Anjeli & Čerti - Nepriatelia XIII

XIII. kapitola

 

Dni s ňou ubiehajú neuveriteľne rýchlo. Zrazu sme spolu mesiac a pomaly začínal druhý. Trávime spolu každý deň, občas sa obávam, či ju to už neomrzí. Lebo ja sa jej nemôžem nabažiť. Môj život sa kompletne zmenil. Bodavá bolesť sa stratila spolu s bezsennými nocami. Už je koniec prežívaniu bez plánov a budúcnosti. Získal som novú rodinu! Filipa beriem skôr ako mladšieho brata a k Jane mám paradoxne viac rešpektu a úcty ako k vlastným rodičom. Doma som len sporadicky. Všetko, v čo som dúfal v kútiku duše, sa mi začína plniť. Je to ideálne, až mám strach, že to raz skončí. Čakám na vhodný okamih, kedy Katke poviem pravdu o sebe ako čertovi. Viem, že je to zakázané, ale zaslúži si vedieť, kým som. Brzdia ma len obavy. Čo ak to nepochopí? Čo ak ma už nebude chcieť vidieť? Verím jej, ale toto zistenie by zamávalo s každým.  

Je tu ešte Liliana. Sme schopní spolu viesť už aj krátky rozhovor bez potreby jeden druhého zabiť. Stále čaká na vhodnú príležitosť, aby nás rozdelila. Svojho cieľu sa nevzdá, to viem.

Chcel som skutočný ľudský život! A ten nie je jednoduchý.

 

?

 

Prechádzame sa dosť často. Myslím, že sme prešli okolité lesy a lúky krížom-krážom aspoň trikrát. Je to zvláštne, doteraz som nikdy nechodil na prechádzky. Vlastne som nemal ani s kým a túlať sa samému po Prahe sa mi nechcelo. Keď som nebol s priateľmi, trávil som čas doma nad knihami, pred počítačom alebo som bezducho zízal z okna na ulicu. Kútikom oka som pozoroval neznámych ľudí, chodiacich sem a tam. Predstavoval som si , že idú domov. Vždy som im prisúdil tento cieľ ich cesty. Po otvorení dverí ich doma čaká partner alebo partnerka a samozrejme deti. Všetci sa zvítajú a začnú rozprávať o zážitkoch z dňa. Pri týchto predstavách som tým neznámym ľuďom závidel ...

„David, na čo myslíš?“ spýtala sa ma Katka, kráčajúc vedľa mňa. Jej oči horeli zvedavosťou.

„Rozmýšľam nad tým, že môj život sa poriadne zmenil, ako ťa mám!“ povzdychol som.

„K horšiemu alebo lepšiemu?“

„Samozrejme k lepšiemu!“ pozrel na ňu. Nepozerala sa na mňa, hľadela pred seba. Zdalo sa mi, akoby sa pripravovala mi niečo povedať.

Začala pomaly: „Občas si zamyslený, ako by ťa niečo trápilo, ale ani slovkom nenaznačíš o čo ide. Deje sa niečo?“ zastala a konečne sa na mňa pozrela.

„Nič sa nedeje. Všetko je v úplnom poriadku!“

„Nie je!“ odtiahla sa odo mňa, keď som sa ju snažil objať. Vietor silne zafúkal a popadané suché lístie sa na zemi sa pohlo. Zopár pramienkov dlhých vlasov jej na chvíľu zakrylo rozhnevanú tvár.

„ Je tu ešte niečo!“ a rýchlo dodala, „niekedy, keď sa ťa dotknem a ty to nečakáš, na okamih stuhneš.“

„Aj večera pri večeri, keď ti mamina položila ruku na plece, ostal si ako zamrznutý. Ona si to nevšimla, ale ja áno. Chcem len vedieť, čo sa deje! Je ti to nepríjemné ...!?“

„Nie!“ tvrdo som prerušil jej spleť otázok. Nevedel som, že som až tak čitateľný. Ostalo ticho.

„Práve naopak, je mi to veľmi príjemne... len... nie som na to zvyknutý,“ ťažko som si povzdychol. Zarazene na mňa pozrela.

