Reason

 

Kapitola 1

„Ide o klasický prípad. Jeden z tisíca. Nechce sa mi to už viac rozoberať,“ povedal mohutným neústupčivým hlasom Peter, ktorého v projekte nenazýval nikto inak ako „Skala“. Okrem vplyvu biblického námetu jeho mena, aj preto, že ako jediný z členov spoločnosti nikdy neprejavil ani najmenšiu pochybnosť o tom, že to čo sa robí na základe tisícov spisov uzavretých vo firemnom trezore je správne. „ Musím vám zase pripomínať princípy na základe, ktorých bola naša spoločnosť založená a ktorými sa riadime? Pre Boha živého! Každý človek má právo rozhodnúť sa, či má tomuto svetu ešte čo dať, či ho tu niekto potrebuje. Nie! Nie je to voľnomyšlienkársky zvrátený nápad, ktorý sa pod rúškom spravodlivosti pokúša vytiahnuť zo zúfalých boháčov aj posledné peniaze ako si všetci myslíte a hovoríte,“ čistil partnerom žalúdky a používal pri tom ironickú gestikuláciu, na znamenie toho, aké smiešne mu pripadajú obvinenia, ktoré sa na Choice INC. v poslednom období rútia z každej strany. „Niekedy až žasnem ako môžete stále váhať. Po tom všetkom, čím sme si spolu prešli. Preto vás prosím, spamätajte sa. Nestrácajte chladnú hlavu a nevšímajte si to čo sa hovorí na ulici. Nepozerajte na ľudí, ale ich dôvody, “ predviedol ďalší zo svojich excelentných príhovorov pred kolegami. Tí takmer všetci reagovali tak ako očakával. Postavili sa zo svojich stoličiek, uznanlivo pokývali hlavami, prípadne mu i zatriasli rukou a vybrali sa na vzduch, či na cigaretu prebrať to akú silnú osobnosť majú v čele ich celoživotného diela. Peter je posledným zo zakladateľov spoločnosti. Ako jediný si pamätá akou tŕnistou cestou musel so spoločníkmi prejsť pri presadzovaní legislatívnych úprav, či prvých súdnych procesoch. Zrod Choice Inc. bol taký zložitý a náročný, že sa svojho diela rozhodol nikdy nevzdať. Ako jediný zo zakladateľov dokázal uniesť bremeno morálnej zodpovednosti a hoci tušil, že metodika podľa ktorej pracuje má svoje chyby, obeta, ktorú pre spoločnosť zložil mu nedovoľovala vzdať sa.

 

Petrovo rozhorčenie neutíchalo ani po partnerskej porade, ku ktorej prizval väčšinu zamestnancov. Na bledých tvárach niektorých z nich, špeciálne tých, ktorí sedeli v najvzdialenejšom bode stola sa počas celého jeho prejavu zračilo akési zdesenie a vnútorný nesúhlas s tým, čo sa prednedávnom udialo. Avšak hoci mal sto chutí pristúpiť k nim a ukázniť ich, tento krát to skončilo len zopár sekundovým nevraživým pohľadom. „Stále na to nemá gule. Predsa len ide iba o figúrku v rukách niekoho vyššieho. Nebyť Američanov, o ktorých sa môže oprieť, by sme ho stretávali niekde medzi radovými agentmi v uliciach.,“ povedal s horkým úškrnom na perách Félix. „Nepreháňaj. Nezabúdaj na to, že sme v tom všetci. A keď toľko hovoríš o jeho neschopnosti, mal by si si uvedomiť kto ťa v tomto projekte ťahá sústavne nahor. Okrem toho už neviem zniesť to, ako osočuješ našich akcionárov. Prečo si myslíš, že sú to len Američania. Myšlienka projektu vznikla predsa u nás vo východnej Európe. Ak sa chceš na niekom slovne vyvŕšiť, vezmi si na praniér Kaspatina a jeho bandu. Tam to celé začalo,“ odvrkla Lara. Hoci Félixa zarazilo, že si jeho kolegyňa a najlepšia kamarátka dovolila podrývať autoritu, ktorá je pre jeho osobnosť samozrejmosťou, nedokázal jej na to nič povedať. Keď sa zahľadel na jej jemné črty tváre a oči, z ktorých priam sršal život a boli jediným svetlom jeho dní trávených v šedých kanceláriách, strácal reč. Možno to bol práve ten rozdiel, kvôli ktorému bol Peter „Skala“ na čele spoločnosti, zatiaľ čo on schopnosťami jednoznačne vyspelejší agentom strednej kategórie. O tom, že Félix disponuje všetkými znalosťami, ktoré by mal vrcholový manažér mať nikto nepochyboval. Do čela spoločnosti to nedotiahol len kvôli neustálym výmyslom o zahraničných investoroch v pozadí celého projektu. Tieto blúdne predstavy v ňom koniec koncov vyvolal len pocit zodpovednosti za činy, s ktorými vnútorne nesúhlasil, no ticho im prihliadal. Utešoval ho fakt, že aj napriek nízkemu kreditu agenta má významnú úlohu v základnom kameni projektu, podľa neho a ako sa domnieval i mnohých iných dokonca tú najzodpovednejšiu. Lara si to taktiež uvedomovala. Poznala aj jeho chyby, no cítila sa s ním akosi spriaznená. Na veci dejúce sa v poslednom období vo firme mala navyše podobný názor. „Viem, že v skutočnosti o Američanoch vieš. Priznaj to,“ dodal Félix. Po niekoľkých sekundách trápneho a z Larinej strany milosrdného ticha sa obaja postavili a vybrali každý iným smerom.

 

