vás dobre videla! Vy na tých stromoch!“ zvolala na pár chalanov, ktorí okamžite zlietli z vetví neďalekých bukov a dubov.

„Platí to aj pre vás, Liliana!“ ukázala na mňa. Myslela som si, že som dosť blízko. Presadla som si teda bližšie. Ariel si nás pomaly obzrela a začala...

Od nepamäti sme v spore s čertmi, ktorý je známy pod meno Večná vojna.

My, vojaci svetla a dobra sa snažíme poraziť zlých démonov temnoty. V priebehu vekov sa čiastočný úspech prikláňal striedavo na obe strany, ale nikdy sme nedokázali zvíťaziť...

Posledných desať tisíc rokov ľudského času nás bitky s pekelníkmi stáli mnoho anjelských životov a nádej na túžobne očakávaný triumf  bola v nedohľadne. Dokonca sa nám nepodarilo ovládnuť ani naše bojisko – ľudský svet. Na začiatku šiesteho tisícročia pred ľudským letopočtom sa archanjeli rozhodli zmeniť stratégiu, pretože nás už bolo málo, zapojili do nášho konfliktu ľudí. Našim víťazstvom nad čertmi by sa z ľudského sveta stalo lepšie miesto pre život, zničili by sme v ňom zlo. Lenže Pekelný princ a jeho generáli mali podobný plán s človekom. Bojovali sme spolu nespočetnekrát, ale vyvrcholilo to až v dvadsiatom storočí, kedy sa odohrali dve najhoršie bitky, ktoré sú v ľudských dejinách známe ako svetové vojny. V roku 1945 ľudia získali nové zbrane s ohromnou ničivou silou, schopnou zahubiť všetko živé. Vtedy sme si uvedomili, že ak budeme takto pokračovať ďalej, zničíme človeka a jeho civilizáciu. Preto sa po dlhých tajných rokovaniach zišiel Konvent archanjelov s Kniežaťom temnoty a Pekelnou radou, aby dohodli podmienky prímeria, ktoré by však neznamenalo ukončenie vojny, ale odvracalo hroziacu katastrofu. Je to prelomová dohoda, pretože upravuje mnohé iné veci ako len pokoj zbraní. Hovorí o rovnovážnom počte anjelov a čertov v ľudskom svete, aby ani jedna strana nemohla získať absolútnu nadvládu. Vďaka nej sa uzavreli mnohé malé portály, aby bol pohyb démonov lepšie kontrolovateľný. Na každý z nich dohliada jeden zástupca anjelov a čertov, respektíve ich rodiny. Prímerie platí už cez päťdesiat rokov a zatiaľ, viac menej, žiadny z démonov neporušil jeho podmienky...

Počúvala som jej rozprávanie, aj keď v myšlienkach som bola doma. Ako sa má Katka? Čo robí Adam? Chýbam mu tak veľmi ako on mne? Bol nešťastný, keď som mu povedala, že mi nemôže ani zavolať. Myslím si, že na moment zapochyboval, či naozaj cestujem na liečenie do horských kúpeľov. Mrzí ma, že som mu nemohla povedať pravdu, kam idem. Ale to by som prezradila tajomstvo.

„Je predsa zakázané kolaborovať s pekelníkmi, keďže sú stelesnením zla!“ vykríkol chalan s blonďavými vlasmi, sediaci za mnou. Jeho poznámka ma vrátila späť do reality. Ariel sa zamračila: „Prímerie neznamená kolaboráciu s čertmi. Archanjeli museli zasiahnuť, aby bol zachovaný ľudský svet. Konali v mene vyššieho princípu!“

Blonďákovi zrejme jej vysvetlenie nestačilo a pokračoval: „Nech bol dôvod akokoľvek šľachetný. Porušili tým anjelské zákony, ktoré sami vytvorili!“

„Nič neporušili!“ zasyčala a prívetivý výraz jej tváre razom zmizol, „existuje regula o zákaze spolupráce s temnými démonmi, to áno. Ale aj zákon, ktorý hovorí, že ak by konanie anjela v záujme vyššieho princípu malo porušiť nejaký iný zákon, je jeho povinnosťou podrobiť sa rozhodnutiu archanjelov. Takže to archanjeli v prípade prímeria urobili. Rozhodli, že neporušujú zákon, lebo konajú v mene vyššieho princípu.“