„Nerozumiem,“ jej oči bedlivo sledovali moju tvár.

Dnes som nemal v úmysle rozoberať tieto veci. Chcem sa s ňou len prejsť, jednoducho byť len s ňou. Musím jej povedať pravdu? Určite jej to bude pripadať absurdné. Ešte jeden hlboký nádych.

„Pred štyridsiatimi siedmimi dňami som zistil, čo je to šťastie, láska a skutočný život. Dovtedy to bolo len prežívanie jednej prázdnej hodiny za druhou,“ chytil som ju za ruku. Potrebujem cítiť, že už nie som sám, pretože na tú dobu sa snažím zabudnúť. Ona ma počúva so zatajeným dychom.

„Dovtedy som nepoznal, čo je to nežné objatie, pohladenie alebo bozk. Moji rodičia môžu nezasväteným pripadať ako dvaja skvelí milujúci ľudia, ktorí majú všetko, ale opak je pravdou... Oni sú prázdni. My sa pri večeri nerozprávame, vlastne mlčíme celé dni. Nezaujímajú sa o to, čo robím, kde a s kým som. Ja sa už nestarám o nich. Moja matka ma nikdy nepobozkala, aspoň čo si pamätám. Môj otec ma nikdy nepokarhal a to som sa v pätnástich navyvádzal hlúpostí. Nemáme nič spoločné a nič nás nespája. Preto je pre mňa každý dotyk, každé milé slovo alebo každý úsmev tak nový. S tebou a tvojou rodinou sa cítim neskutočne skvele, až začínam v hĺbke duše mojich rodičov neznášať!“ zaťal som silne čeľuste. Vo vnútri sa prebudilo čosi boľavé a chcelo sa to predrať na povrch. Katka mi pevne stisla ruku. Myslím, že jej to prišlo priveľmi ľúto, ale snažila sa nedať to na sebe poznať. Nechcem, aby bola nešťastná a hlavne nie kvôli mne. 

„Si prvá, komu som to povedal,“ cítil som, ako mi trocha odľahlo. Kameň, ktorý ma ťažil, pukol a pár úlomkov sa z neho odštiepilo.

„To je strašné!“

„Už ani nie, pretože mám teba!“ zoširoka som sa usmial. „V poslednej dobe som dospel k názoru, že to tak malo byť.“

„Na osud neverím!“ povedala rozhodne, tvár sa jej vyjasnila. Vchádzali sme hlbšie do lesa. Vo vzduchu visel dážď. Pod našimi nohami šuchotali suché listy.

„Pre tvojich rodičov...“ vetu už nedokončila, pretože ju z nášho rozhovoru čosi vyrušilo. V kroví neďaleko sa čosi mihlo. Myslím, že iné dievča by začalo jačať, ale ona sa to vybrala preskúmať. Postupovali sme pomaly, aby sa tvor nevyplašil.

Za kríkmi sa chúlili dve malé divé prasiatka. Ich hnedá srsť s čiernymi pruhmi ich robili medzi opadanými listami a konármi sotva viditeľnými. Jedno z nich zakvičalo. Odporný prenikavý zvuk. Katka sa k nim chcela skloniť.

„Sú nádherné!“

Je zvláštne, že ešte neutiekli, keď ma ucítili. Teraz začali kvičať obe. Chcel som už od nich odísť, boli zo mňa vydesené, ale Katka bola nimi fascinovaná. „Počkaj! Chúďatká, určite sú hladné, ale kde majú ...?“ už svoju myšlienku nemusela dokončiť. Dvadsať metrov od nej sa z kríkov vynoril obrovský tmavý diviak. Podľa napätého postoja a silného krochkania určite nemal  dobrú náladu.