Félix si to namieril domov. Takmer zablúdil. Celú cestu totiž so sklonenou hlavou myslel na Laru. Nie, necítil k nej nič hlboké. Erotických iskier bolo medzi nimi dvoma ako šafránu, no napriek tomu pravidelne figurovala v jeho snoch. V skutočnom živote bola pritom nositeľom mnohých z vlastností, ktoré neznášal. Falošne veselá, až príliš spoločensky aktívna, tvrdohlavá, sebecká. Jej reč obsahovala kopu tých západniarskych slangov, ktoré sa na človeka nalepia len na lacnej diskotékovej zábave . Tie Félix neznášal hádam najviac. Vybral sa na ne len, keď ho Lara dotiahla sebou. Keď sa dostal do cudzieho prostredia, ktorému nerozumel, zvyčajne to „vyliečil“ alkoholom. Keď však videl správanie pozmenené alkoholovým opojením u iných ľudí, desilo ho to. Tento jav mu niekoľkokrát predviedla aj samotná Lara. Potúžená alkoholom sa so železnou pravidelnosťou zmenila trikrát do týždňa na predátora tváriaceho sa ako obeť. Chlapov lákala na reči o svojom ťažkom osude, pritom len striehla, kedy je hladina alkoholu v krvi jej objektu dostatočne vysoká na to, aby sa ho pokúsila zviesť. Aj Félix však musel uznať, že jej to šlo. Hoci by sa pri prepise jej slov z týchto rozhovorov na papier nevedel prestať smiať, v momente, kedy rozprávala príhody o zložitej povahe svojej matky, či o tom aké ma po svojom poslednom rozchode psychické problémy ju ľutoval aj on. Obvykle po takomto rozhovore nasledovala výzva chlapa, s ktorým trávila daný večer k tancu. Potom to už zvyčajne nabralo rýchly spád. Félix si väčšinou ako prísediaci pozorovateľ pamätal len útržky - vlniace sa boky (nič extra, no vášnivo), obracanie poldecákov (niekedy aj decákov) a bozky, dopadajúce počnúc Larinou šijou, končiac na jej výraznom krku. Opakovalo sa to trikrát týždenne, pričom zvyčajne každý týždeň vymenila chlapa. Niekedy ich dokonca dokázala kombinovať viacerých v jeden deň. Félix jednoducho nedokázal pochopiť, čo ho to k tej jednoduchej bytosti tak viaže. Zase raz nič nevyriešil. Vystúpil z autobusu a náhlil sa hore ulicou vedúcou k jeho domu.

Býval v rodinnom dome mimo mesta. Ak sa ho niekto pýtal na to ako sa mu tam páči, spravidla odpovedal prehnane podráždene a posťažoval sa na každučký detail ako vysoké náklady na údržbu, chátranie starej stavby, zastaralé mravy miestnych ľudí, či zlá dostupnosť. Pravda však bola taká, že mu takéto bývanie vyhovovalo. Keď sa vrátil z práce, čakalo ho konečne niečo, čo patrí plne jemu. Síce staré ošúchané a škaredé, no neznesvetené štátom, spoločnosťou, či jeho výčitkami tak ako hádam všetko ostatné v jeho živote. „Už aj do môjho súkromia mi zasahujú. Človeka nenechajú ani vydýchnuť. Čo je ich po tom odkiaľ beriem vodu. Je to moja vec, aj keby som ju mal piť z mláky za domom," v mysli nadával pri tom ako čítal súdne varovanie, nariaďujúce mu to, aby prestal používať vlastnú vodu zo studne, ktorú vykopal ešte jeho pradedo a aby sa napojil tak ako zvyšok jeho okolia na mestskú vodárenskú sieť. Uvedomoval si síce, že laboratórne testy vody z rodinnej studne jasne dokázali zvýšené množstvo ťažkých kovov, no aj tak cítil, že piť ju je správne. Predstavovala pre neho akýsi symbol rodinnej spolupatričnosti. Každým vypitým dúškom si akoby dokazoval to, že na svoju rodinu nezabudol. „Kašlem na nich. Budem si robiť čo chcem. Prestanem len keď studňu zasypú. Akoby nestačilo, že ma majú 16 hodín denne. Ešte aj keď prídem domov otravujú," šomral a demonštratívne popíjal spomínanú vodu a víno. To ho zmohlo a zaspal bez toho, aby splnil čokoľvek z toho, čo si na večer naplánoval.

V noci sa však nepravidelne prebúdzal a myslel na Laru, či projekt. Uvedomoval si, že si vyžaduje pomoc. Napriek všetkému ju pokladal za mimoriadne nadaného človeka, ktorého by bolo škoda. Svoje zamestnanie aj napriek niekoľkým morálnym konfliktom obľuboval. Keď prišla kríza, zvyčajne trvala len niekoľko dní. Potom ho myšlienka projektu opäť uchvátila. Uvedomoval si však, že v očiach verejnosti, či médií nie je žiaden z jej zamestnancov nič iné ako ziskuchtivá nemorálna hyena, spúšťajúca odpočítavanie do apokalypsy. Preto si kládol za akúsi úlohu dostať Laru z projektu von, skôr ako postúpi na manažérske pozície a svoj súkromný život, rodinu aj sny vymení za vidinu kariérneho rastu. Poznal totiž jej ambicióznosť. Myšlienky, hmýriace sa Félixovou hlavou ho napokon vyčerpali natoľko, že nadránom zaspal zmoreným, vysileným spánkom.

Kapitola 2

Príchod pracovníkov spoločnosti do zamestnania na druhý deň sprevádzal veľký rozruch. Médiá sa chytili prípadu Joan Sternovej pevne za pačesy a od pokladania stručných, jasných priamych a nepríjemných otázok očakávali nezvládnutie nátlaku niektorého zo zamestnancov a jeho následné útržkovité vyhlásenie, ktoré by sa po vhodnom dopasovaní do kontextu mohlo vynímať na titulke. Félix už svojich najbližších spolupracovníkov vopred upozorňoval, že mediálny ošiaľ po takomto fiasku tak skoro neopadne. Pri legalizovaní činnosti Choice INC., viselo nad spoločnosťou niekoľko etických otáznikov, ktoré sa na ňu začatím vyšetrovania zrútili. K Félixovi prikročilo mladé dievča snedej pleti, ktoré sa volalo Ruth. Hoci Félix túto svoju kolegyňu takmer nepoznal, ona jeho kroky sledovala pozorne už dávnejšie.

„O čo vlastne ide? Nám z kontrolného oddelenia nikto nič nepovedal..," tvárila sa pred Félixom rozhorčene.

Hoci klamala, pretože už voľačo začula, v tom, že jej oddeleniu vedenie spoločnosti podobné situácie nehlási mala pravdu. Podľa názoru manažérov malo totiž kontrolné oddelenie za úlohu len dohľad nad morálnou neoblomnosťou pracovníkov zvyšného firemného mechanizmu.

„ Pamätáš si tú 76 ročnú Joan Sternovú ? Pred dvomi mesiacmi za nami prišli jej deti. Vyzerali zmorene a utrápene. Ich mama vraj mala rakovinu lymfatických uzlín a po opakovaných operáciách bol pre ňu každý deň údajne veľkou neprestajnou bolesťou. Ukázali nám patričné potvrdenia od viacerých na sebe nezávislých lekárov, posudok psychológa aj žiadosť o ako to stará pani sama nazvala „eutanáziu". Jej stav a spôsobilosť overili aj naši lekári a psychológovia. Všetko vyzeralo v poriadku, no po vykonaní zákroku podnikol investigatívny reportér miestnych novín pátranie, na základe ktorého tvrdí, že dokázal podvodnosť celého procesu zo strany detí Joan Sternovej. Celú vec má teraz v rukách polícia."

