Anjeli & Čerti - Priatelia IV

Sedel som v Richardovom aute, ktoré uháňalo zasneženým lesom. Bol som s človekom, ktorého ani dobre nepoznám. A mierim k rodine, s ktorou mám spoločné len priezvisko. Chcel som ostať doma, lenže v kondolencii od Lucifera bolo prianie, aby som v tejto ťažkej dobe odišiel k jediným príbuzným, ktorí mi ešte ostali. No a prianie Pekelného princa je predsa rozkazom.

„Ak si niečo doma zabudol, môžeme po to kedykoľvek zájsť“ pokúšal sa už asi po tisíci krát o konverzáciu v priebehu polhodiny.

„Môžem sa preto predsa teleportovať!“

„To je pravda... ja ... len.“ zmĺkol

Nech je len ticho. Nech sú všetci ticho. Nech si strčia za klobúk prejavy sústrasti nad otcovou smrťou. Mám ich po krk.

„Damián, je lepšie, že budeš u nás. V Prahe by si nemusel byť v bezpečí za to čo tvoj otec údajne urobil.“

„On nič neurobil! JE NEVINNÝ!“ vybuchol som na neho. Orthos na zadnom sedadle zdvihol hlavu a začal vrčať.

„DAMIÁN!“, neovládol sa, „uvedom si, že ho obvinil sám Lucifer! Nemáš žiadne dôkazy o jeho nevinne! A ak pôjdeš proti pekelnému pánovi, zničí ťa!“

„TAK NECH!“ chcelo sa mi plakať ako malému chlapcovi. Ja viem, že on to neurobil. Skrátka to cítim, lebo ho poznám.

„Prepáč, nechcel som. Ja tomu tiež nemôžem uveriť,... alebo nechcem...“

„Je to ešte ďaleko?“

„Nie, už sme skoro tam.“

Pozrel som von cez okienko. Cestu na ľavej strane lemoval potok a na pravo sa strmo zvažovali kopce s hlúčikmi stromov. Vchádzali sme do dediny, ale mne sa zdalo, že sme prišli na kraj sveta. Nikde ani nohy. Len z niekoľkých komínov stúpal dym. Domy boli ošumelé a niektoré sa miestami aj rozpadávali. Statky popri ceste mali svoju éru slávy dávno za sebou. Richardov dom stál prakticky v strede obce. Nedal sa prehliadnuť, nová žltá fasáda priam svietila.

            „Vitaj doma!“ Richard otvoril dvere a pes rýchlo vbehol dnu. Davida svojho bratranca asi z desiateho kolena poznám len z počutia a Radanu som videl asi dvakrát v živote.

„Dúfam, že ste mu vysvetlili tunajšie pomery?“ započul som chlapčenský hlas.

„Prestaň a chovaj sa slušne!“ ohriakla ho žena. Len čo sme vstúpili do veľkej miestnosti obaja stíchli. 

            Čím vrúcnejšie bolo Radanino privítanie, tým chladnejšie bolo to Davidovo. Je mi to jedno. Dnes nemám na nikoho náladu. Vlastne nemám náladu vôbec na nič. Ukázali mi moju novú celu. S tou väzenskou mala spoločné minimálne rozmery. Len starodávny nábytok a fresky malých anjelov na strope vybočovali z mojej predstavy o base. Pes si položil hlavu na moje kolená a začal kňučať.

„Dobre, dobre... tak poď! Ideme von.“

            Sneh pod podrážkami ťažkých topánok vŕzgal. Náves pustá. Orthos kráčal predo mnou. Zrazu sa rozbehol. Presvišťal návsim ako zmyslov zbavený a pustil sa strmým chodníkom dole popri kostole. Vôbec nereagoval na moje volanie.

 

„... je absolútne úžasný! Stále mi píše básničky na e-mail alebo Facebook.“

„To už spolu akože chodíte?“ nechápavo som sa pozrela na Lilianu.

„No, asi áno!“

Kráčali sme pomaly popri potoku, keď k nám dobehol veľký čierny pes.

„Ten je krásny!“ sklonila sa k nemu Lili a začala ho hladkať.