 

Zbehlo sa to tak rýchlo. Prepadla ma panika. Je tak blízko, tak blízko. Stačí okamih a je pri Katke. Ak sa dá toto dvestokilové monštrum do pohybu, prevalcuje jej telo ... nie! Vedie ma inštinkt, už nerozmýšľam. Chlpatý kolos sa dáva do pohybu, kopytá sa zabárajú do pôdy a kúsočky zeminy vymršťujú do vzduchu. Nie je čas. Som tesne za Katkou. Moje oči sa zmenili na dva červené rubíny, ubehlo len niekoľko sekúnd. Prešla ďalšia sekunda a ja stojím na polceste medzi ňou a tím zvieraťom. Kopytami pevne na zemi. Tričko, bunda a rifle sú mi desne obtiahnuté a na niektorých miestach už praskli švy. Diviak sa oproti mne valí ako odtrhnutý vagón dolu kopcom. Ešte chvíľu a vymršťujem sa do vzduchu ako loviaca šelma. Moje veľké čierne ruky nemajú len nadľudskú silu, ale sú pre istotu opatrené dlhými tvrdými drápami - dokonalá smrtiaca kombinácia. Prstami sa zabáram do jeho srsti na chrbte, moje prsty prechádzajú diviakovou hrubou kožou. Náš stret je zrážkou dvoch oproti sa rútiacich kamiónov. Prasa kvičí bolesťou. Trepoce krátkymi nožičkami a veľkou hlavou, keď sa klbčíme. V dlaniach cítim jeho horúcu krv, pokúšam sa ho znehybniť, nejde to. Možno, keby som ho zasiahol inde. Začínam uvoľňovať ruky, zaborené do mäsa – chyba. Jeho obrovská papuľa vybavená slušnou zbierkou zubov sa mi zahryzne do ramena. Neľudsky zastenám pritom, ako mi drví kosti. Cítim sa, ako keby mi niekto celú pravú ruku privrel do zveráka spolu s klincami a špendlíkmi. Moja a jeho krv sa miešajú na našich vyčerpaných telách. Ľavú ruku sa snažím vytiahnuť z jeho svalov. Konečne, podarilo sa mi to! To zovretie jeho tlamy nepovoľuje. Som unavený, ale neviem, či z toho boja alebo zo straty krvi. Koncentrujem všetku energiu, čo mi zostala. Prsty ľavej ruky vystriem a spojím. Nastal ten okamih, nechcel som, aby to takto dopadlo. Moja ľavačka prechádza hrudníkom zvieraťa ako dýka a prebodáva jeho srdce. Prasa je v šoku a púšťa moje rameno. Vrážam ruku hlbšie. Je to hrozné, trasie sa v smrteľnom kŕči a posledným úderom jeho srdca umiera. Všade naokolo je naša krv, dokonca aj vzduch je jej pachom presýtený. Rameno sa začína pomaly hojiť, kým sa pozviecham zo zeme, bude úplne zahojené. Jediné čo ma teraz zaujíma - je Katka.

Dúfam, že je v poriadku. Stojí nehybne. Je vydesená. Jej vyplašené oči na mňa hľadia akosi zvláštne. Ako na príšeru ...

 

Idem pomaly k nej, aby som ju upokojil. Chcem jej vysvetliť, že všetko už je v poriadku. Jej výkrik ma priklincuje na mieste. Som od nej na dosah ruky.        

„Kati je to...“ sakra, som ešte stále čertom. V jej očiach vidím svoj odraz rohatej obludy. Premena na človeka trvá pár sekúnd, ale myslím, že tým som ju ešte viac šokoval. Otáča sa ku mne chrbtom a beží, beží krížom cez les. Som vyčerpaný a ľudské nohy ma neposlúchajú.