Félix prípad Ruth podal dôsledne, považoval ju za serióznu osobu, s ktorou sa síce príliš nestýkal, no jej prácu pokladal za dôležitú pre jeho úsek.

„Môže z toho mať firma reálne problémy? Ako by sme sa mali zachovať?," spýtalo sa naoko mladé naivné dievča.

„Hlavne si treba zachovať chladnú hlavu a nepodľahnúť tlakom novinárov. Ich otázky je potrebné jednoducho ignorovať. Po tom ako sa zachovalo vedenie to už tak či onak nevzbudí väčšie podozrenie."

Félix Ruth upokojil aj pohladením po ramene, pri ktorom obaja mierne stuhli, keďže šlo o ich prvý osobnejší kontakt. Následne si šli sadnúť do svojich kancelárií. Nie príliš nadšene. Ovzdušie okolo pracoviska bolo v ten deň napäté, niečo v ňom viselo ako Damoklov meč nad hlavami pracovníkov.

O tom, že nejde o paranoidné pocity presvedčili Félixa sekretárky pri vstupe do budovy.

„O hodinu za Vami príde policajný komisár. Ako vedúceho pracovníka a spoluzakladateľa projektu by si rád vypočul niekoľko názorov na vzniknutú situáciu," povedala najnepríjemnejšia z trojice formálne pôsobiacich žien.

Na daňové, súdne, či lekárske a psychologické previerky, kontroly bol zvyknutý každý zo zamestnancov Choice INC. Nikto ich však príliš neobľuboval. Keď sa vo dverách ohlásil policajný inšpektor, stále to predznamenalo skoré problémy.

„Čo na mňa tak pozeráte ? Čakáte, že sa mi roztrasú kolená ? Nebuďte smiešne..," zavrčal na kolegyne Félix.

Neuvedomil si však pritom, že po oznámení jeho skorého stretnutia výrazne pobledol a nevyhol sa ani jemnému zakoktaniu.

Vedel, že mu do stretnutia s policajným vyšetrovateľom neostáva veľa času. Narýchlo si teda nechal priniesť firemné spisy niekoľko novinových článkov, v ktorých sa o škandalóznom prípade písalo. Pokúšal sa niečo si naštudovať, no prišiel na to, že všetko čo by mohol vedieť už v hlave má.

„Horšie to bude s pravdou, realitou a argumentmi toho investigatívneho psa," hovoril si v mysli.

O druhej strane prípadu totiž v Choice INC. nevedeli takmer nič. Vec ešte nebola ani pred súdom, nikto nevedel u koho treba snoriť. Narýchlo sa ešte rozhodol s niekým z firmy poradiť. Nikto mu však nepripadal adekvátny. V kútiku duše by sa rád obrátil na Laru, no uvedomoval si, že ona by ho miesto upokojenia ešte viac zneistila.

„Prosím vás, mohli by ste ma prepojiť na riaditeľa ?," povedal do slúchadla interného telefónu a po zhluku tónov, sa z druhého konca linky začalo ozývať vyzváňanie. Za normálnych okolností by sa nesprával tak strojene a do telefónu by si poprosil Petra, no slovo riaditeľ mu znelo pre takúto vypätú situáciu vhodnejšie.

Na vyzváňanie telefónneho aparátu však nik nereagoval. Hoci si Félix myslel, že kvôli Petrovmu jednaniu, pravda bola v skutočnosti taká, že Peter jeho volanie zámerne ignoroval. Bál sa totiž priznať, že vie o prípade len toľko ako jeho podriadení. Nezmyselnými myšlienkami plnými obáv z očakávanej inšpekcie si Félix ani neuvedomil, že jej termín nastal. S vyschnutým krkom si nervózne čítal poštu, veril, že sa ňou rozptýli. Mýlil sa však a jeho nervózne podupkávanie nohou o zem prerušilo až zaklopanie na dvere.

 

 

Kapitola 3

Do miestnosti vošiel muž v strednom veku s prívetivou, okrúhlou tvárou. Predstavil sa ako vyšetrovateľ Dinis. Félix sa ho rozhodol hneď v úvode obmäkčiť a po tom čo kapitánovi Dinisovi nalial pohár Whisky (neuvedomujúc si, že je v službe) sa začal vypytovať na jeho súkromie. Meno Dinis mu totiž pripadalo okamžite povedomé. Po chvíli sa cítil ako kráľ. Áno, konečne mal niečo, čím môže vyšetrovateľovo srdce schmatnúť pevne do dlane.

„Peter Dinis z kontroly životného prostredia je len váš menovec, alebo ste nejako pokrvne spojený?," nadhodil Félix, pretože už badal jasnú podobnosť medzi tvárami naproti sediaceho človeka a svojho známeho.

„Áno je to môj brat a podľa môjho znamienka na líci a nosa si to dobre uvedomujete aj vy. Myslíte si, že keď mi poviete, že sa poznáte s mojim bratom, zbavíte firmu podozrenia zo štyroch trestných činov? Nebuďte smiešny..," zmrazil ho chladným, ale pokojným pohľadom vyšetrovateľ.

Po týchto slovách sa Félix zúfalo zahľadel do kúta miestnosti, dopil svoj pohár whisky, pohár pre hosťa vylial do umývadla opláchol ho a sadol si na parapetnú dosku. Hľadiac skriveným obočím z okna uvažoval nad tým, čo robí zle, prečo ho musia všetci tak veľmi skúšať. Vyšetrovateľ sa len ticho prizeral. Čiastočne si aj priznával, že mu utrápená scéna podozrivého robí dobre, zdôrazňuje jeho vážnosť. Po chvíli, počas ktorej Félix svojmu špeciálnemu hosťovi nevenoval ani letmý pohľad však vyšetrovateľa Dinisa trpezlivosť prešla a pokojným hlasom spustil svoj oficiálny monológ, v ktorom celú situáciu opísal. Pri počúvaní policajného vysvetľovania sa Félixovi v krku vytvorila hrča. Sčasti kvôli návratu spomienok z policajného vyšetrovania, ktoré absolvoval pred tromi rokmi, sčasti kvôli tomu, že si až v tom momente uvedomil závažnosť celej situácie. Reportér disponujúci údajnými usvedčujúcimi materiálmi podal na polícii podnet, na základe ktorého sú aktivity firmy prešetrované v súvislosti s trestným činom zabitia z nedbanlivosti, sprenevery majetku, falšovaním úradných dokumentov a dokonca je podozrievaná z účasti na organizovanom zločine..