Pozrela som sa na toho chlapca. Nesúhlasne pokrútil hlavou: „Oni rozhodovali sami o sebe?! To je divné. Ľudia by to...“

„Nazvali nedemokratické?!“ prerušila ho Ariel rozhnevane, „anjelské zákony boli vytvorené pri našom vzniku, sú staršie než ľudstvo samo. Pomáhajú nám prežiť. Práve teraz, svojim pochybovaním porušuješ zákon. Asi príliš dlho žiješ ty a tvoja rodina medzi ľuďmi. Mali by ste sa na nejaký čas vrátiť sem, domov!“

Z jej tónu hlasu ma mrazilo. Ten chalan sa už neozval. Ariel pokračovala vo svojej prednáške, pričom ho nespúšťala z očí. Hlupák! Každý anjel vie, že o archanjeloch a ich rozhodnutiach sa nediskutuje. Ako najčistejšie bytosti rozhodujú vždy správne.

Kráčal som širokou ulicou neďaleko Staroměstského náměstí. Bolo horúce popoludnie a centrum mesta je opäť plné turistov. Z jedného kúta prichádzala hlučná vrava od šiestich talianskych študentov. Akási postaršia paní vysvetľovala históriu neďalekého meštianskeho domu skupine penzistov po nemecky - s výrazným českým akcentom. Tri Španielky, okolo ktorých som prechádzal, si ma premerali od hlavy po päty a veselo pokračovali vo vášnivej debate. Obchody s krištáľom a suvenírmi, označené viacjazyčnými nápismi, obletovali hlúčiky cudzincov. V historických domoch po oboch stranách ulice sa nachádzali obchody, reštaurácie a kaviarne. Hlasy ľudí prerušoval len cingot električiek a motory aut.

Bude mi to chýbať. Ten pulzujúci život tohto mesta. Práve ruch a neustále sa meniace prostredie mi dokazujú, že ešte žijem. že som neskamenel v mojom bezúčelovom bytí, v ktorom je dýchanie len fyziologická potreba.

Mieril som do hostinca pod klenbami domu zo 17, storočia. Na stretnutie s priateľmi som sa tešil už od rána, bolo totiž posledné. Dni s nimi ubehli tak neuveriteľne rýchlo. Čakali ma už tam. Tony, Júlia a Krištof, spolu tvoríme „nerozlučnú štvorku“. Malá krčmička s kamennými stenami, klenutými stropmi a dreveným mohutným výčapným pultom, pôsobila ako vystrihnutá z doby spred 400 rokov.

„Čau, kde máš kufre?!“, podpichol ma hneď z príchodu Krištof, keď som si k nim prisadal za stôl. Júlia ho okamžite jemne bodla lakťom medzi rebrá: „Prestaň Kris! Ahoj, Davidko!“, vstala a privítala ma s úsmevom a priateľským bozkom na líce. Má pre mňa vždy slabosť.

„Čaves, bracho, tak ako to ide?“ pýtal sa Tony podávajúc mi ruku.

„Ahoj! No, celkom si začínam zvykať na novú situáciu. Nemám ani potuchy, čo tam budem celé dni robiť, keď prídem zo školy...“ ťažko som si povzdychol.

„No môžeš chovať sliepky, ovce a inú háveď!“ dodal so smiechom Krištof.

„Veľmi smiešne! Ako viete, ja chodím vždy na začiatku prázdnin za starou mamou na Vysočinu. Na dedine to nie je až také zlé. Čistý vzduch, zeleň, pokoj a príjemní ľudia,“ dodala Júlia nadšene a na okamih si predstavila tú pohodu.

„Jasné a stále slabnúci a miznúci signál mobilu a pätnásť kilometrov k najbližšiemu počítaču s internetom, to si zabudla dodať, zlatko!“ doplnil ju Tony uštipačne. Tony s Júliou spolu chodia. Teda ich vzájomný vzťah je ako talianske manželstvo, často sa vášnivo hádajú, rozchádzajú a potom opäť udobrujú. Teraz sú našťastie v tej pokojnej fáze.

