Anjeli & Čerti - Nepriatelia VIII

V jej očiach bolo odhodlanie. Stačilo len troch viac zatlačiť a moje telo by vzbĺklo jasným plameňom.

Práve začala jedna známa pesnička.

„Lili, poď si zatancovať!“ ozvala sa Katka nadšene, pritom sa na moment pozrela na mňa. Ani neviem ako sa tu zjavila.

„Veď je parket prázdny, si sa zbláznila!“ ohriakla ju ale nespúšťala zo mňa zrak. Cítil som, ako bleskovo odtiahla nôž.

Katka smutne sklopila zrak a posadila sa vedľa nej. Kútikom oka zablúdila na dvoch – troch tancujúcich ľudí.

Toto je príležitosť. Prečo nie? Ale čo ak odmietne? Vírilo mi hlavou. Vstal som a obišiel stôl ku Katke.

„Zatancuješ si so mnou?“

Liliana okamžite oľutovala svoje rozhodnutie.

Došli sme na parket a začali tancovať... vlastne len vlniť. Začiatok pesničky mal pomalý nábeh. Hýbala sa strnulo, ako keby kontrolovala každý pohyb.

 Zrazu urobila jednu otočku – pohyb dokonale ladný a nacvičený. Ostal som stáť v nemom úžase.

„Prepáč, nechala som sa uniesť!“

„Nie... len... kde si sa to naučila?!“

„V tanečnej.“

„Hm. Tak čo keby sme to tu trocha rozprúdili!“ prebudilo sa vo mne päť rokov tréningov na tanečnom. Začal som z voľna. Avšak o chvíľu som za ňou nestíhal. Parket sa začal vyprázdňovať až sme ostali sami. Ku koncu sa melódia spomalila. Tancovali sme tesne pri sebe. On ostala v mojom objatí, keď hudba dohrala. K dokonalosti tohto okamihu chýbala len jedna vec. Obecenstvo od stolov nás bedlivo sledovalo.

 „Pôjdeme si už sadnúť,“ zašeptala zrazu, keď si všimla zvedavé pohľady ostatných. Mysľou bola niekde inde. Ako keby ju niečo prekvapilo alebo zarazilo.

Pri stole nás privítali aplauzom. 

„Teda, človeče, si dosť dobrý!“ buchol ma Filip po chrbte, že som skoro oprskal Katku a Lilianu kolou.

„Ségra, ty si ušla. Musíš sa ešte učiť!“ podotkol len tak, keď pozrel na zamyslenú Katku.

Po celý večer už Katka nebola vo svojej koži. Občas sa na mňa nesmelo zahľadela, keď si myslela, že sa nedívam.

Bolo krátko po druhej a diskotéka sa už zatvárala. Vydal som sa za ostatnými smerom k námestiu.

„Kedy ide autobus?“ opýtal som sa Filipa, lebo bol najbližšie.

Dôležito sa pozrel na hodinky a odpovedal: „Asi o piatej.“ A pozrel na mňa s bezstarostným úsmevom.

„Ako pôjdeme domov?“

Jarda sa rozosmial, „Ideme peši. Veď to nie je ďaleko.“

Vyrazili sme osvetlenou pustou ulicou okolo radnice. Vzduch bol ešte teplý. Okrem našich krokov bol vtáčí spev jediný zvuk, ktorý bolo počuť. Všetky chmeľnice už boli očesané. Katka kráčala osamote. Blonďavý anjel ju nespúšťal z očí. Chcel som ísť k nej. Dozvedieť sa, čo sa stalo. Pridal som do kroku.

„Ani sa o to nepokúšaj!“ povedal zreteľne ženský hlas. Obzrel som okolo, ale všetci boli dosť ďaleko. Pokračoval som ku Katke.

„ČERT! Už som ti hovorila, aby si ju nechal tak!“

Pozrel som na Lilianou, kráčajúcu pár metrov predo mnou. Na moment som zavrel oči: „To je fakt, ale... nejako sa mi nechce ťa počúvať. Som predsa čert. A vypadni z mojej hlavy!“

„Ako myslíš...“

Hlas sa už neozval. A aj tak som ho nebral vážne. Zaujímala ma Katka... ale ako...? Veď môžem zariadiť, aby mi to povedala... aby povedala všetko. Vytvorím pocit absolútneho bezpečia. Vsugerujem jej podvedomiu moje myšlienky. Budem ju nabádať. Stačí moment a moja schopnosť ju k tomu donúti. Donúti ju ma milovať!... ale všetko to bude klam. Veď aj láska je klam, nie?

Stačilo by tak málo...

Vchádzali sme do dediny a postupne sa naša skupinka zmenšovala. Keď som mal už dostatok odvahy a jasne sformulované myšlienky. Votrela sa k nej tá blonďavá potvora. To je snáď zlý sen!