Po tom čo policajný vyšetrovateľ položil na stôl tenkú kôpku dokumentov, oznámil, že ich môže neskôr prekopírovať a rozdať aj vedúcim iných oddelení. V najbližších týždňoch sa vraj ich obsah bude týkať každého zamestnanca. Félix sa na formálne vyzerajúce spisy pozrel len zbežne a čiastočne sa upokojil. Niekoľkokrát v nich zbadal slovné spojenia typu podľa tvrdení, či údajne.. Hneď pochopil, že ide len o prepis výpovede reportéra, ktorý v kauze figuruje. Policajní úradníci ju potom prepracovali do naoko prísnych odstavcov, kvôli tomu aby budili dojem vážnosti.

„V poriadku," odpovedal a uvoľnene sa oprel o operadlo svojho koženého kresla.

Vyšetrovateľ Dinis začal svoje predbežné vypočúvanie otázkami týkajúcimi sa štatistických údajov a histórie spoločnosti. Na väčšinu z nich mu Félix nedokázal odpovedať. Nikto ho neupozornil, že ho čaká nemilá návšteva a na to, že by si mal prichystať patričné podklady. Ruka zákona to však chápala a pokojne sa pýtala ďalej.

„Takže Choice INC. sa zaoberá, ako to nazvať slušne, legálnou eutanáziou?"

Félix sa už s podobnými otázkami stretol a tak pokojne, no vážne odvetil : „Laicky sa to dá nazvať aj takto. Bolo by to však metúce. Naša činnosť sa opiera o platnú legislatívu, spolupracujeme s mnohými zdravotnými zariadeniami v našej krajine i Európskej Únii. Žiaľ kvôli konzervatívnej spoločnosti v niektorých zahraničných štátoch ešte nemôžeme tvrdiť, že máme celoeurópsku pôsobnosť, no veríme, že k tomu skôr, či neskôr dôjde. Naše služby patria do oblasti medicíny. V skratke sa dá povedať, že ľuďom v bezvýchodiskovej situácii pomáhame ich trápenie ukončiť. Eutanázia je zavádzajúci výraz. Tou je totiž usmrtenie pacienta na jeho vlastnú žiadosť, no bez preverovania ďalších okolností. Pri našom systéme dôjde k detailnému prešetreniu a k niečomu ako usmrtenie pacienta na základe jeho rozhodnutia vo chvíľkovej agónii nemôže dôjsť."

„Ale podstatou činnosti spoločnosti je usmrtenie človeka," snažil sa vyšetrovateľ rozhodiť Félixov pokoj.

„Áno, ale usmrtenie v čisto anatomickom a medicínskom chápaní. Títo ľudia sú často duševne mŕtvi, alebo vyprahnutí už dávno pred tým. Pre mnohých ide naopak o pomyselné vykúpenie, pre veriacich zas o dosiahnutie večnej dôstojnej existencie. Muky, ktoré prežívajú totiž nemajú so životom, aký ho poznáme nič spoločné. A výraz usmrtenie by som určite nepoužil. V dnešnej spoločnosti vyvoláva príliš negatívne asociácie."

Po tejto odpovedi policajt v čiernom kabáte pochopil, že Félix nebude protivníkom, ktorý by slabinu veci odhalil hneď v prvých vetách. Pri neohlásených inšpekciách, či neoficiálnych vypočúvaniach sa zvykol dostať ku koreňu problému bez väčších problémov. Na objekte, ktorý vypočúva už dokáže rozoznať mieru presvedčenia, pocit viny, či neistotu hneď v úvode. Keďže však videl, že jeho protivník nadobúda istotu a dokonca sám s ochotou predostiera niektoré vysvetlenia, či názory, s naoko milým výrazom v tvári zložil kabát na vedľajšiu stoličku, pohodlne sa usadil a preložil si nohy. Akoby chcel dať najavo to, že jeho čas netlačí a problém môžu rozobrať dopodrobna. V skutočnosti bol ale nervózny a celému prípadu nerozumel dokonale, ba dokonca plne neveril ani zneniu dokumentov, ktoré držal v ruke a pred niekoľkými minútami sa nimi svoj objekt vypočúvania pokúšal zastrašiť.

Vyšetrovateľ Dinis bol človek, ktorý verí v ľudskú hlúposť a omylnosť. Na kraji Félixovho stola zbadal niekoľko zväzkov, zjavne dokumentov týkajúcich sa niektorých prípadov, na ktorých Choice INC. pracuje. Svoju domnienku si potvrdil otázkou. Félix nemal dôvod klamať a prikývol.

„A čo je vašou konkrétnou úlohou ? Schvaľujete celé rozbehnutie prípadu ? ," pridal policajt ďalšiu otázku.

„Ja vediem mravno - etické oddelenie. Zameriavam sa teda na odôvodnenosť požiadaviek klientov z mravného hľadiska. Na to, či sa zhodujú s tým, čo je v súčasnej spoločnosti považované za normatívny vzorec dobra a súhlasu. Do úvahy beriem aj religionistické pomery, či osobné údaje klientov."

Na otázku vyšetrovateľa, či dokáže prípad posúdiť len z „papierov" odvetil, že si chodí okolnosti overovať často aj osobne.

„A môžem sa spýtať, čo je v súčasnej spoločnosti považované za normu dobra ? Prepáčte, ale podľa mňa je Vaše oddelenie len nefunkčným orgánom, tak či onak, subjektívneho posudzovania prípadov."

Táto otázka Félixa trocha vyviedla z miery. Vedel, že na ňu nedokáže odpovedať plnohodnotne a trocha sa ho dotkla aj narážka, ktorá ho mala nielen uraziť, ale vyvolať v ňom aj pocit viny za pokazený prípad, ktorého sa škandál týka.

Odvetil : „V prvom rade nie je to moje oddelenie. Ja ho síce vediem, no každý z inšpektorov oddelenia pracuje samostatne. Ja na ich činnosť len dohliadam, prípadne pracujem na prípadoch, s ktorými si ostatní nevedia dať rady. A k tej otázke - čo je dobré. Pán inšpektor, položili ste mi ju preto, že ste vedeli o tom, že sa nedá zodpovedať bez prípravy. Nedala by sa exaktne zodpovedať ani po dlhšom uvažovaní. Môžem povedať len toľko, že sa držíme istých všeobecne platných vzorcov, či etikiet," v tom ho Dinis prerušil : „Ale mravno etickú politiku firmy ste vytvorili práve vy.. Nie je to tak ? O akých etiketách hovoríte.?"

