Anjeli & Čerti - Priatelia V

„Prečo si mu nepovedal, nech si sadne k nám?!“ oborila sa Katka na Davida. Na chvíľu som zablúdila pohľadom na Damiána, sediaceho neďaleko. Školská jedáleň bola poloprázdna a on sedel pri dlhom stole sám. Distingvovane držiac príbor, krájal mäso na malé kúsky a pomaly jedol. Z jeho neurčitého výrazu sa nedalo vôbec nič vyčítať. Na čo asi myslí? Pozorovala som jeho symetrické črty tváre. Keby som nebola zadaná a on nebol čert... Zrazu sa na mňa pozrel, ako keby cítil, že ho pozorujem. Okamžite som svoju pozornosť upriamila na Katku predo mnou.

„Určite sa tu cíti osamelo!“ podotkla.

„No ty si tá posledná, čo by ho mala ľutovať! A zvlášť, žijem s ním v jednom dome, sedím v jednej lavici. Tak aspoň na obede chcem mať od neho pokoj.“ zašomral David a napichol si sústo na vidličku.

„Prečo si k nemu taký? Stratil otca!“

„Liliana, ver mi, mám na to pádne dôvody. A okrem toho, mala by si byť rada. Je to čert. To znamená, jeden z tých zlých.“ zasmial sa.

„Pred pár týždňami mi práve jeden čert ukázal, že to nie je vždy platí!“

„Tak dobre. Nechcel som vám to hovoriť, lebo je to za nami.“ zhlboka si povzdychol, „Damiánov otec nezomrel náhodou. Bol popravený za prípravu atentátu na Lucifera.“

„Čože?“

„Mali ho vykonať smrtihlavy. Presne tí, ktorí chceli použiť náš portál!“

Katka si zakryla ústa a ja som sa cítila ako keby mi dal niekto poriadne ľadovú sprchu.

„Bacha, ide René!“ zašeptal David.

 

Na plece jej dosadla jeho ruka. Na krk bozk. David len prevrátil očami. Reného vyšportované telo sa rozvalilo na stoličke. Čo na ňom Liliana vidí? Je už štvrták a podľa rečí mal pletky s polovicou dievčat školy. Lenže ona ako keby to prehliadala.

„Čo tak potichu?“ letmo si nás prezrel.

„Práve sme rozoberali písomku z češtiny.“

„Zase o škole. To nemusím.“ Začal sa dvíhať k odchodu.

„Nenaješ sa s nami ?“ snažila sa potlačiť sklamanie v hlase.

„Čakajú ma chalani!“ pokynul hlavou k neďalekému stolu, ktorí okupovali ďalší traja jemu podobní. Líšili sa maximálne farbou očí.

„Stretneme sa po škole?“

Všetci sme počuli tú nádej v jej otázke. Len on nie.

„No... napíšem ti smsku. Zatiaľ, banda!“ rýchlo jej vtlačil bozk na ústa a už ho nebolo.

 

Pokúšala som sa tváriť, že sa nič nestalo. Že je všetko v poriadku .

„Chcem si ešte niečo pred hodinou zopakovať. Tak v triede.“ zaklamala som a zázrakom sa mi podarilo vyčariť aj úsmev.

Prechádzala som jedálňou k dverám so sklopeným zrakom, sústrediac sa na bizarné tvary čiar v starom gumolite. Myšlienky v hlave lietali ako tenisové loptičky.

„To nebolo od neho moc pekné.“ Ozvalo sa za mnou.

„Neviem o čom hovoríš.“ otočila som sa k Damiánovi. Stál tesne za mnou. Evidentne sa zabával na mojom nešťastí.

„Polovičatosť sa nevypláca. Buď všetko alebo nič! Inak sa budeš cítiť horšie ako teraz.“

„Si expert na vzťahy, alebo čo? Ako môžeš vedieť ako sa cítim?“

Bola som k nemu arogantná aj keď to možno nemyslel vôbec zle.

Usmial sa a na moment sa pozrel na Reného, ako sa napchával spolu so svojimi poskokmi.

„Nemusím mať doktorát z psychológie, aby som spoznal sklamanie a bolesť.“

„Si vedľa!“ zamierila som k dverám.

