Unavený

Býval som hore nekonečné hodiny. Zvykol som si byť s ňou. Oblizovať, sliniť a hrýzť si navzájom uši, až sme z toho skoro ohluchli. Celí zaslinení. Nečítali sme poéziu, ktorá je niekedy fakt naprd. Hlavne tá z časopisov. Iba kvalitné dúšky slov, pri ktorých sme vystúpili na najvyšší štít. V koženom puzdierku som mal uloženú poznámku: „Nezabudni jej povedať, že ju ľúbiš.“ Ale puzdierko som stratil. Kurník... Hlavne bez sprostých slov. Rojkovia moderny, prekliato nadávajú na prázdnu posteľ. Pália ma oči, akoby mi do nich naliala kyselinu. Kyselinku. Iba takú pre deti. Čo pomaly, pomaličky rozožiera očné buľvy. Štípe. Niekedy kvôli nej strácam zrak (a hlavu tiež). Až potom mi vždy povie, že som len nevyspatý. Kurník... Ja, rojko.

„Niekedy sa iba tak zahľadí pred seba, akoby premýšľal. Tvári sa pri tom smutne a ja nedokážem prísť na to, na čo vlastne myslí. Akoby skrýval nejaké tajomstvo, ako keby sa bál. V tých chvíľach neviem, kto pri mne sedí. Kto to naozaj je. Každý deň si vravím, že ho už dôkladne poznám, ale vždy ma vie tým svojím zastretým pohľadom prekvapiť. Zdá sa mi, že vtedy niekam odchádza. Niekam... do nejakého pomyselného kráľovstva hriechov, kam nevpustí nikoho, ale pritom brány otvára všetkým. Všetci, so mnou na čele, sa však boja vstúpiť – spoznali by totiž jeho skutočnú tvár.“