Félix sa otočil a siahol po jednom zo spisov na polici. Vrátil sa do pohodlnej polohy a hodil ho vyšetrovateľovi pod nos. Je pravda, že troška prudko a vulgárne. Čiastočne tak chcel pôsobiť.

„Pán Dinis. Tento dokument je akousi sociologickou Bibliou, ktorú používajú najmä pracovníci médií. Ide o niekoľkoročnú štúdiu európskych sociálnych antropológov, či odborníkov pre cieľové skupiny. Môžete sa z nej dozvedieť v presných kvantitatívnych údajoch aké časti populácie súhlasia, či nesúhlasia s akými postojmi v rôznych situáciách, problémoch, či takzvaných národných postojoch. Národné postoje sú sčasti ovplyvnené národnými, ba dokonca kontinentálnymi obyčajami. Ide o zložitú problematiku, ktorú nejde vysvetliť na jednom, ba ani na stovke sedení. Podstatným je fakt, že ak si hodnoty v dokumentoch spriemerujete, dospejete k údajom, ktoré sú akýmsi zrkadlom miestnej spoločnosti. Vďaka tomu, môžeme tvrdiť, že vieme s čím súhlasí a nesúhlasí väčšina obyvateľov istého územia. Vychádzame z niekoľkých podobných štúdií a množstva prieskumov, či precedensov, ktoré sa odohrali na našom území, aj mimo neho. Divili by ste sa ako často sa názory ľudí nezhodujú s platnou legislatívou. V takýchto ošemetných prípadoch sa však samozrejme a často by sa hodilo aj slovíčko žiaľ prikláňame na stranu zákona."

Pôvodne pokojný vyšetrovateľ, ktorý pôsobil, že je nad vecou sa odrazu tváril roztrpčene. Musel priznať, že ho Félix svojim výkladom prekvapil a dokonca aj sčasti presvedčil. Rozhodol sa teda rozlúčiť. Predtým ešte svoj objekt vypočúvania poprosil, či by si zväzok dokumentov, ktoré mu boli podhodené pred tvár nemohol okopírovať. Félix tušil, že človek ako policajný vyšetrovateľ tým niečo plánuje docieliť.

„Poprosím sekretárku, aby Vám na emailovú adresu poslala názov štúdie. Keď vás tak veľmi zaujíma, nájdete si ju v plnej verzii vo vedeckej knižnici. Toto je žiaľ firemný dokument, so súkromnými poznámkami, o ktorý by som po tuhej práci nerád prišiel v hŕbe policajných spisov na vašich preplnených stoloch," rozhodol sa so svojim sokom v rozhovore rozlúčiť nepriateľsky. Víťazom sa však predsa stal vyšetrovateľ, ktorý naschvál až na samý záver dodal, že sa s ďalšími otázkami vráti o dva dni.

Félix v ten deň odchádzal z kancelárie mierne rozladený. Na jednej strane mal zo svojho výstupu pred vyšetrovateľom dobrý pocit, na strane druhej sa obával ďalšieho spoločného stretnutia. Cestou sa ešte zastavil vo veľkom oválnom vestibule, ktorý bol predsieňou riaditeľovho sídla. Sekretárky sa len spýtal, či vo vnútri práve neprebieha nejaké jednanie. V skutočnosti ho to však ani nezaujímalo, vedel, že ho Peter príjme za akýchkoľvek okolností. Jemne zaklopal a po prechode cez prah dverí sa oprel o malú mahagónovú skrinku, ktorá slúžila ako bar. Vytiahol fľašu fernetu a rozlial ju do dvoch dvojdecových pohárov. Peter sediaci o zopár krokov ďalej pri mohutnom stole si to čo sa deje pred ním ani nevšímal. Félixove kroky, či spôsob zaklopania už dobre poznal. Pohárik alkoholu po ťažkom dni bol ich častým rituálom, ktorý vykonávali ako akýsi znak vzájomnej spolupatričnosti. Keď podpísal posledný dokument, zložil okuliare na stôl, podišiel ku skrinke a vzal pohár do ruky.

„Čo mali znamenať tie pohľady, ktoré ste na mňa s Larou na poslednej porade hádzali ? Videl som ako ste sa na mňa pozerali. Viem, ten prípad sme zbabrali. No najmä ty by si za mnou mal stáť. Nie si síce zakladateľ, no s tým čo tu robíme máš do činenia najviac zo všetkých. Ty si vytvoril celú ideologickú stratégiu firemného etického posudzovania. Tie reči, v ktorých si ma označil za figúrku v rukách niekoho vyššieho ti odpúšťam. Viem, že som si to za moje správanie k tvojmu oddeleniu zaslúžil. Koniec koncov máš sčasti pravdu," hneď v úvode dialógu spustil Peter to, čo mu ležalo na srdci.

„Chcel som si s tebou len v tichosti vypiť pohárik, ale ako myslíš. Za nejaké pohľady sa ospravedlňovať nebudem. Áno, mám ťa kvôli prípadu starej Sternovej v zuboch. Nielen preto, že si ma v ňom obišiel a neinformoval ma o všetkých zúčastnených, ktorí sa do toho montovali, ale aj preto, že si ma na vznik problému neupozornil. Dnes mi do kancelárie napochodoval vyšetrovateľ a ja som nemal čas ani sa poriadne naraňajkovať. Mal si ma informovať. Nebol som pripravený, mohlo to spôsobiť ďalšie problémy. Ty to dobre vieš, no mám pocit akoby si sa chodby kde dennodenne sedím bál. Asi ťa straší menovka Félix Sili."

Na protiútok Peter zareagoval rýchlo. „Félix Sili, Peter Grave.. Je mi to jedno. Kedysi mi vadilo, že máš v istých situáciách väčšiu moc ako ja, no teraz mi je to už ľahostajné. Práve prípady ako je Sternová mi už niekoľkokrát dokázali, že sa mi neoplatí obchádzať ťa. Mrzí ma to, neviem čo k tomu povedať. Teraz sa však musíme sústrediť na problém, ktorý vznikol. Nedesí ma ani tak samotné vyšetrovanie. Osobne tomu novinárovi ani neverím. Podľa mňa nemá v rukách nič. Takúto publicitu však firma nepotrebuje." Po chvíli ticha si svoje poháre dopili a akoby na znak zmierenia podali ruky. Félix vyšiel z budovy, sadol do auta a vybral sa za Larou. Tá ho už čakala v neďalekej kaviarni, celkom sa na ňu tešil.

