Zajačia labka

1.

     Myslel som si, že sa to stalo. Ale nestalo sa to. A preto som sa rozhodol, že nebudem strácať čas myslením a začnem ho strácať konaním. Zavolal som jej.

     „Ahoj, dievča. Čo tak dnes okolo druhej?“

     Bol tretí august.

     „Nemôžem. O druhej už niečo mám, ale môžme o jednej.“

     Máš?

     „Dobre, dievča, tak o jednej.“

     Chodíme spolu už týždeň a ešte sme sa spolu nestihli vyspať. A to som už skúšal opilosť, romantiku, drogy, ale aj ženskú fantáziu v podobe sexu s neznámym. Nič nezabralo. Asi ma mala za kokota. Asi sa tak aj správam, ale čo už. Teraz budem mať hodinku na to, aby som sa predviedol v plnej sile a prekvapil ju sexom v kabínke, alebo tak nejak.

     O jednej sme sa stretli pred Kenvelom. Hrozný obchod. Videl som ju prichádzať a vyškeril som sa. Hovorili za mňa svaly, ktoré som nemohol ovládať. Vyzerala nádherne. Kráčala ku mne a utierala si pri tom pazuchy.

     Aké erotické.

     „Ahoj, dievča.“

     Skočil som k nej a hodil som jej bozk.

     Uhla sa.

     Nechápal som.

     „Poď si niekam sadnúť. Potrebujeme sa porozprávať.“

     „Okej. Čo tak hneď tuna, oproti. Neviem, ako sa to volá, ale čapujú tam litrové pivo.“

     Usmial som sa.

     Ona nie.

     „Tak poďme.“

     Dnu to vyzeralo celkom pekne, odtiene zlatej, červenej a hnedej sa pokojne dívali na okolitý svet a na ľudí v ňom.

     Sadli sme si. Objednali sme si. Pivo. Litrové. Každý jedno. Potom povedala, že sa jej zjavil duch jej mŕtveho otca a chcel ju znásilniť.

     „Dnes v noci ma navštívil duch môjho mŕtveho otca a chcel ma znásilniť.“

     Zodvihol som obočie. Potom povedala, že sa bojí a chce aby som u nej dnes v noci spal.

     „Bojím sa. Chcela by som, aby si dnes večer spal u mňa.“

     No teda. Na to aby sa so mnou mohla vyspať si vymyslí takú historku, he.

     Dopil som pivo.

     „Dobre.“

     „Prídeš?“

     „Prídem.“

     „Tak  o ôsmej.“

     Vstala, šla k baru, zaplatla a zamyslená odišla.

     Objednal som si ďalšie litrové pivo.

2.

     O sedem štyridsaťšesť som postával v tieni jej domu. Obrovský dom, ktorý prezrádzal, že jeho majiteľka nechce nič prezradiť. Nemal žiadne okná, až na jedno maličké, ktoré zrejme pochádzalo z toalety. Zvyšok domu bol len taká divná skladačka múrov. Pôsobilo to na mňa strašne zvláštne.

     Sedem päťdesiat.

     Hm. Rád chodím na minútu presne, a tak som postával pred dverami a pozoroval okolitú prírodu.

     Má to tu pekné. Všetko do seba zapadá. Trpaslík s vedrom a zvláštnym pohľadom stojí pri studni. Trpaslík s lopatou a ešte zvláštnejším pohľadom stojí pri vykopanej jame, v ktorej je niečo, čo nedokážem rozoznať. Najčudnejší je však bronzový zajac, ktorý stojí priamo za látkovou Alicou. Zdá sa, že by ju rád videl zohnutú s vystrčeným zadkom.

     Celé je to tu ako v krajine Nekrajine.

     Striaslo ma. Ani neviem prečo, ale napadlo ma porušiť pravidlo presného príchodu. Zaškrabal som na dvere.

     Otvorili sa a v nich stála ona. Vyobliekaná. Nádherná.

     „Ahoj Fredy.“ povedala a usmiala sa najkrajším úsmevom aký som kedy videl. Postavil sa mi.

     „Ahoj Anomália.“

     Odstúpila od dverí a ja som omámene vošiel dovnútra. Začal som sa obzerať. Dom pozostával z jedinej miestnosti a strop sa zdal byť vysoký aspoň dvadsať metrov. Steny boli plné obrazov. Veselých aj depresívnych. Bolo ich toľko, že cez ne nebolo vidno ani steny.

     „Z tvojho výrazu usudzujem, že sa ti u mňa páči,“ povedala a vytrhla ma zo zasnenia.

