Anjeli & Čerti - Priatelia XI

Piatok, chémia - posledná hodina. Celý deň to vyzeralo vonku na búrku. Bolo by načase. Horúce suché dni ma už ubíjali. Nevedel som si zvyknúť na toto počasie najsuchšej časti Česka. Ale akosi rýchlo som si zvykol na prítomnosť Liliany v mojej blízkosti. Odkedy s ňou sedím, chodím aj pravidelne do školy. Možno mala triedna pravdu!

Všetci znudene sledovali profesora, ktorý sa pokúšal dokázať prítomnosť čohosi v nejakom roztoku. Ostávalo len pár minút do zvonenia.

„Študenti, sledujte túto reakciu. Bude to trvať len okamih. Roztok sa sfarbí...“

Prilial priesvitný obsah skúmavky do banky. V nádobe to rýchlo zabublalo. A nasledoval výbuch. Učiteľovi očmudilo tvár a hlavne okuliare. My ostatní sme neboli ďaleko od infarktového stavu.

            Lilianou trhlo a inštinktívne ma chytila za ruku, ktorú som mal voľne položenú na lavici. To som sa už zľakol aj ja. Prudko som sa vytrhol z jej zovretia, ako keby sa ma dotkol žeravý kov. V ďalšom okamihu som toho ľutoval, veď jej gesto bolo tak nevinné. Nemyslela to zle. Jej ospravedlňujúci pohľad chcela doplniť o slova, ale našťastie zvonček ukončil hodinu. 

            Z triedy odišla medzi prvými. Chcel som jej to vysvetliť, lenže dvere učebne zatarasil dav spolužiakov prúdiacich na chodbu. Už je to veľmi dlho, kedy som naposledy cítil teplo niečích dlaní.

 Keď som sa konečne dostal von, zahliadol som ju ako sa rozpráva s Katarínou. Ešte mám šancu jej to vysvetliť.

            „Liliana, ja...“ začal som, keď ma uvidela. Možno by som jej pozornosť udržal, keby ju zozadu neobjali dve svalnaté paže.

            „Chýbal som ti?“ na Reného hlas som dostával alergiu. Pravdupovediac ho neznášam od prvého dňa v škole. Vždy, keď ho vidím, sa sám seba pýtam, ako môže niekto ako ona, chodiť s takým hlupákom a či on na tie vlasy používa gél alebo sadlo.

            Než mu stihla čokoľvek odpovedať, dodal: „Viem, že áno! Platí ten dnešok?“

„Jasné.“

„Super! Prídem pre teba o tretej.“ dal jej ešte dlhý odporný bozk a utekal za kamarátmi.

            Zaujímalo by ma o čom to hovorili.

„Takže si sa nakoniec predsa len rozhodla ísť s ním na tú chatu?“ opýtala sa Katarína. Slová s ním na chatu mi zvonili nepríjemne v hlave.

„Sľúbila som mu to.“ po celú dobu ma pozorovala. Môj kamenný výraz však neprezradil ani náznak emócie a pri tom to vo mne vrelo.

„Chcel si niečo, Damián?“

„Nie, nič... len pekný víkend.“ rýchlo som sa otočil, nečakal som ani na jej reakciu. Chcel som z tadiaľto čím skôr vypadnúť.

 

Čierne mraky zahalili modrú oblohu. Každou chvíľu mal prísť dážď. Mohli by padať aj traktory, v Davidovom náručí by sa mi aj tak nič nestalo. Ležali sme spolu na mojej posteli. Dom bol prázdny, všade ticho.

Vnímala som jeho pokojné tempo dychu. Jeho pevný hrudník sa nadvihoval a klesal v pravidelnom rytme.

Držali sme sa za ruky. A moje myšlienky zrazu začali naberať iný smer. Vždy som vedela, že je krásny. Nesmierne ma priťahoval.

Prestala som hladkať jeho ruku. Končekmi prstov som prechádzala po jeho bruchu a prsia. Hladká látka jeho trička príjemne kĺzala. Moje prsty sa zastavili na jeho líci. Ani som nemusela využiť veľkú silu, aby privrátil svoju tvár k mojej.

Prvý bozk bol krátky. Ešte som nevedela, čo chcem. Zato do druhého som vložila väčšiu vášeň a divokosť. Naše ústa sa vôbec nechceli odtrhnúť.

Myslím, že ho moja náhla nespútanosť prekvapila. Vždy som bola tá rezervovanejšia z našej dvojice. Keď sa naše pery oddelili, vyzeral prekvapene.

Pohladila som ho na jeho rozhorúčené líce a pritisla sa k nemu tesnejšie. Určite ešte stále netušil, čo mám v úmysle. Vlastne ani ja som to celkom nevedela. Cítila som len, že po ňom nesmierne túžim. Že on je ten pravý.

Moje telo sa chvelo. Pomaly som sa začala od neho vzďaľovať načo reagoval nevôľou vo výraze tváre. Kľakla som si na posteľ. Ťahajúc ho rukou za sebou som ho donútila urobiť to isté. Kľačali sme oproti sebe. Bol trocha nesvoj. Ale ja som bola viac. Dlaňami som sa dotkla jeho hrude. Bruškami prstov som kĺzala až k spodnému lem jeho trička. Keď som sa dostala podeň, ucítila som ako sa jeho horúca pokožka chveje.

Chcela som mu ho vyzliecť, lenže on ma zastavil: „Si si naozaj istá?“

Myslím, že človek si nie je nikdy stopercentne istý. Ale v tú chvíľu to tak proste chce.

Bez odpovede som pokračovala s vyzliekaním jeho trička, keď chytil moje ruky.

„Počkaj!“ nadýchol sa, „Ak to má byť teraz, tak nie takto.“

            Zliezol z postele a zamieril rovno k poličke s cédečkami. Sadla som si na posteľ a so zaujatím ho sledovala. Ani dlho nehľadal. Rýchlo jedno vybral a vložil do v prehrávač. Izbou sa začali potichu rinúť tóny romantickej balady. Potom zastrel záves na okne, takže v miestnosti nastalo prítmie. Nakoniec rozsvietil lampu na nočnom stolíku a vrátil sa ku mne. Kľakol si za mňa a začal ma nežne bozkávať na krku.

            Každý jeho dotyk bol ako pohladenie pierkom. Nikam sa neponáhľal. Trpezlivo vyčkal už sa úplne uvoľním a potom ma položil na posteľ, neprestávajúc ma zasypávať bozkami.

            Najprv mi rozopol tri gombíky na blúzke. Ja som ho zato prinútila si dať dole tričko. Niežeby som ho ešte bez neho nevidela, ale teraz to bolo iné.   

            Ľahol si na chrbát a ja na neho, pričom sme celý čas udržovali očný kontakt.

Oči sa mu zvláštne leskli. Sadla som si na neho a pokračovala pomaličky v rozopínaní gombíkov.

            Jeho roztúžený výraz sa začal meniť. Akoby sa mu do tváre vkrádalo prekvapenie či strach. Pozrel sa smerom k zavretým dverám a jeho dúhovky dostali karmínovočervený odtieň.