vcr

niekedy ostáva len si sadnúť a vypnúť farby a zvuk a okolitý svet a zavrieť sa a otvoriť a pohrať sa s jej vlasmi a pobozkať ju a smiať sa cez ofinu blonďavých vlasov plnú lásky, ktorá dohára a umiera v bolestiach a nude tohto sveta plného leguánov a čiernych mačiek a ľudí, ktorí nič neznamenajú a tých čo znamenajú až príliš a mikina s kapucou a hnev plný nespútanej nenávisti dusenej tak dlho a čierna CENTROFIXKA na tvojich prsiach a perách píšuca o mojej hlúposti obklopenej tmou plnou čiernej a bielej a tvojich zubov v detskom úsmeve plnom poznania otázok zhrozenia z mojej zloby (nie si ty horšia?) naplnenej týmto smutným slnečným dňom v bolesti umierajúcich a tvoj dych v mojom a dvojo mikín čierna a biela všetko je protiklad a zase sa roztápam, zahmlievam a au to bolí ticho uprostred rána je mocnejšie než boh a chlad ma ťa ničí a ostáva len sa objať a zohriať a na chvíľu splynúť tak aby to ani cirkvi nevadilo a slabé lampy nad našimi stratenými vlasmi hlasmi svietia márne do východu slnka a odrážajú sa na pokojnej hladine mŕtvych dní moja drahá a