„Nechytaj ho! Čo keď ťa pohryzne?“

„Zabudla si?! Ja som anjel! Mňa zvieratá milujú!“ zapišťala, „čí si, krásavec?“

 Jej ruka prestala hladiť havraniu srsť. Zadívala na cestu. V prvom momente som nechápala, čo sa deje. Až kým sa pred nami nezjavil chalan, celý v čiernom. Z jeho ľadového pohľadu ma mrazilo viac než z decembrového počasia. Bol v ňom hnev, odhodlanie... bolesť? Prezeral si nás tmavými očami, teda hlavne Lilianu.

„Kati, ustúp dozadu!“

„Orthos! K nohe!“ jeho tvrdý tón hlasu znel ako výstrel. Pes sa striedavo pozrel na neho a Lili. Začal sa krčiť pri jej nohách ako malé vystrašené šteňa.

„POČUJEŠ! K NOHE!“ približoval sa k nám. Pes kňučal úzkostlivejšie, zatiaľ čo Liliana stála bez pohnutia na mieste. Chlapec vytiahol z vrecka kabátu vodítko a zahnal sa ním po zvierati. Zavrela som oči. Nedalo mi to. Keď som ich otvorila, Liliana držala jeho zápästie. Jej oči žiarili ako dva zafíry.

„Pusť ma, an...!“ na okamih sa mi pozrel do tváre. Bolo to zvláštne. Je výraz na moment zmäkol, ako keby vo mne niekoho spoznal. 

„Nie!“

„Je to môj pes!“

„Tak sa k nemu podľa toho správaj!“

Vyšmykol sa jej. Zdalo sa mi, že mu sčervenali dúhovky. Zdrapil Orthosa za obojok a pripol mu vodítko.

„To oľutuješ!“ zasyčal na Lilianu.

„Si na neutrálnom území, čert! Radšej odíď!“ jej hlas bol zvláštne vyrovnaný.

Keď sa vzďaľoval, ťahajúc za sebou psa, niekoľkokrát sa na nás ešte pozrel kútikom oka.

 

Bolo desať minút do sedemnástej. Tešil som sa ako malé dieťa. S Katkou ideme nakúpiť posledné veci na silvestrovskú párty u nich. Už som chcel vypadnúť z baráku...

„Kam ideš?“

Neverím vlastným ušiam! Matku to vážne zaujíma?!

„Do Žatca.“

„Vezmi aj Damiána!“

„Nevyzerá, že má náladu na chodenie po meste. Možno by sme mu mali dať čas.“

„Alebo by sme ho mohli čím skôr začleniť do rodiny, aby sa necítil sám!“ nekompromisne nástojila na svojom.

Damián neprišiel práve v najvhodnejšom období. Napätie v našej rodine rástlo od toho dňa, čo sme spolu s anjelmi prekazili vstup smrtihlavov a zachránili Katku. Jeho príchod tomu dal len korunu. Kým ja som mal na tanieri dennodenne pošramotenú povesť Dunkelov ako strážcov, ktorí otvorili portál bez súhlasu Pekelnej rady. Jeho otec svojou zradou zničil dobrú povesť celého rodu, budovanú po stáročia. 

 

Celé odpoludnie som myslela na pichľavý pohľad toho démona. Čo sa skrýva za tými tmavohnedými očami? Prečo sa tu zjavil? A ten pes... ?

Blížila som sa k Davidovmu autu. Obloha bola jasná. Len sem tam nejaký mráčik. Pekné počasie, až na ten mráz. Skrehnutými prstami som sa dotkla kľučky dverí a nastúpila.

Zdá sa mi to, alebo vážne sa Davidova tvár vždy rozjasní, keď sa naše oči stretnú.

„Opäť ľadové!“ chytil ma jemne za ruky. Pomaly si ich, ukryté v dlaniach prisunul k svojim ústam. Naklonila som k nemu, aby som ho pobozkala, keď som zahliadla tie studené tmavé oči. Strach mi velil na ústup. Chrbtom som sa bleskovo pritisla k palubnej doske nespúšťajúc ho z očí. David bol v prvom momente zmätený. Striedavo sa pozrel na mňa a na neho.

„Kati, to je len Damián! Hm, ... niečo ako môj vzdialený bratranec.“

Pomaly som sa uvoľnila a normálne sa posadila na sedadlo. David ma chcel predstaviť, ale Damián ho v momente zarazil: „My už sme sa dnes videli, však?!“

Potom upriamil svoju pozornosť na dianie vonku. David s rozpačitým výrazom zaradil rýchlosť a pohli sme sa dopredu. Ešte sme nevyšli ani z dediny, keď sa Damián ozval:     „Môžeš tvojej kamarátke odkázať, nech sa na budúce nestará do vecí, do ktorých ju nič nie je?!“

„Snažila sa toho psa chrániť! Liliana neznáša násilie.“

„O tom silne pochybujem! Má silu ako býk...“ uškrnul sa.