     „Je to...niečo úplne iné...žiaden podobný dom som doteraz nevidel. Tie obrazy sú...“

     „Tie obrazy maľoval môj otec. Bol to blázon. Tento dom som zdedila po ňom. Nechcela som tu nič meniť. A ani nechcem. Tie obrazy majú dušu.“

     Vyzul som si topánky. Vzala ma za ruku a viedla ma k jedinému kusu nábytku, ktorý bol v tejto miestnosti. K obrovskej, starožitnej posteli.

     „Chceš ma pretiahnuť, však?“ opýtal som sa s úškrnom.

     „Chcem.“

     Sadli sme si na posteľ. Začala ma bozkávať. Bolo to neopísateľné. Bola to slasť, akú som ešte nezažil. Bolo to ňou, alebo tým domom? Obrazy sa mi zjavovali, aj keď som mal zatvorené oči. Farby sa zlievali a všetko mi pripadalo strašne krásne. Svet už nebol tá stoka, ktorú som poznal. V tom okamihu som vedel, že ona je to jediné, prečo sa oplatí žiť. Objímali sme sa. Na hrudi som cítil dotyk jej mäkkých pŕs. Nemala podprsenku.

     Prečo si musela vymýšľať historku o duchovi jej fotra, keď sa so mnou chcela vyspať?

      „Čo?“ prestala mi olizovať krk a zachmúrene na mňa pozrela.

     „Ehm. Čo ako čo?“

     „Povedal si...“

     Do pekla. Ja som to povedal nahlas?

     „...povedal si, že som si vymyslela...“

     „Nepovedal. To sa ti iba zdalo...kľudne môžeš pokračovať.“

     Postavila sa a hodila na mňa pohľad, aký môžu hodiť len ženy.

     Omyl! Napadlo ma hneď keď som videl niečo, čo som nebol pripravený ani vidieť, ani chápať. Anomália si roztrhala tvár.

     Výkrik, ktorý sa mi dral z úst bol nič v porovnaní s výkrikom, ktorý sa dral z úst jej. Prekrikovali sme sa asi sedem minúť, keď sa obrazy zrazu začali rúcať a miznúť a odhaľovali steny plné dverí.

     Dvere na dverách vedľa dverí. Toto som ešte nevidel.

     „Anomália, kurva, prestaň si už trhať tú tvoju pojebanú tvár!“

     Prestala. Jedno oko jej viselo a kotúľavými pohybmi sa dotýkalo jej pravého líca. Druhé oko bolo viac – menej v pohode. Tretie oko nemala. Ani teraz, ani predtým. Vlasy si stihla povytrhávať len tu a tam, nie úplne všetky, ale zas ani na hlave jej toho veľa neostalo. Nedá sa to opísať, nie som žiaden spisovateľ. Mala dieru v ľavom líci a taktiež odtrhnuté ľavé ucho, takže jej bolo vidno lebku. No, vždy som túžil vidieť niečo také, aj keď nie práve na dievčati, ktoré sa so mnou plánovalo vyspať.

     A za to, ako teraz vyzerá môžem ja. Keby som tú blbú poznámku nepovedal nahlas, nič by sa nebolo stalo.

     „Anomália? Si v pohode? Ehm, nebolí ťa niečo?“

     „Šom v pohode. Šom f uplnej pohode!“

     Asi má niečo s jazykom.

     „Prepáč, ja som nechcel...nevedel som, že zareaguješ ako šialenec. Vôbec si nevyzerala, že si taká šialená, vieš, ehm, dokonca si myslím, že teraz ti to pristane viac. Dokonca sa nebudem brániť, ak budeš chcieť pokračovať v tom, čo sme začali...“

     „Fážne? To by si urobiu?“

     Pomaly sa začala približovať. Zatvoril som oči, zhlboka som dýchal a čakal som, čo sa bude diať. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi moja milá Anomália začala trhať tvár.

     „Čo to kurva robíš?! Nevravel som ti, že chcem aby si mi roztrhala tvár, ale že si to môžeme rozdať, ak ešte stále chceš! Kurva!“

     Odskočil som od nej. Moja tvár bola v pohode, aj keď som cítil škrabance a stekajúcu krv. Ale len na lícach. Srať na ne.

     Ukázala mi prostredník.

     Urobil som to isté.

     Podišla k dverám s číslom 060213. Ešte raz mi ukázala prostredník, otvorila a stratila sa vo vnútri. Dvere sa za ňou zatvorili a zmenili číslo na 060214.

     Čo má toto znamenať...?

     Sadol som si na posteľ a pozrel som sa na miesto, na ktorom stála, keď si začala trhať tvár. Zopár kvapiek krvi. To bolo všetko, čo ostalo z tejto veľkolepej scénky. Ľahol som si a pozrel som na strop. Dvere. Samé dvere. Niektoré očíslované, iné nie. Zatvoril som oči.

3.