Júlia je čertica, a to doslovne,  asi stosedemdesiatpäť centimetrov vysoká čiernovláska s lesklými rovnými vlasmi do pása, úzkou tvárou, blankytne modrými očami, opálenou pokožkou a nádherným úsmevom. Tony je od nej o viac ako o hlavu vyšší, statný chalan s krátkymi hnedými nagelovanými vlasmi. Krištof meria len stosedemdesiat. Veľmi rád jedáva, čo je vidieť na jeho postave. Je vždy dobre naladený a trefné poznámky sú mu typické. Jeho účes je vždy mixom zhonu a vybuchnutého šampónu.

„Tak hrozné to zase nebude. Internet tam budem mať naisto a dedina je ako-tak pokrytá GSM signálom aspoň jedného operátora a ...“
„Kedy sa tam už vlastne sťahujete?“ prerušil ma Tony.

„O dva dni. Rodičia chcú, aby som sa cez víkend aklimatizoval, kým pôjdem do školy.“

„Mimochodom mládež, budeme tu ešte dlho sedieť tak nasucho? Ja si dám malé pivo.“ Vyhŕkol zo seba Krištof.

„Vezmi dve a pomarančový džús s neperlivou minerálkou pre dámu!“ húkol Tony a žmurkol na Júliu.

„Pre mňa čapovanú kofolu,“ zvolal som za odchádzajúcim Krisom.

„Už je to tu! Ani nevieš ako nám bude za tebou smutno“, pozrela na mňa Júlia so slzami v očiach, „budeme si písať e-maily, SMS a chatovať! A keď sa zastavíš v Prahe, tak nás neobídeš, sľubuješ!“ teraz už jej výraz bol prosebný.  

„Tým, že sa presťahujem, sa nič medzi nami nemení! Vždy budete moji priatelia,“ snažil som sa tomu veriť, ale hrdlo mi zovrelo. Už to nebude ako teraz. Bojím sa, že sa odcudzíme. Že ostanem pre nich len jedným z mnohých kamarátov s fotkou na Facebooku.

Krištof sa už vracal s pitím, „prišiel som o niečo?“

„Nie,“ odpovedal som rozhodne, „práve diskutujeme o tom, čo podnikneme ďalej.“

„No tak, čo spáchame?“ vyzvedal Krištof, keď pozeral do posmutnených tvárí Júlie a Toniho.

„Čo tak kino, potom jedlo a nakoniec diskotéka?“ prehodila Júlia utierajúc si oči.

„To bude skvelé,“ usmial som sa a žmurkol na ňu.

Hlboká noc len mierne ochladila ortuť teplomera. Naša štvorica práve opúšťala diskotéku v širšom centre mesta.

„Ľudkovia, ja som hotový!“ oznamoval ostatným zmorený Krištof pripitým hlasom, „mali by sme ísť k najbližšej stanici metra.“, poučoval.

„Môžeš mi povedať, čo nám teraz o jednej v noci metro pomôže? Najbližšie pôjde asi tak o piatej,“ pýtal som sa Krištofa.

„Kris, dnes si to trocha prehnal,“ poznamenal Tony, keď začal podopierať tackajúceho sa kamaráta z jednej strany, „bude dobre, keď ťa odvediem domov. „Decká prejdeme na tú zastávku!“

Pomaly sme prešli cez hlavnú cestu, ktorá býva vo dne veľmi rušná dopravná tepna. Krištof sa zvalili na lavičku v autobusovej zastávke, zatiaľ čo Júlia študovala cestovný poriadok.

„Prosím ťa, David, odprevadíš July domov? Myslím, že Kris to sám nezvládne.“ opýtal sa ma Tony po tichu. Potom pristúpil k Júlii a objal ju, do ucha jej čosi šeptal „Jasné, choď,“ odpovedala bez rozmyslu.

„David ťa odprevadí.“

„V poriadku,“ usmiala sa. Vtom začula blížiaci sa autobus. Rýchlo sa pobozkali.