Keď sa blížil ku kaviarni kde ho mala čakať, milo ho prekvapilo jemné šťuchnutie a pozdrav od okoloidúceho útleho dievčaťa. Bola to Ruth z kontrolného oddelenia, ktorá sa ho ráno na prípad vypytovala. Nevedel prečo, no myšlienky na ňu sa akosi nevedel zbaviť, príjemne ho hriala. Pozdrav opätoval a potešil sa nenápadnému svetielku v jej očiach. Po pár krokoch sa za ním ešte obzrela, no on sa z hanblivosti tváril, že si to nevšimol. Vošiel do kaviarne, kde bola Lara tento krát nezvyčajne sama. Hoci toho veľa nenahovorili, v ten deň bola voľajaká iná. Alkohol síce pila ako obvykle, no bola tichšia, milšia a nevulgárne príťažlivá. Félix si dokonca miestami spomenul na obdobie, keď márne dobíjal jej pery. Ona však zjavne nezaostávala, chytala ho za ruku, koleno a keď zacítila jeho dych na ramene, naklonila sa k nemu, akoby ho chcela pobozkať. Félix sa však ako vždy zľakol. So ženami to príliš nevedel. Z rozpakov začal piť viac ako jeho spoločníčka a domov odišiel v značne povznesenej nálade.

Kapitola 4

Ráno sa mu nevstávalo ľahko. Z bezsenného spánku ho prebudil piskľavý zvuk budíka, ktorý akoby chcel spraviť čiaru za bezstarostnou nocou a započať ďalší boj dňa. Félix si konečne zajedol a alkoholom vyprahnutý žalúdok občerstvil viac ako litrom vody. Po prvej rannej cigarete a káve sa konečne cítil lepšie. Cestou do práce si však začal uvedomovať, že ho v ten deň čaká ďalšia ťažká úloha prípad manželov Komratovcov. Rozhodol sa však naňho ešte chvíľu nemyslieť a vychutnať si každý malý kúsok príjemného pocitu, ktorého mu život v poslednej dobe veľa neprinášal. Okolo sekretárok neprešiel bez slova. Nielenže sa im pozdravil, ale nachvíľu sa pri nich pristavil a prehodil s nimi slovo o plánovanom firemnom večierku. Chcel pôsobiť pokojne, veselo a nad vecou. Medzi sekretárkami totiž bola aj Lucy – mladá praktikantka, ktorej oheň v očiach oslovil hádam každého kto na ňu pozrel. Hoci Félix nikdy nebol typom, ktorý by bol iniciatívny, dá sa povedať, že Lucy ani nikam pozvať neplánoval, mal rád, keď si u žien uchovával istú šancu. Keď mal niekoľko ženských úsmevov v talóne, pripadal si istejší a jeho sebavedomie netrpelo samotou natoľko ako inokedy.

 

Po tom čo sa usadil do pohodlného pracovného kresla, poprosil jednu zo starších sekretárok, aby mu priniesla prehľad čerstvej tlače. Počas listovania strán regionálnych, ale aj celoštátnych „plátkov“ sa zameriaval najmä na kauzy týkajúce sa podsvetia, či športové a ekonomické správy. Bral to ako pracovný relax. Články týkajúce sa kauzy, do ktorej bol on a Choice INC. namočený zámerne ignoroval. Nechcel sa hneď ráno rozčuľovať, okrem toho si už za obdobie existencie projektu zvykol na pravidelné podávanie mediálnych nepodložených, preexponovaných poloprávd, zvyčajne zameraných na odsudzovanie aktivít, či spochybňovanie morálnych základov „legálnej eutanázie“. Prirodzene sa ho to veľmi dotýkalo, veď morálne kódexy projektu vytvoril prakticky on sám. Po ďalšej káve sa pustil do práce a dal si zavolať dvojicu manažérov, ktorí ho pred pár dňami požiadali o pomoc.

 

Asi o minútu do kancelárie v sprievode sekretárky vkročila mladá žena a v tesnom závese muž v stredných rokoch. Hoci mal snáď o dvadsať rokov viac ako jeho kolegyňa, pôsobil neisto a vystrašene. Félix nemal rád napätú atmosféru a tak ho upokojil prívetivým pozdravom a jemným zavtipkovaním. Až keď sa všetci traja pohodlne usadili, premeral si aj mladú kolegyňu. Hoci bol samotárom, ženskú krásu vedel oceniť. Najmä tú prirodzenú a tej mala mladá Clarrisa Militová na rozdávanie. Sympatie, ktoré z jej nadriadeného priam sršali vycítila a schválne si v kresle ponaťahovala chrbát. Na to, aby sa Félixovi, ktorý na svojich nižšie postavených kolegov pôsobil tajomne prihovorila však guráž nenašla.

 

„Nesmiete mať z prípadov strach. Viem, že ide o ťažké rozhodnutia. Na pamäti však musíte mať fakt, že to všetko robíme v záujme samotných klientov. Predsudky verejnosti, či dokonca nevraživé reakcie vášho okolia musíte hodiť za hlavu a sústrediť sa na predmet nášho aj klientovho záujmu. Ja sám som neraz zažil situácie, pri ktorých neboli s rozhodnutím o prípade spokojní nielen ľudia, ktorí v prípade figurovali, ale napokon aj časť samotných klientov. Pri rozhodovaní o živote, či smrti vznikne v každej ľudskej bytosti istá pochybnosť,“ odhodlal sa Félix svojich protisediacich hneď na úvod počastovať jednou zo svojich preslávených morálnych prednášok. Nerobil to však zámerne. Bol človekom, ktorý bral svoju prácu vážne a rád hovorieval na rovinu to čo si myslí. Clarissa aj už upokojený Stephen len prikývli hlavami a neurčito na Félixa pozreli.

 

Ako prvá sa dialóg rozhodla započať Clarissa : „Je nám jasné ako máme našu prácu robiť. Práve preto sme sa rozhodli, že vás požiadame o pomoc. Pocit zodpovednosti a chladná hlava sú práve tými faktormi, ktoré nás priviedli k vám. Vieme, že máte na starosti viac zložiek firemnej politiky a staráte sa o väčšinu schvaľovacieho procesu. Vonkoncom sme nechceli plytvať vašim časom. Ceníme si, že ste nás prijali.“

 

Félixovi síce slušnosť a vážnosť mladej slečny, ktorá ich prejavovala zjavne na znak veľkej úcty, ktorú k nemu prechováva pohladkala ego, no na druhej strane sa nerád vyvyšoval na ostatných. Stále sa na seba rád pozeral ako na podstatného a rešpektovaného človeka, no pôsobil radšej v úzadí. Reakcie na lichôtky, či prehnané prejavy úcty nezvládal. Chcel situáciu nadľahčiť a uvoľniť, no pri predstave, že by vážnosť svojej aury znevážil nejakým nemiestnym vtipom, či nevyžiadaným potykaním si, radšej gestom Stephenovi naznačil, aby mu prípad s ktorým si nevie dať rady predstavil.