„Kiežby!“

 

Posledná hodina sa neuveriteľne vliekla. Aj keď som už nesedel v lavici sám. S Damiánom som sotva prehodil pár viet.

Plešatý, tlstý profesor Polesný práve zavŕšil svoj boj so zápisom do triednej knihy, dusiac popritom chuderku Hubenú z organickej chémie. Každú chvíľku z jeho úst padali frázy typu: vyjadrujte sa ako študent gymnázia a nie ako žiak pomocnej školy, alebo za tento váš výkon by bola aj päťka príliš dobrá!

Ústna skúška v jeho podaní znamenala grilovanie za živa, kombinované s nutkavou potrebou bodať šabľou do nešťastníka. Hubená, ktorej priezvisko absolútne nevystihovalo jej postavu, odchádzala od katedry zmorená. A hádam aj o dve kilá ľahšia.

„A vy čo zízate?!“ oboril sa Polesný na Damiána, „Nemáte čo na práci? Ak už máte úlohy vypracované. Mali by ste sa učiť predošlé učivá! Za dva týždne píšeme veľký test z opakovania!“

Profesor sa postavil zo stoličky a chcel začať čosi písať na tabuľu, keď sa ešte raz pozrel na neho: „A ako nováčik to nebudete mať ani trošku uľahčené!“ diabolsky sa usmial.

„A to si myslíte, že tých pár minút listovania v knihe niekomu tie žvásty naleje zázrakom do hlavy?“ pousmial sa, „A zvlášť... ja som už tieto veci preberal minulý rok. Pochybujem, že by som sa tu dozvedel niečo nové.“

Damián sa so skeptickým výrazom rozhliadol po triede a očami pristál na profesorovej červenej tvári.

„Dám si na teba pozor, chlapče.“ Otočil sa k tabuli.  

„To zosmiešňovanie a ponižovanie je bežnou súčasťou školských osnov alebo len osobná iniciatíva tohto pupkáča?“ zašepkal a pokynul bradou k nemu.

„Podľa neho vie chémiu na jednotku len Boh, na dvojku on a zvyšok stupnice je tu pre nás.“

„No keď myslí...“ na chvíľu sa zadíval na učiteľa, ktorý písal na tabuľu chemickú rovnicu. Zapísal polovicu tabule, keď zrazu začal spievať. Spočiatku to bolo len také pohmkávanie melódie. No keď pridal aj slová s otrasným anglickým prízvukom a výslovnosťou, spolužiaci v zadných radách to nevydržali a vybuchli smiechom. Profesor na to nereagoval. Dokonca sa mi zdalo, že ho to ešte povzbudilo a poriadne sa do toho oprel. Ostatní pomaly prestávali písať poznámky do zošitov a pozorovali tú šou. Podaktorí si ho natáčali aj na mobil.

Aby toho nebolo málo. Vzal do rúk farebné kriedy a do rovnice nakreslil zopár obláčikov, slniečko a dúhu. Smiech sa ozýval po celej triede. Ale on, ako v tranze, spieval a maľoval.

„DAVID! DAVID!“ kričala na mňa Liliana. Skoro som ju v tom hluku nepočul. Len čo som jej venoval pozornosť, zlostne pokynula hlavou na Damiána. Zvláštne, len on jediný mal sklopený zrak, ako keby písal.

„Urob niečo!“ naliehala na mňa Katka.   

Mnoho možností mi neostávalo. Snažiť sa vtlačiť profesorovi moje myšlienky neprichádzalo do úvahy. Ak sa dvaja démoni, nezávisle od seba, zamerajú na rovnakého človeka, on sa z toho môže zblázniť. Ľudský mozog nezvláda spracovať mnohoraké podnety z podvedomia. Plecom som drgol do Damiána. Skoro spadol zo stoličky do uličky medzi lavicami.

„ČO JE?!“ zavrčal.

„Okamžite prestaň!“

Polesný sa zobudil z tranzu. Zízal na svoj „chemicko-umelecký“ výtvor, keď zazvonilo. Triedu opustil s rýchlosťou blesku. Spolužiaci opúšťali triedu jeden po druhom až som tam ostal len ja, Damián a baby.

„ZBLÁZNIL SI SA?!“ obul som sa do neho.