Našťastie za zákrutou už bol jej dom, takže sa rýchlo odpojila. Filip kráčal s chalanmi pred nami a vôbec si nás nevšímali. Pomaly sme prichádzali na náves popri obchode. Takže ak do troch minút niečo neurobím, Katka sa so mnou rozlúči a podobná príležitosť sa pri mojom šťastí objaví tak za tisíc rokov. Chalani sa rozpŕchli každý domov. Ostali sme tam sami. Chcel som zavrieť oči a ovládnuť ju svojou mocou, ale zrazu vo mne nastal zlom. Nemohol som. Nie takto. Zrak mi zablúdili na jasnú nočnú oblohu. Práve padala hviezda.

„Želaj si niečo!“ a ukázal som na hviezdne nebo.

„Nie. Mne sa moje želania neplnia,“ šepla, pozorujúc oblohu.

„Čo keď dnes to bude iné!“

„Nestačí si len želať... musíš za tým ísť! Nič ti len tak samé od seba z neba nespadne.“

„Občas, áno. Tak si budem želať niečo ja!“ zavrel som na moment oči a sústredil sa. Potom ich otvoril a otočil sa k nej. Celý čas ma sledovala.

Keď doteraz každé rozhodnutie môjho srdca schvaľoval rozum, tentoraz som ho vypol. Už som nechcel strácať ani stotinu sekundy. Prvý dotyk bol nesmelý. Nežne som vzal jej tvár do dlaní. Obaja sme sa chveli, kým sa naše pery stretli. Bozkal som ju pomaly. Zo srdca mi padol obrovský balvan, ktorý ma ťažil a uvoľnil gejzír radosti, vášne a eufórie. Táto chvíľa by mohla trvať večnosť. Nemohol som sa nabažiť tohto okamihu, srdce mi tĺklo, hádam štyrikrát rýchlejšie ako obyčajne. Celý čas sa na mňa dívala. Kúzelný moment odznel a akosi prirodzene sme od seba odtiahli naše ústa. Jej oči svietili ako dve plamienky. Ale v okamihu sa do jej výrazu začala vkrádať pochybnosť a ľútosť. Jasne, mrzí ju, že ma pobozkala. Uvedomovala si to.

Pako, mal si sa jej radšej vkradnúť do hlavy! Skúšať to ako obyčajný človek...

„Jeden bozk a prianie je vyplnené?!“ na konci vety od nej zaznela slabá výčitka a sklamanie. Nie, panebože, nie, zachvátila ma panika. Pre mňa to nebola len pusa, zapríčinená náhlym vzplanutím citov. Znova som dlho rozmýšľal, čo odpovedať. Chcel som jej povedať pravdu, ale môj mozog mi napovedal nech ju nevystraším.

Čakala na moju reakciu asi hodnú chvíľu. Vymanila sa z môjho objatia a zamierila domov. Vykročila rýchlo, skoro chcela utekať. 

„Nie! ...  stoj!“ kričal som a bolo mi jedno, že zobudím celú dedinu. Zastavila a pomaly sa ku mne otočila tvárou. Slzy je tiekli po lícach. Pozerala do zeme.

„Toto nie je koniec, aspoň nie pre mňa. Práve som prežil najkrajší okamih v živote...“

Podišiel som k nej. Hrdlo mi horelo a zvieral ho divný pocit. Musím ísť s kožou na trh. Nie je cesty späť. Spomínam si na Júliine slová o láske a riskovaní. Zhlboka som sa nadýchol. Srdce mi chcelo z hrude vyskočiť a v žalúdku som cítil malé šteklivé chvenie.

„Ešte sa mi želanie nesplnilo! V skutočnosti som si prial, aby toto bol náš prvý bozk, za ktorým by nasledoval nespočetný počet ďalších, rovnako magických. Aby sa pre mňa našlo v tvojom srdci malinké miestečko, pretože ty si v to moje zabrala celé.“

Stál som pred ňou a dúfal, že to cíti rovnako. Na duši mi odľahlo. Chcel som ju  objať a už nepustiť. Tak prečo to neurobím? Stále premýšľam o vhodnosti toho či onoho. Viem, čo cítim, ale aj tak sa riadim rozumom. Prečo nenechám konať konečne aj srdce?

Katka podišla ku mne a zahľadela sa mi do očí. Od kostola, na opačnej strane návsi zadul vietor, listy stromov okolo rybníka zašumeli. Zachvela sa zimou. Začal som si vyzliekať bundu.

„Bude ti chladno!“ okríkla ma, keď sme si sadali na drevenú lavičku pri obchode

„Možno áno... ale tebe už je!“

Prehodil som jej ju okolo ramien a previnul k sebe. Dýchala tak pokojne. Sedeli sme tam minimálne dvadsať minút, keď sa z okna vystrčila Katkina matka: „Katka, si tu? Je neskoro, poď už domov!“ Katka sa vytrhla z môjho náručia: „Už idem!“

 „Budem musieť ísť,“

„Uvidíme sa ráno?“ naliehal som

„O desiatej pri kostole,“ už chcela vstať a ísť. Našťastie som ju zadržal: „Ešte bozk na dobrú noc.“