„Kati stoj! Vysvetlím ti to! Počkaj!“ kričím za ňou, do prázdna. Snažím sa aspoň poklusom za ňou utekať. Les je obrovský a začína sa stmievať. Kam bežala? Dúfam, že domov. Čo keď niekde spadne a ublíži si! Zastavujem, aby som si to všetko dal v hlave do kopy. Pred desiatimi minútami som mal všetko, teraz nemám nič. Oči mi zablúdili do širokej kaluže vedľa vysokej borovice. Môj odraz pozerajúci na mňa z vodnej hladiny je strašlivý. Tvár od krvi a blata, šaty dotrhané a špinavé, nedivím sa, že ušla, vyzerám ako z hororu. Neľutujem, že som ju zachránil. Je mi ľúto len tohto, že som ju na to nepripravil. Na jej zdesenie v očiach nikdy nezabudnem! Som hlupák! Čo keď ma už nikdy nebude chcieť vidieť? Práve sa ma začala zmocňovať obrovská panika. Čo ak ma prestane milovať? Táto myšlienka ma vo vnútri bodla ako ihla. Ktosi povedal, že život je ako zebra. Raz si v čiernom pruhu a raz v bielom. Obávam sa, že moja zebra má len jeden snehobiely pásik. Nie, musím jej to vysvetliť. Poviem jej pravdu!

 

Prečesal som celý les, ale nenašiel som ju. Napísal som jej asi milión SMS, pretože mobil mi nezdvíhala a potom mi už len odpovedala odkazová schránka. Pre istotu som jej poslal e-mail a pár odkazov na ICQ. Nič. Zhrýzal som sa strachom, či je aspoň doma. Využil som moje pekelné schopnosti a premiestnil som sa k nim domov. Keďže ho za ten čas poznám celkom dobre, nebol problém nájsť skryté miesto pre „pristátie“. Vládla u nich pokojná atmosféra. Filip pozeral televíziu, Jana čítala knihu a Katka bola vo svojej izbe. Mal som pokušenie ju vidieť. Dvere do jej spálne boli mierne pootvorené. Potichu sa blížim k dverám, musím vidieť na vlastné oči, či je aspoň fyzicky v poriadku. Už len tri kroky. Nie je správne ju špehovať, lenže si nemôžem pomôcť, potrebujem si byť istý. Zrádza ma drevená podlaha, staré dosky zavŕzgajú dosť hlasno, že Katka stíši hudbu a pozerá sa k dverám. Je čas zmiznúť. 

 

Ležím na posteli a stále dookola si v mysli premietam, čo sa vlastne stalo. Čím viac na to myslím, tým viac strácam nádej, že sa všetko vráti do starých koľají. Musel to byť pre ňu otrasný zážitok. Čo sa jej asi tak preháňa hlavou? Nenávidí ma? Povedala to niekomu? Nejde o to, že by to vyzradila, ale nechcem ju vystaviť nebezpečenstvu z toho plynúceho. Neustále sa prevaľujem z boka na bok. Je hlboká noc, dnes nezažmúrim oka ...

Nad ránom sa mi podarilo na dve hodiny vyčerpaním zaspať. Vstal som skôr ako zazvonil budík, prebudil ma hlad. Včera som ani nevečeral a raňajky som do seba natlačil, aby som utíšil škŕkajúci žalúdok. Pri odchode hodím do seba ešte espresso.

Na zastávke autobusu už stojí Liliana. Do kelu, dúfal som, že budem mať chvíľu, aby som to Katke vysvetlil v súkromí. Možno Katka so mnou nechce zostať osamote?!

Letmo sa spolu pozdravíme, keď sa postavím neďaleko nej. Som nervózny a je to na mne dosť vidieť. Už tu musí byť každým okamihom, autobus príde o dve minúty. Počujem motor nášho dopravného prostriedku a moja láska nikde. Moja nervozita sa vystupňuje.

„Katka nepríde?“ nesmelo vyhŕknem smerom k Liliane, keď vidím, že sa už pripravuje k nástupu do autobusu.

„Ona je už predsa v Žatci! Išla k tomu lekárovi, ako hovorila,“ udivene na mňa zazrela. Už sa rozpamätávam. Predvčerom na obede pred nami spomenula, že musí ísť na preventívnu prehliadku. No nepovedala, že to bude dnes. Vyhýba sa mi! Na jednu stranu sa jej nedivým, ale mohla by ma aspoň vypočuť!

„Hm ... áno, máš pravdu, včera mi to vravela,“ snažil som sa tváriť ako keby som o tom vedel. Nastúpil som hneď za ňou. Každý sme si sadli inde. Bez Katky nás nič nespájalo a ja potrebujem byť aj tak momentálne sám. 

---