„Niekto mu musel dať ponaučenie.“

„Ale nie takto!“ pridala sa Liliana. Damián si začal baliť veci a chystal sa k odchodu.

„Nie? A ako? Využil som len svoje prirodzené schopnosti.“

„Nemáme ich používať bez rozmyslu! Mohol si nás prezradiť...“ štval ma ten jeho samoľúby úsmev.

„Počúvaš sa vôbec občas? Hovoríš ako operenec! Keby si sa nechal viesť našim inštinktom, dostal by si sa jej do nohavičiek už dávno.“ pokynul na Katku a sledoval jej šokovaný výraz, „... užil by si si. Veď o to ide, nie?!“

V momente som zvažoval všetky možnosti ako ho najrýchlejšie zabiť. Mal som mu jednu vraziť už vtedy, keď som ho držal pod krkom. Rozbehol som sa po ňom. Lenže on v okamihu zmizol. Zbabelec.

 

V celom dome bolo ticho. Len v izbe slabo hrala hudba. David nič nehovoril, len ma pod chvíľkou pozoroval, keď si myslel, že sa nedívam. Robí to tak v poslednom čase stále.

Očami som preletela ešte raz poslednú strofu básne z Písmáku. Jej verše sa mi opakovali v mysli ako ozvena. Len čo som zaklapla netbook, on automaticky zavrel knihu, ktorú akože čítal. Na chvíľu som sa zahľadela na kovové veko počítača.

„Deje sa niečo?“ zaujímal sa o môj zamyslený výraz.

„Končí smrťou aj láska?“

Venoval mi krátky nechápavý pohľad. Použije ho vždy, keď ho niečím prekvapím.

„Prečo by mala smrť znamenať koniec všetkého? Čo ak je to len prechod medzi životmi alebo úrovňami bytia?!“

„Hm,... a čo tá láska?“

„Myslím si, že skutočná láska je najpevnejšie puto, ktoré spojí dve duše a tie sú potom v každom živote vždy spolu.“ Široko sa usmial.

            „Ale čo ak je to vážne definitívny koniec? Keď zomrieš, životná energia, skrátka, z fyzického tela vyprchá a basta!“

„Tak potom by sme si mali tento život poriadne užiť!“ naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Zrazu sa pozrel na podlahu.

„Čo je?“

„Prišla mama a... Damián.“ Jeho meno len precedil cez zuby. Okamžite mi venoval pozornosť, ak by sme boli stále v dome sami.

„Dúfala som, že na onom svete budeme v nejakej peknej záhrade, spolu a seberovní.“ Posledné slovo som sa snažila odľahčiť úsmevom.

„Ale my sme si rovní aj teraz!“ zamračil sa. Do jeho hlasu preniklo podráždenie.

„Ty si čert a ja len človek! Ty máš schopnosti, aké je nikdy mať nebudem!“

„Ver mi, nie je o čo stáť! V sekunde by som ich vymenil za to byť človekom!“

„Nechápem, prečo?! My sme o oproti vám slabí a zraniteľní...!“

„Ale aj slobodní! Máte toľko možností! Môžete milovať koho chcete, nezáleží na tom, či je to človek, anjel alebo čert.“

„TY TO NECHÁPEŠ!“ Odsunula som sa od neho.

„IDE O TO, ŽE SOM ČERT?! Myslel som si, že si sa s tým zmierila!“

„NIE! IDE O TO, ŽE JA SOM ČLOVEK!“

„NO A!“

„Vždy budem tvojou slabinou! Nikdy ti nebudem môcť pomôcť v tvojom p...!“

Na dvere sa ozvalo rázne zaklopanie. Pomaly sa otvorili a v izbe stál Damián.

„Radana ti odkazuje, že o polhodinu je večera!“ Bol znechutený, keď mu to oznamoval. Keď sa však pozrel na mňa jeho výraz bol neurčitý.

David ho ignoroval: „Ostaneš, Kati?“

„Sľúbila som Filipovi, že mu ešte dnes s niečím pomôžem.“ Dvíhala som sa k odchodu.

„Aha. A čo náš rozhovor?!“

„Necháme ho na inokedy. Dnes bol náročný deň.“ Rýchlo som ho bozkala a prekĺzla okolo Damiána na chodbu ku schodom.