Úvod do jari

napísané v životnej kríze, ktorá posunula dopredu brať s rezervou napriek všetkému...manifest mňa.

 

1.

Keď sa naposledy zvečerilo.

Smrť prichádzala pomaly a moja reč

trasľavá a neohybná

sa strácala v ozvenách dávna.

V prostredí opakujúcej sa stereotypnosti

            strachu.

Nemám rada, keď sa mi chveje žalúdok

motýľmi a medveďmi.

 

A zrazu tresk

nič, len slová

            strašne veľa kriku

            v absolútnom tichu.

Učím sa zas odolávať

sama prebolievať.

Stane sa, že neverím; o čo sa iba naoko pokúšam,

ale predsa verím, verím

medikamentu, čo ničí.

            Čo ma skôr zabije?

            Čo ma viac zabije?

Taká symbolická záležitosť ako je poézia

vyjadruje hmlu, rev, diabolskú obludu.

 

            2.

Ťažký nádych

čím hlbší, tým viac pošteklí kvetinu.

Možno by bolo dobré sa iba starať o záhradku.

            Rýchlo vypadnúť

            rozjebať mreže

            Sloboda.

Samota a zasadené semená.

 

 

            3.

Kríž na stene, Boh, ktorý chce dať za pravdu tradícii

Vlastne ja som rebel

nemalo by ma trápiť

vzbura, útok, ja, ja!

A tak túžim, tak chcem

tak sa modlím

tak sa zvrhávam

            a nič

            nič.

 

Ja budem mať svoju slobodu

svoj úsmev

svoju smrť v tranze

svoju spontánnosť

svoj protest

svoj krik krikľavý

svoju nemorálnosť

            ja

            budem

                        Jar

---