Anjeli & Čerti - Priatelia III

 

Duchom som bol doma, v Soběchlebech. Čo asi robí Radana a chlapec? Sledoval som zasneženú panorámu Prahy cez presklenú stenu zasadačky. Jedna z výhod sídliť v najvyššej budove v meste.

„... a preto odporúčame akvizíciu tohto podniku.“ zakončil svoj polhodinový monológ finančný riaditeľ. Nastalo ticho a všetci prítomní sa pozreli na mňa.

„Výborne! A čo vyčíslenie synergií zo spojenia s našou zbrojárskou divíziou?“ nadhodil som ďalšiu zbytočnú tému. Všetci prítomní sa znudene pozreli na vstávajúceho mladého muža. Dnešná porada bola aj tak zbytočná. Rýchla kúpa Mantusovej zbrojovky je prikázaná od samotného Lucifera.  

„Pán riaditeľ, čo sa týka...“

Opäť ma zaujímalo viac dianie vonku. V myšlienkach som zablúdil na biele svahy Álp, ktoré nás zajtra čakajú. Kútikom oka som zazrel vchádzať moju sekretárku. Snažila sa pôsobiť nenápadne.

„Pán Dunkel, vonku vás čaká akýsi pán.“ šeptala

„Kto je to?“

„Nechcel sa predstaviť, ale vraj vám mám dať tento odkaz.“

Na bielom papieriku stálo len jedno slovo...

 

 

Pred mojou kanceláriou stál ,ku mne chrbtom otočený, štíhly muž v čiernom obleku.

„Vaša Výsosť?!“ neveril som vlastným očiam, až kým som Lucifera nevidel z profilu.

„Á, Richard...“ svoju pozornosť ale venoval ďalej veľkému abstraktnému obrazu, „ zaujímavý výjav, však?“

„Á... áno!“ očami som zablúdil k tabuľke pod obrazom, „má zobrazovať zvrhnutie anjelov z nebies “

To prišiel, aby sme rozobrali moderné umenie?

„Veľmi inšpiratívne!“

Neisto som sa pousmial a zamierili sme do mojej kancelárie.

„Ako sa ti páči nová práca?“ pohodlne sa usadil do kresla a rozhliadol po miestnosti.

„Je skvelá. Myslím, že ju môžem považovať za vrchol mojej kariéry...“ vôbec som si nebol istý, čo tým sleduje.

„Som rád, že sa ti tu páči. Potrebujem viac takých kvalitných a verných čertov ako si ty.“

Niektorí čerti by za takúto poklonu zabíjali. Vo mne však rástlo nepríjemné napätie.

„Poďme k veci, Richard.“ upriamil na mňa svoj prenikavý pohľad, „pred troma dňami bol obvinený Roman Dunkel za sprisahanie a pokusu o vraždu mojej osoby.“

Pozoroval moje zhrozenie. Skoro sa mi podlomili kolená. Roman? A zradca? To musí byť omyl!

„Nemáš slov?! Bol som na tom podobne, keď mi predkladali dôkazy o jeho zrade.“

„Ale ako... prečo?“

„Túto otázku si kladiem aj ja. Prečo sa niečoho takého chcel dopustiť vysoký predstaviteľ Pekelnej rady?! Bohužiaľ, už sa to nedozvieme. Moji vojaci ho museli zabiť... pri pokuse o útek.“ otrasený, pokýval hlavou. Úplne mi vyrazil dych. Celý čas ma bedlivo sledoval.

„A čo jeho syn... Damián?“

„Chytili sme ho a vypočuli. O ničom nevie. Mrzí ma len, že to všetko musel vidieť!“

Počul som v jeho hlase vážne ľútosť? Prečo to Roman urobil? Mohol tým ohroziť svojho syna ale... aj moju rodinu! Preto dnes prišiel?! Myslí si, že som v tom tiež namočený, lebo sme boli príbuzní?!

„Môj pane, s Romanom som sa nestýkal už veľmi dlho. Netušil som o jeho...“

„Ja viem.“ prerušil ma a ukázal na prázdne miesto vo vedľajšom kresle, „ o tvojej lojalite nepochybujem. Preto ťa chcem požiadať o láskavosť. Damián za nič nemôže. Teraz ostal úplne sám. Dúfal som, že u vás doma by sa pre neho našlo miesto.“

„Samozrejme sa o neho postarám!“ urobil by som to či tak.

„Výborne... a ... ešte jedna vec. Ak by si Damián na niečo náhodou spomenul, čo by nám pomohlo odhaliť ďalších zradcov. Oznám mi to!“

„Môžete sa na mňa spoľahnúť, Vaša Výsosť.“

Lucifer zamieril k dverám.

„Richard! Ako pokračuje prevzatie Mantusových zbrojárskych závodov?“

„Do dvoch mesiacov by sme mali mať nad nimi úplnú kontrolu.“

„Vynikajúce. Ihneď ako ich úplne ovládneme, zvýšte ich kapitál o desať miliárd euro.“

„Takú sumu nebudú potrebovať najbližšiu dekádu!“

„To nie je odporúčanie, Richard. Ale rozkaz!“  

 

„Si krásna!“ pozoroval som ju ako umýva riad. Narýchlo zopnuté vlasy jej držali v provizórnom drdole.

„Mám na sebe rozťahané tričko a tepláky. Na hlave hniezdo. Takže tu asi ťažko ostal nejaký priestor pre krásu!“

„Keby si mala na seba navlečené vrece, vypadala ba si aj tak pôvabne!“ oprel som sa o kuchynskú linku bližšie k drezu.

„Hm. Obávam sa, že jedného dňa sa prebudíš, a zistíš, že mám po štyridsiatke. Zo zadku lodný kufor a na tvári samé vrásky!“

„No, ak sa prebudím vedľa teba, tak moja prvá myšlienka bude úplne iná!“ okato som si ju premeral .

„Takže láska až za hrob!“ zasmiala sa a započúvala sa do zvukov z televízie, „Filip! Vypadni od tej telky a choď vyniesť smeti!“

„Potom, to má čas.“

„Vidíš, To mi povie vždycky!“ začala zúrivo vyťahovať zo smetiaku vrecko. Chytil som jej ruku a moje dúhovky sčerveneli. Netrvalo to ani minútu a Filip sa objavil v kuchyni.

„Čo si mu, hm... povedal?!“ spýtala sa, keď odišiel so smeťami.

„Nič. Len ho začalo hrýzť svedomie.“

„Používaš to aj na mňa?“

„Mal by som?“

„Nie!“

„Nikdy by som si to k tebe nedovolil. Aj keď...“ už som jej to nedopovedal. Zazvonil mi mobil, „Otec. Dúfal som, že budú už na ceste do Rakúska!“

„Čau, čo je?“

„Na čo?“

„Prídem.“

Katka začala pripravovať obed. Snažila sa pôsobiť, že ju môj rozhovor s Otcom nezaujíma.

          „Budem musieť ísť. Chcú sa o niečom so mnou porozprávať. Uvidíme sa neskôr?“

          „Dobre. Tak o piatej.“