Tony ešte v rýchlosti priskočil ku mne, aby mi podal ruku a potom ma chlapsky objal. „Budeš mi naozaj chýbať, brácho,“ dodal. 

Pomohol som Tonimu postaviť Krištofa na nohy.

„Len dúfam, že ti nebude zle! Peši sa mi ísť teda nechce!“ káral Krištofa pri nastupovaní do autobusu zadnými dvermi. Stihli sme ešte obom zamávať, kým autobus zahol do vedľajšej ulice.

„Z tejto zastávky našim smerom nič nejde,“ oznámila, „asi tristo metrov tamtým smerom je ďalšia,“ vydali sme sa krížom cez ulicu pozdĺž električkového koľajiska.

„Ozaj, chceš ísť domov MHD alebo našim spôsobom?“ zaujímal som sa.

„Použijeme autobus ako normálni ľudia!“ pokrútila hlavou.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ začal som opatrne, „je to ale osobné!“

„Pýtaj sa, potom sa rozhodnem, či ti odpoviem,“ rozosmiala sa.

„Naznačila si niekedy Tonimu, kto si v skutočnosti?“ odpoveď na túto otázku ma zaujímala dlho, ale nikdy som nemal príležitosť sa to Júlie opýtať.

„Chcela som, ale bála som sa jeho reakcie. Obávala som sa, že keby ma videl v démonskej podobe, zľakol by sa,“ zastavila sa a pozrela mi do tváre.

„Tony sa len tak niečoho nezľakne,“ podotkol som. Aj keď som si nebol istý, čo by s ním toto zistenie urobilo.

„To je pravda, ale ako by si reagoval, keby sa pred tebou tvoja priateľka objavila s červenými očami, rohami a ešte k tomu s kopytami a chvostom?“

„No to neviem, žiadnu nemám!“ vybuchol som smiechom, „myslíš si, že aspoň niečo tuší?“

„Raz som nechala dýku položenú na stolíku v mojej izbe, a on si ju všimol. Opýtal sa ma, načo mi je. Odpovedala som mu, že aj žena so silným chlapom sa musí vedieť brániť, keď on nie je náhodou nablízku, v prípade potreby.“

Pokračovali sme v ceste.

„Myslím, že mi to zožral,“ dodala trocha neisto. Prichádzali sme k zastávke.

„Ty by si porušila zákaz a povedala mu, kto sme?“ ľudia nesmú vedieť o našej existencii. Teda nemali by.“

„Keby som vedela odhadnúť, ako sa zachová, tak áno,“ odvetila, „nie som pokrytec. Chcem byť k nemu úprimná, ale pravda by mohla mať v tomto prípade katastrofálne následky pre nás oboch. A mimochodom ten zákaz sa porušuje posledných sedemdesiat rokov dosť často.“

„Pre pána Jána, prečo teda tak riskovať?“ nechápavo som zavrčal.

„Len tak by som zistila, či ma skutočne miluje takú, aká som, alebo len to, ako vyzerám. A mohla by som byť k nemu úplne úprimná.“

„Lenže, ak by to aj zobral dobre a medzi vami by sa neskôr niečo stalo, mohol by ohroziť naše utajenie. Za prezradenie by vám hrozila smrť!“

„Bol si už niekedy zamilovaný?“ prekvapila ma. Nikdy som nebol... a neviem, či by som to spoznal.

„Nie,“ odpovedal som po tichu a pozeral dolu, na chodník.

Keď sme boli na mieste, postavila sa mi tvárou v tvár a dôrazne, hlasne predniesla: „David, ku všetkému pristupuješ z pozície rozumu. Si vždy zodpovedný a všetko si do detailov premyslíš a naplánuješ. Skutočný život si nemôžeš nalinajkovať, nedá sa na neho aplikovať logika. Často je plný zvratov. A láska je o riskovaní, musíš dať v šancu všetko, ak chceš vyhrať!“ odmlčala sa. 

Stáli sme tam asi päť minút, kým prišiel náš autobus. Boli sme v ňom sami a sadli si oproti sebe.

„Prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo.“

„Nechala som sa uniesť. V poslednej dobe často uvažujem, že mu to poviem. Čakám na správnu chvíľu.“

„Aha,“ chytil som jej ruku do dlaní, „verím Tonimu a sile vášho vzťahu, dopadne to dobre.“

„Díky,“ Júlia sa teraz už usmievala.

„Ak by si pri tom potrebovala morálnu podporu, budem pri tebe.“

„Dík, ale budem to musieť zvládnuť sama.“

„Akonáhle sa zabývam, očakávam vašu návštevu!“ povedal som dôrazne a zmenil radšej tému, „môžete vziať so sebou Krisa, teda, ak sa spamätá z dnešnej noci.“

Obaja sme sa rozosmiali. Cesta trvala asi trištvrte hodinku, kým autobus zastal vo vilovej štvrti pri malom parku.

„Odprevadím ťa až domov, ako som sľúbil tvojmu frajerovi!“ naliehal som.

„Frajerovi? To slovo neznášam. To je ešte archaizmus z čias komunizmu, nie? smiala sa, „prenesiem sa až do mojej izby, aspoň naši nezistia, kedy som prišla,“ uškrnula sa.

Zašli sme za stromy v parku, aby si nikto nevšimol náhlych zmiznutí. 

„Nikdy si nevidel moju démonsku podobu!“ zamyslene povedala, keď sa otočila ku mne. Zrazu  jej oči dostali rubínovú farbu, spod vlasov jej v momente vyrástli červené rožky a pokožka jej ešte viac stmavla.Za chrbtom jej vykukol chvost. Mala obuté sandáliky na vysokom podpätku. Tie sa zúžili a premenili na kopýtka. Moja premena bola výraznejšia. Na hlave sa mi zjavili dva päť centimetrové rohy, svaly celého tela mierne zväčšili objem. Nechýbala tmavšia pokožka, karmínovočervené oči. Kopytá, veľké ako ťažný kôň a dlhý chvost zašvihal vo vzduchu.

„Vypadám veľmi desivo?“ opýtala sa zvláštnym nadprirodzeným hlasom.

„Vôbec, vypadáš úžasne,“ odpovedal som rovnako podivne.

Júlia ma objala a pozrela mi uprene do očí: „budeš mi chýbať.“, dala mi bozk na líce.

„Aj ty mne,“ odvetil som.

„Nebudem to predlžovať. Neznášam lúčenia. Šťastnú cestu, pa,“ teraz som už počul jej hlas, ktorý dobre poznám a v náručí držím Júliu v ľudskej podobe . Usmial som sa a v okamihu objímal prázdnotu. O ďalšiu sekundu bol park opäť pustý ako predtým v túto nočnú hodinu.

Na hodinkách bolo krátko po tretej. Tmu vonku rušilo len pouličné osvetlenie. Bol som pár blokov od domu. Aj keď som cítil únavu, nechcelo sa mi ísť ešte spať. Moje kroky po teplej dlažbe chodníku sa ozývali pustou ulicou. Bezcieľne som kráčal a premýšľal. Toto je jedna z mojich posledných nocí tu. Prečo keď som šťastný, nemôže to vydržať navždy?! A som vôbec šťastný ...?! Pri tejto myšlienke som v hrudi ucítil známy pocit. Vždy sa snaží vkrádať nenápadne, ako zlodej. Sprevádza ma už niekoľko rokov, takže ho spoľahlivo rozpoznám. Z počiatku sa mi zdá, ako keby mi hrudníkom prešiel šíp alebo guľka a zostal len čistý priestrel – malá dierka, blízko srdca, skrz moje telo. Tá sa pozvoľne zväčšuje. Pridáva sa k nej pichľavá bolesť, zvierajúca mi vnútro. Keď to všetko skončí, pociťujem, že na miesto pľúc a srdca, mám veľkú prázdnotu. V posledných týždňoch sa to zhoršilo, cítim sa tak častejšie. Prechádzajúce auto rozhýbalo vzduch okolo mňa. Hlboký nádych. To pomôže, na chvíľu.