 

Stephen vytiahol spis, zalistoval v ňom a spustil : „Klientmi sú Maria a Gustav Hollerovci. Náš zákrok žiadajú pre svojho syna. Ten je v psychiatrickej liečebni v nemeckom Mainze. Dvadsaťpäť ročný Richard Holler trpí maniodepresiou, schyzofrényou a kombináciou ďalších dvanástich závažných psychických porúch. Údajne trpí obrovskými mukami, ktoré nie sú len duševného charakteru, ale prerastajú aj vo fyzickú bolesť. Jeho rodičov sme upovedomili o tom, že psychické problémy nie sú obsiahnuté v našich stanovách a zasiahnuť môžeme len v prípade, že je v ohrození samotný život. Tí však argumentujú tým, že ich syn nesmierne trpí a bolesti ho ako povedali skôr, či neskôr privedú do hrobu. Chcú pre neho dôstojnú, rýchlejšiu, pokojnejšiu a menej dramatickú smrť.“

 

Clarissa si všimla isté trhliny v kolegovom predstavovaní prípadu a tak sa zapojila ešte skôr ako sa Félix nadýchne k odmietavému prejavu : „Dôležitým argumentom, ktorý použili a doložili ho aj papiermi od lekárov je to, že ako tvrdia pracovníci psychiatrickej kliniky aj nezávislý lekár, prípad Richarda Hollera je nevyliečiteľný a má tendenciu zhoršovať sa. Lekári potvrdili, že prežíva traumu porovnateľnú s vývojom smrteľných ochorení. Dôsledkom vnútornej rozvrátenosti vraj dokonca spontánne krváca, vypadávajú mu vlasy, pomočuje sa, trpí únikom stolice a zvýšila sa mu lámavosť kostí. Keď sa rozruší, koža mu skôrnatieva a sama od seba zlieza. Jeho telo odmieta živiny a pri živote ho dokážu udržať len pomocou intravenóznej výživy.“

 

Félixa trocha zaskočila vážnosť prípadu. Nikdy nepočul o tom, aby mali psychické problémy tak masívne fyzické prejavy.

 

„A v tomto stave je permanentne? ,“ spýtal sa so zvrašteným čelom.

 

„Nie nieje. Lekári si to nevedia vysvetliť, no jeho stav sa zlepšuje a zhoršuje v istých pravidelných intervaloch. Podrobnú dokumentáciu nájdete priloženú v spise prípadu. Na konci mesiaca sa mu pravidelne zlepšuje stav v tom zmysle, že mu mierne dorastú vlasy a prijíma potravu. Musí však byť pod dohľadom lekárov a väčšinu času spútaný v popruhoch. Na konci „pozitívneho“ obdobia sa totiž zvyčajne pokúša o samovraždu. Za posledný rok tak spravil štrnásťkrát, z toho desaťkrát práve na konci mesiaca, potom, čo sa jeho stav zlepšil,“ pokračuje Clarissa.

 

Félixovi sa rozžiarili oči. Mal rád ťažké prípady. Miloval pocit, keď si s výzvou dokázal poradiť.

 

Chcel si v hlave dokončiť mozaiku riešenia, ktorá sa mu načrtla poslednými otázkami : „Čiže práve preto to lekári považujú za beznádejný prípad so smrteľným koncom? A čo v Richardovi vyvolalo takéto závažné problémy?“

 

Tento krát sa slova chopil Stephen : „Áno. Považujú to za nezvyčajný, no stopercentne beznádejný prípad. To, čo v ňom tieto problémy vyvolalo nie je celkom jasné. Je to kuriózne, no všetko ukazuje na rozchod s priateľkou. Odborníci sa však s takýmto vážnym klinickým prejavom syndrómu zlomeného srdca ešte nestretli. Pokúšame sa teda pátrať aj po ďalších možnostiach. Zastali sme však na mŕtvom bode. Nevieme čo ďalej. Aj keby sa nám podarilo objasniť príčiny a jednoznačne určiť dôsledky jeho problémov, charakter prípadu sa nezhoduje so schváleným etickým a morálnym kódexom, ktorý ste vypracovali. Odvážim sa však tvrdiť, že sa tu naskytá istá možnosť vytvorenia precedensu. Preto sme prišli za Vami.“

 

Félix uznanlivo pokýval hlavou. Ocenil prácu dvojice manažérov. Zatiaľ čo by iní z jeho podriadených prípad okamžite zamietli, oni brali do úvahy širšie spektrum okolností, čo dokazuje, že dokonale pochopili podstatu jeho myšlienok, ktoré zhmotnil v niekoľko tisíc stranovej publikácii firemnej etiky.

 

„Dobre, pozriem sa na to. Urobili ste dobre, že ste ma navštívili. Oceňujem to a zapamätám si to. V prípade potreby konzultácie sa vám ozvem.“

 

Postavil sa a dvojicu odprevadil k dverám. Clarissu však jemne pridržal za ruku a šeptom ju poprosil, aby sa za ním, keď v práci skončí zastavila. Tá prikývla s ostýchavým úsmevom. Nevedela, či pôjde o prácu. Mala silný ženský inštinkt a z Félixovych očí pomerne jasne vyčítala aj iné ako pracovné sympatie.

 

Ako firemný garant morálneho a etického kódexu Choice INC. mal Félix každý deň na starosti množstvo povinností. V prvom rade schvaľoval každý z prípadov. Hoci sa k svojim povinnostiam mohol postaviť profesorsky a na písomné nariadenia o súhlase so zákrokom automaticky písať svoj podpis, každý z písomných dokladov so stručným predstavením prípadu radšej dôkladne preštudoval. Svojim podriadeným síce veril, no na druhej strane poznal ľudskú omylnosť. Jej mieru chcel svojou zodpovednosťou obmedziť čo najviac.

Keď sa mu niektoré riešenie, či postup šetrenia schvaľovania nepozdávali, dokázal pri jednom prípade presedieť aj týždeň. Zazlievali mu to jednak samotní klienti, jednak investori a vedenie spoločnosti. V každého záujme bolo prípady čo najrýchlejšie schváliť. Orgán, ktorý Félix zastupoval teda nebol príliš populárny.

