Anjeli & Čerti - Nepriatelia XVI

XVI. kapitola

 

„Svet, v ktorom sa nachádzame nie je jediný. Je vklinený medzi dva ďalšie, medzi svet čertov, temných démonov – Peklo  a anjelský svet, ktorý nazývate Nebom.“ zasmial som sa a Katka na mňa prekvapene pozrela.

„Ale po poriadku. Naše svety existujú súbežne vedľa seba už od nepamäti. Zem poznáš. Peklo si môžeš predstaviť ako zdevastovanú skalnatú krajinu večnej tmy. Nerastú tam rastliny a nepravidelne sa tam striedajú dve obdobia. Niekedy je posiata prúdmi lávy, dymu a všadeprítomných ohňov alebo naopak je pokrytá bielou pokrývkou ťažkého snehu a ľadu. Vtedy ti vzduch zamŕza skoro už v pľúcach. No nie je to veľký rozdiel, v horúcom období ťa v nose a v ústach zase páli oheň a štípe dym. Nebo je, že vraj, oblačná krajina nad nekonečným oceánom. Teda, tak som to aspoň počul.“

Z môjho rozprávania bola užasnutá. Úplne ju to pohltilo.

 „My, démoni, máme dve podoby. Tú moju druhú si už videla, ale niektorí vyzerajú oveľa strašidelnejšie. Okrem toho výzoru máme veľkú silu a vieme sa premiestňovať z miesta na miesto. A ešte vieme...“ chvíľu som zaváhal.

„Čo?“, Katka horela zvedavosťou.

„Vieme ovplyvňovať.“ pozrel som na ňu a zahryzol sa do pery.

„Ako?“

„No niekedy stačí, len naša prítomnosť. Všetko záleží od konkrétneho človeka. Ťažko sa to vysvetľuje ale ak chceš môžem ti to ukázať?“ spýtal som sa neiste.

„Dobre! Čo mám robiť?“

„Nič, len sa nezľakni, prosím,“ pozeral som na ňu. Moje oči dostali rubínovú farbu a čierne zreničky sa zúžili a potom predĺžili. Myslel som si, že sa jej to bude hnusiť a odvráti pohľad, ale Katka tú premenu sledovala zo zatajeným dychom Sústredil som sa na jej obraz vo svojej mysli. Predstavoval som si pocity, ktoré cíti; slová a vety, ktoré hovorím.

Na pokožke jej vyskočila husia koža. Začala si šúchať dlane. Oprela sa o operadlo sedadla, akoby sa chcela na ňom schúliť do klbka. Cítila chlad, ktorý vzápätí vystriedalo teplo, takže si rozopla zips mikiny pod bundou a naťahovala golier trička.

„To je všetko?“ spýtala sa sklamane. Moje pery sa ani nepohli.

Nie, nie je, počula vo svojej hlave. Trocha ju to prekvapilo. Uvoľnila sa, ovládla ju spokojnosť, nasledovaná bezdôvodnou radosťou, šťastím a vyvrcholená eufóriou. Naschvál som si predstavil tieto pocity, pretože ich dlho necítila. Tých negatívnych si užila za posledné týždne až-až.

Čo hovoríš na toto?! šepol hlas.

„Tá ilúzia... je perfektná, úplne ma ovládla! Keby som o nej nevedela, považovala by som ju za skutočnosť,“ zamyslela sa nad práve prežitým zážitkom.  

 „Často to býva cieľom čertov ... niekoho ovládnuť a donútiť ho robiť, čo chceme.“

„Šikovné,“ prižmúrila oči.

„Nebezpečné!“

„Ako je to s tým premiestňovaním?“ spýtala sa po chvíľke.

„Teleportácia. Dokážem sa premiestniť kdekoľvek na Zemi. Ale len na miesto, kde som už aspoň raz bol.“

„A čo anjeli?“

„Oni majú rovnaké schopnosti ako my a k tomu dokážu lietať.“

„No dobre, a ako ste sa dostali sem, do tohto sveta?“ bola zaujatá mojim rozprávaním.

