Príjemný

Stála a nechápala. Nevládala myslieť. Ona stála, všetko sa točilo. Všetko sa točilo v pravidelných kruhoch, ktoré do seba zapadali a mali hlbší význam. A toto všetko sa strácalo v strede. A ona nechápala. Spravila krok a všetko sa pohlo s ňou. Otočila sa ku kruhom. Priťahovali ju. Pomaly. Nenútili ju ale nedávali jej ani na výber.
Bola to zosynchronizovaná dvojica, ktorej význam nik nechápal. V podvedomí nevedela či má byť hrdá alebo sa má báť. Spomenula si koľko vecí chcela ešte spraviť, čo všetko musí opustiť. Ďalší kolotoč bezvýznamných písmen, ktoré chápu len tí, ktorých sa to týka. Cítila aké to bolo prízemné a ľudské. Ale viac sa nad tým nedokázala zamýšľať. Pozerala už len jedným smerom.
Nejaká jej časť túžila vniknúť a splynúť so stredom. Bojovala sama so sebou. Vedela, že všetko ma svoj koniec, nebola si však istá, či ten jej má začiatok tu. S určitosťou vedela, že to nie je začiatok ani koniec, vedela len, že je to začiatok konca. Usmiala sa. Jej strhaná tvár nadobudla nový výraz, ktorý sa ani nedá opísať. Ten stred ju volal. Cítila to, mučilo to všetky jej zmysli. A znova kruhy. Bezobsahové kruhy s veľkým významom, ktorý asi ani nie je potrebný. A možno tie kruhy vidí len ona. Možno ani ona neexistuje. Ale ak áno, tak toto je jej chvíľa.
    Ak by ona ako človek existovala, nikto by ju nevnímal, lebo sa vymykala norme. Nik by o ňu nestál. Nik by nechcel cítiť to čo ona. Žila by a zomierala zároveň. Tak isto ako aj iní, avšak úplne iným spôsobom, ktorý sa v ľudskej reči prirovnáva k orgazmu pekelných múk.
Kruhy. Veľké, malé. Stále sa točiace. Pohlcujúce všetko, čo malo alebo mohlo mať význam. Myšlienky sa jej hmýrili hlavou. Krútili sa, nadobúdali nové tvary a významy, nové však už nevznikali. Myšlienky sa hmýrili, kruhy sa točili a ona sa len prizerala. Možno sa bála, že by porušila tú labilnú rovnováhu, ale možno len nechcela prerušiť tento valčík pre pozvaných. Jej  dych sa pomaly strácal a strácal sa aj jeho vopred predurčený význam.
Odrazu bolo počuť ako sa myšlienky zarazili, akoby sa zľakli vlastného zvuku. Cítila ako jej telo opúšťa teplo. Dialo sa to pomaly a nenápadne. Všetko do seba zapadalo. Kruhy sa približovali. Pomaly a nenútene krájali vzduch na franforce. Oťažievali jej viečka, z tela jej unikalo teplo a ona už necítila nič. Bolo to niečo nové, niečo, čo každý zažije len raz. Nič ju tu nedržalo, bola istým spôsobom slobodná. Poddala sa. Jej telo akoby sa rozdelilo na veľa plátkov. Tie sa od seba oddeľovali a mizli v kruhoch. Cítila s nahá, akoby sa dostali na povrch jej najtajnejšie želania, sny túžby. Už sa nemohla skryť za svoju ľudskú schránku. Vôbec to nebolo prijemné a začalo jej byť teplo.
    Nakoniec to, čo tvorilo jej osobnosť a to čo ju tvorilo ako človeka mizlo kdesi na druhej strane tých kruhov. Viečka mala zatvorené. Zmysli sa jej už vypli dávno, takže nevidela a necítila už vôbec nič. Ticho.
Toto prežije väčšina z nás. Len nie každý tomu pochopí a málokto sa s tým zmieri.