Ona je mi známa

Ta pani

čo kŕmi v parku holubov

nehľadiac, či prší

či padá prave sneh

v tom istom. každý deň

v nočnom neklišé

prichádza o druhej

a vstáva  o šiestej

z lavičky pri zábradlí

s prázdnou igelitkou

od rohlíkov

pre posledných priaznivcov

jej samotnej.

So srdcom na dlaní

a vreckom na plášti

plných nezaplatených účtov

aj napriek osudu

s úsmevom

súčastného

absolventa - starobného dôchodku

bez partnera !

Kráča - vypriahlou ulicou

kamenných sŕdc

pomalým krokom

cez mačace hlavy

k zajtrajším holubom.