„To bude asi tými anjelskými schopnosťami. Ale to predsa vieš!“

„Stalo sa niečo?“ ozval sa nervózne David.

„Nie.“

„Ak pominieme prezradenie tajomstva našej existencie ľuďom, tak nie!“

„David mi nič nepovedal! Teda ... vlastne ukázal mi nedopatrením svoju čertovskú podobu, keď ma zachraňoval!“ chcela som ho obhájiť ale Damián ma zrušil.

„Odkedy riskujeme odhalenie kvôli záchrane človeka? Si normálny?!“

„Áno som! A cítim sa tak hlavne s ňou. Ale to by si ty asi nepochopil!“

„Ešteže sa toho môj otec nedožil!“ zašomral Damián polohlasne krútiac hlavou.

„Otázkou je prečo asi?“ David dupol na plyn. Damiánov kamenný výraz sa skrivil. Na moment sa, hádam, aj zamračil.

Ani on nie je zo mňa nadšený, podobne ako Davidovi rodičia. To im tak veľmi vadí, že som človek? Viem, nedokážem sa premiestňovať z miesta na miesto a ani nemám ohromnú silu... Som slabá... Čo ak si to raz uvedomí aj David? Čo keď zistí, že mu nebudem môcť byť vždy takou oporou, akú by potreboval?! Možno príde na to, že mu nie som dosť dobrá...

Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Radšej som sa dívala z okienka auta na zasnežené polia. Pokúšala som sa rozohnať nepríjemné pocity a myšlienky, keď ma zrazu zalial pocit uvoľnenia. Začalo mi byť teplo. Po rozopnutých gombíkoch kabátu nasledoval dole šál. Stále mi bolo horúcejšie. Vyzliekla som si sveter ale teplota v aute ako by sa ešte viac zvýšila. Čosi v hlave ma nabádalo, nech pokračujem. Zrazu som mala dosť guráže urobiť to. Kým pred pár sekundami som sa bola smutná, teraz ma zalieval pocit eufórie. Chcelo sa mi smiať, pritom nič smiešne sa nestalo. Nie! Toto nie som predsa ja. Len ak by...

„Prestaň mi liezť do hlavy!“ otočila som sa na Damiána, ktorý na mňa hľadel červenými čertovskými očami. Jeho škodoradostný úsmev zmizol, keď auto v momente zastalo. David sa musel premiestniť, pretože som ani nepostrehla ako vystúpil. Zo zadného sedadla vytiahol von Damiána, držiac ho za golier.  

„Zabijem ťa!“ kričal na neho ak zmyslov zbavený.

„No tak... bola to len sranda!“ snažil sa ho upokojiť Damián.

„NEBOLA!... Už nikdy! Nikdy si to k nej nedovoľuj! Rozumieš?!“ zatriasol ním. To už som bola pri nich. Neviem, čo mu chcel spraviť, ale ten diabolský výraz v jeho tvári ma desil.

„David! NIE! Nechaj ho.“ Siahla som po jeho ruke. Venoval mi krátky zlomený pohľad.

„Si v poriadku?“ jeho hlas znel pokojnejšie ale drsnejšie než obyčajne.

„Vidíš, že je, tak...“

„Sklapni!“

„Som v poriadku. Tak ho pusť,... prosím!“

Veľmi neochotne, ale nakoniec ho nechal. Podišiel ku mne a vzal ma za ruku.

„Nedovolím nikomu, aby ti ubližoval. Hlavne nie niekomu ako on.“ pošeptal.

„Veď sa skoro nič nestalo. Len som sa zľakla.“

„Že nič sa nestalo?!“ šibol po mne zlostným pohľadom, „ovplyvňovanie je veľmi nebezpečné! Mali sme veľké šťastie, že si to vycítila!“

„My? Chceš povedať, že ja som mala...“

Zarazil ma: „Nie. My!“

Všetci sme nastúpili do auta. David sa pozrel do spätného zrkadla   

„Mimochodom, Damián. To pozvanie na zajtrajšiu party sa ruší! A drž sa od nej ďalej.“