     Keď som ich otvoril, videl som stále to isté. Sadol som si a nahlas som si povedal, že by som asi mal ísť za Anomáliou. Zistiť kam sa podela. Možno si dáva bagetu na nejakej benzínke, kde na ňu pozerajú, a čudujú sa prečo nešla k doktorovi. A možno je u doktora. Aj to je možné. Možno mu povie, že ten ksicht som jej roztrhal ja. Ach. Ach. Môže to byť všelijak. Je vlastne dosť pravdepodobné, že ani nie je v tomto svete.

     Zišiel som z postele a prešiel som k dverám.

     060214.

     Zaujímavé číslo. Pohladil som dvere aj čísla. Všetko bolo z dreva, to viem, ale z akého, to neviem. No na dotyk bolo celkom príjemné.

     „Okej. Tak, poďme dnu.“

     Dotkol som sa kľučky.

     Nikdy nevstupuj do dverí, za ktorými môže byť niečo, čo nečakáš, bez zajačej labky!

     Pustil som sa kľučky a odskočil som od dverí. Hlas, ktorý preniesol túto vetu patril mojej mame. A tá veta, bola jej obľúbená v časoch, keď som sa hrával na malého výskumníka.

     Mami?

     Nič.

     Mami?

     Nič. Ale to nevadí. Mamkyne rady si treba vždy zobrať k srdcu, pretože, ako spieva nejaký poľský raper, ktorého meno neviem, ´spomeň si, kto ti kupoval hračky´.

     Okej. Takže potrebujem chytiť zajaca a odrezať mu labu.

     Vydal som sa k vchodovým dverám. Bol som nesmierne rád, že si ich pamätám, pretože kto vie, čo by sa mohlo stať, ak by som prešiel cez nesprávne dvere bez zajačej labky.

     Keď som bol konečne vonku a cítil som čerstvý vzduch, nesmierne sa mi uľavilo. Dýchal som zhlboka a dokázal som si, dokonca, užívať aj bolesť líca. Bola tma, bolo teplo a nebo bolo plné hviezd. Začal som kráčať smerom k neďalekému parku a po ceste som si pískal pieseň ´Ježiško ťa miluje´.

     Jé, jé, je-je-je-jé, Ježiško ťa miluje

     Lá, lá, la-la-la-lá, Mária ho porodila

     Park bol, na moje počudovanie, plný zajacov. Boli jednoducho všade. Biele, hnedé, fľakaté a jeden fialový. Hneď som vedel, že jeho labka je tá, ktorú potrebujem. Sadol som si na lavičku, pozoroval som ho a čakal som, kým sa nezačne páriť. Zajace sa najlepšie chytajú práve v momente párenia. Je to tým, že sa do toho styku vžijú tak, že absolútne stratia akýkoľvek kontakt s realitou. Môj čas sa blížil priamo úmerne s blížiacou sa hnedočiernou zajačicou. Vrtela chvostíkom a mne sa zdalo, že môj fialový kamarát z toho umiera slasťou. Zajačica vydala taký čudný, piskľavý zvuk a ani som sa nenazdal, a divadlo začalo.

     V živote by som si nebol pomyslel, že zajace dokážu striedať polohy, a už vôbec nie, že to dokážu tak rýchlo ako na bežiacom páse. Jedna zaujímavejšia ako druhá. Sex, vlastne milovanie, vládne celému svetu.

     Bolo mi to dosť nepríjemné, ale musel som ich vyrušiť. Pomaly som sa k nim blížil. Práve boli v polohe 69. Zajac, na ktorého som mal zálusk bol, na moje šťastie, na vrchu. Zodvihol som palicu, ktorá ležala v tráve, neďaleko od miesta orgií, a celou silou som ňou tresol zajaca po hlave.

     „Náááá!! Tu máš!“

     Zajac, asi v šoku, zaboril zuby do zajačice. Všetko sa naplnilo nepríjemnými, skučiacimi zvukmi. Išla mi z toho hlava prasknúť. Nevydržal som to, a tak som celou silou skočil na, už nesúložiaci, párik. Zaznelo mnoho zapraskaní. Telá strácali konštrukciu. Skákal som ako zmyslov zbavený, až kým som si nebol istý, že je po nich.

     „Uff...“

     Stál som na dvoch plackách, ktoré kedysi bývali zvieratami, a ťažko som oddychoval. Skákanie je vyčerpávajúca činnosť. Keď som sa trochu ukľudnil, vydýchal, chytil som fialového zajaca za labu a s krásnym prasknutím som ju oddelil od jeho neživého tela.

     Kam idú králičie duše po smrti?

     Preletelo mi to hlavou, ale uvažovať nad tým nebolo kedy. Ponáhľal som sa do domu dvier. V ruke som držal zajačiu labku a cestou som sa potichu modlil k hocikomu.