„Pomocou portálov,“ odpovedal som, bez bližšieho vysvetlenia. Až keď na mňa vytreštila oči, som dodal: „ sú to akési brány, slúžiace k prechodu z našim svetov sem a späť. Nachádzajú sa rôzne po celej planéte. Portál v Soběchlebech sa už nepoužíva a preto ho musíme strážiť.

„Kto, my?“

„Moja a Lilianina rodina. Sme strážcovia portálu. Dávame pozor, aby ho nikto neotvoril.“

„Počkaj! Takže sa nemôžete prenášať priamo medzi Peklom a Nebom?“ opýtala sa.

„Správne, tak to nefunguje. Čerti nemôžu vstúpiť do sveta anjelov a naopak. Aj preto potrebujeme tento svet.“

„Aj preto ...?“ chytila sa mojej otázky.

„V našich svetoch neplynie čas. V Pekle sa môžeš narodiť alebo umrieť, ale nie rásť a starnúť.“

„Takže ty si sem prišiel len dospieť?“ Bolo v jej hlase cítiť slabé sklamanie alebo to bol zase výplod mojej mysle? 

„Nie, ja som sa tu narodil a ver mi, po Pekle netúžim. Čo by som tam robil? Bez teba!“ evidentne ju moja odpoveď potešila ,aj keď to na sebe nechcela nechať znať.

„ A zvlášť večný život v strachu, že ma niekto zabije, by ma nebavil. Nekonečné boje o moc a Luciferovu priazeň... !“ pokrútil som hlavou.

„Lucifer?“ opýtala sa. No super, to som zase mal čo povedať.

„Lucifer je našim vládcom. Má prakticky nad nami neobmedzenú moc. Ešte je tu Pekelná rada, ktorá má dvanásť členov. Radí Luciferovi, prípadne ruší jeho rozkazy.

Existuje len šesťdesiat ľudských rokov, takže nemá veľký vplyv. Teda okrem toho, že de facto velí polovici pekelného vojska,“ spomaľoval som voz  vchádzajúc do dediny. Katka ostala na chvíľu ticho, určite si pripravovala ďalšie otázky.

„Prečo ťa tak Liliana nenávidí?“

Ťažko som si povzdychol. Dala mi jednu z najkomplikovanejších otázok.

„Podľa anjelskej filozofie sme my čerti zlo, ktoré chce tento svet zničiť, prípadne zotročiť a oni sú jeho ochrancami, ochrancami ľudí. Liliana si myslí, že ti chcem ublížiť. Že ťa chcem využiť proti nej. Skrátka, keďže som čert, musím byť nutne zlý. Pokúša sa ťa predo mnou chrániť. Čerti a anjeli sú prakticky stále vo vojne“. Katka pozerala dolu. Hrala sa s prsteňom na pravej ruke. Zamyslenie jej vykúzlilo krátky úsmev.

„Spomínam si, ako sme sa s Lilianou spoznali. Boli sme ešte malé a brat ma stále ťahal za vrkoče. Bolelo to tak veľmi, že mi vždy vyhŕkli slzy. Hrali sme sa pred domom, keď mi začal robiť zle. Liliana sa tam zrazu objavila a buchla ho po ruke. Filip sa s plačom rozbehol domov. Otočila sa ku mne a povedala mi, aby som neplakala, že ma ochráni. Pripadala mi ako anjelik, ... v bielych šatočkách a s blonďavými vláskami...“ pri tej spomienke sa usmievala.

Auto som zastavil na návsi pred jej domom. Chýba mi cestovanie autobusom, mohli sme byť spolu dlhšie.

„Ďakujem za zvezenie,“ chytila kľučku dverí. Mám ešte pár sekúnd s ňou. Neviem, čo to do mňa vošlo: „Stále ťa milujem! Nie som taký, ako vraví. Nikdy by som ti neublížil!“

Tvárou sa privrátila ku mne: „Ja viem, ale potrebujem si to nechať prejsť hlavou.“ Studenými prstami ma pohladila po rozhorúčenom líci. Automaticky som zavrel oči, ale vzápätí ich otvoril, aby som sa presvedčil, že to nie je sen. Pomaly sa odo mňa odtiahla a vystúpila.

Vysoká rozhľadňa na strmom vrchu sa týčila nad spiacim mestečkom Kryry. Len svit hviezd a svetlá mesta rušili tmu, prikrývajúcu les a okolie. Nočné ticho prerušoval občas studený vietor nesúci spadnuté lístie alebo trúbiaci vlak, ktorý z tejto výšky vyzeral ako detská hračka. Z lesa pod rozhľadňou sa vynorila nízka mužská postava. Po vyšliapanej ceste neďaleko lavičiek, sa ponáhľal k vchodu do tejto tehlovej veže. Pevne chytil kľučku drevených vrát a pokúsil sa ich otvoriť. Čosi zaklal a dvere vyrazil. Praskavý rachot sa ozval schodiskom, chlap vbehol do vnútra. V ťažkých kožených topánkach dupal a bral schody po dvoch. Neustále sa okolo seba obzeral. Rýchlo míňal historické ale aj novodobé fotografie mesta, nachádzajúce sa na bielych stenách . Minul vstup na drevenú vyhliadkovú ochodzu ovinutú okolo celej budovy. Prešiel ešte niekoľko schodov a už bol pred ďalším. Bez ostychu vyrazil dvere a vstúpil na plošinu v tvare písmena U, obohnanú hrubým nízkym múrom. Pri vrchole oblúka stál Belzebub pozorujúc čosi v diaľke.

„Ďas, vždy urobíš toľko hluku! A meškáš!“ pokojne poznamenal s náznakom úsmevu.

„Musel som sem prísť peši!“ vyčítavo odpovedal a pomaly sa približoval k Belzebubovi, zastal tri kroky od neho. Mesiac osvetľoval Ďasovu postavu. Bol to muž, vysoký zhruba stosedemdesiat centimetrov, s nakrátko ostrihanými vlasmi, bledou pokožkou a odstávajúcimi ušami.

„Nádherný výhľad, nemyslíš?“ povzdychol Belzebub.

„Skoro by som zabudol, ty neznášaš výšky! Neboj sa, je to len dvadsaťdva metrov!“ uškrnul sa a otočil sa k nemu . Opretý o múr pozoroval jeho chladné modré oči s hnedými kruhmi pod nimi.

„Čo chceš?“

„Mám pre teba prácu?“ zo saka vylovil obálku a podal mu ju. Ďas ju ihneď otvoril, prezrel si dokumenty a fotky.

„Na toto si si mohol najať aj ľudí!“ poznamenal, keď zdvihol pohľad od papierov.

„On chce teba!“

„Takže očakáva problémy?! Kedy to chce uskutočniť?“ preletel zbežne ešte raz papiere.

„Nič, čo by si nezvládol. Je to nutné urobiť zajtra!“ naliehal.

Ďas sa zasmial a pokrútil hlavou: „Nebude to lacné!“
„Povedz si cenu!“ hlesol nezúčastnene.

„Štyri milióny korún!“ vystrelil sumu len tak, bez rozmyslu. Vedel, že je vysoká. Za tieto peniaze by si mohol dovoliť pokojne armádu pekelných žoldnierov.

„V poriadku.“ Belzebub sa diabolsky uškrnul a zmizol.

Vietor začal silne duť a na rozhľadni začalo byť poriadne zima. Ďas sa pozrel na miesto, kde stál Belzebub a o chvíľu po ňom nebolo ani stopy. 

---