 

Po niekoľkých hodinách schvaľovania sa Félixov stôl zbavil tiaže niekoľkých spisov. Deň pokladal za úspešný. Pracoval len s pomerne jednoznačnými prípadmi, pri ktorých si bol rozhodnutím svojho oddelenia stopercentne istý. Po chvíľke oddychu a cigarete vo firemnom bare sa rozhodol pustiť do ťažšieho sústa – prípadu Hollerovcov. Ako predprípravu prípadu si zvykol spísať taktiku, postup šetrenia. Inak tomu nebolo ani teraz. Po troch hodinách spisovania potrebných otázok sformuloval na papieri zoznam nutných stretnutí, či dokumentácie, ktorú musí vidieť. Zoznam potom bez slova odovzdal sekretárke. Neuvedomil si, že je to trocha drzé, bol zahĺbený v myšlienkach.

 

Aby sa konečne rozptýlil, zasurfoval si na internete. Po chvíli sa však začal nudiť a zvažoval, že z kancelárie odíde aj napriek tomu, že čakal Clarissu. Keď sa už pomaly dvíhal zo stoličky, do miestnosti vošla očakávaná návšteva. Félix sa pousmial na znak toho, že mu nevadí mierna neohrabanosť kolegyne, ktorá nezaklopala. Rozhodol sa, že nebude chodiť okolo horúcej kaše. S Clarissou si okamžite potykal a bez toho, aby ju usadil sa spýtal na to čo robí v piatok večer. Slečnu to ani neprekvapilo, na pozvania mužov už bola zvyknutá. Odpovedala, že v pláne nemá nič mimoriadne. Hoci už mala dohovorenú schôdzku s bývalým priateľom, Félix ju lákal viac. Hoci ju nejako extra nepriťahoval, mala rada záhady. Dohovorili sa tak na spoločnom poháriku v kaviarni. Natešený Félix jej za to trápnymi gestami poďakoval a spoločne s mladou kolegyňou opustil miestnosť. Už sa s ňou nechcel rozprávať, cítil sa trápne. Keď však vyšiel z budovy, pocítil silné euforické chvenie. Odmietnutia, ktorých v minulosti zažil viac než dosť spôsobili, že každé priatie pozvania na rande pokladal za neobyčajný úspech. Nevšímal si ani neprijaté Larine telefonáty na jeho mobile. Odišiel domov, kde sa okamžite ponoril do perín a snažil sa nemyslieť na to, že ho na druhý deň čaká - ďalšie sedenie s vyšetrovateľom Dinisom.

 

Kapitola 5

Na druhý deň sa Félix pred tým ako vhupol do pracovného tempa rozhodol trocha zamiešať kartami. Očakával príchod policajného vyšetrovateľa, no vedel aj to, že bude chcieť prísť neohlásene a tak, aby prekvapil nielen jeho, ale aj sekretárku, ktorá si ho zavalená prácou nevšimne a nestihne ho usadiť v čakárni. Pracovníkom strážnej služby dal pokyn, aby uzavreli hlavný vstup do časti chodby, v ktorej sídli jeho kancelária. Sekretárke zas povedal, aby s pravidelnosťou desiatich minút vyvolávala kriminálny inšpektorát a k telefónu si pýtala kapitána Dinisa. Tušil, že to policajný inšpektorát vyvedie z miery a skôr či neskôr bude musieť vyšetrovateľ prísť k slúchadlu. Ak nie tak sa schválne vydá na rozhovor do Choice INC. skôr ako mal v pláne. Tak, či onak zistí aspoň približný čas, kedy bude chcieť policajt prísť a bude môcť zahrať divadielko zaneprázdneného vrcholového manažéra. Ak bol Félixovi niekto nepríjemný, rád si zahral podobné hry. Robilo mu radosť, keď nechcenú návštevu núteným čakaním otrávil natoľko, že v jeho kancelárii nestrávila ani o minútu viac ako musela.

Po týchto manévroch si stihol v práci prezrieť dva nové návrhy na odsúhlasenie vykonania zákroku. Hoci mu to zvyčajne svedomie nedovolí, tento krát bol o čosi menej dôkladný ako inokedy, prezrel si len fakty. Asi po dvoch hodinách sa mu ohlásila sekretárka, aby potvrdila úspech jeho raňajšej taktiky. Inšpektor Dinis stál celý rozčertený v spoločnosti ďalšieho muža pred zamknutými dverami chodby. Félix dal pracovníkom ostrahy súhlas k tomu, aby po ďalších desiatich minútach vpustili policajtov do čakárne. V nej ich však mali zdržať ďalšiu polhodinu.

Uznávaný policajný vyšetrovateľ akým Gaspar Dinis bol, nemal v obľube, keď s ním ľudia zaobchádzali ako s radovým občanom. Počas čakania v malej miestnosti doslova menil farby, nervózne poklopkával podrážkou topánky o kvetináč, chvíľu sa dokonca pokúšal čítať niekoľko mesiacov starú tlač, ktorá bola hosťom v čakárni k dispozícii.

Po polhodine ho sekretárka odprevadila do Félixovej pracovne. Pred tým ako do nej vošiel sa na chvíľu zastavil a zhlboka nadýchol. Nechcel, aby na ňom jeho partner v dialógu badal známky rozčúlenia. Bol si však vedomý svojej prehry v tejto malej bitke. Ak by bol prípad na súde, bez váhania by do kancelárie hoci aj násilím vtrhol už pred hodinou. Keďže však šlo o prvé kroky vyšetrovania, musel sa riadiť všeobecnými pravidlami „hry".

Félix si situáciu užíval. Najprv potriasol rukou vyšetrovateľovi, ktorého nepoznal, Dinisovi zámerne až ako ďalšiemu. Tváril sa, že čakanie policajného inšpektora je bežnou rutinou, vedel však, že má navrch.

„Tak kde začneme páni?" spýtal sa po tom čo si do hrnčeka nalial trocha čerstvo uvareného čaju.

Gaspar Dinis začal bez emócií tak, aby na sebe nenechal znať svoje emócie : „Na oddelení sme sa veľa rozprávali o vzniku Choice INC. Ako je možné, že sa myšlienka, áno viem, že je to nesprávny výraz, „legalizovanej eutanázie" uchytila práve na našom území. Doteraz sa podobnou problematikou zaoberali len liberálnejšie krajiny. Vedeli ste o dopyte ? Myslíte si, že ľudia potrebovali vaše služby, potrebovali vás?"

Félix sa len uškrnul a chladne odpovedal : „Síce nerozumiem tomu, prečo vás to zaujíma, ale odpoviem vám. Zrejme však nie tak ako si predstavujete. Do „tajov" prvotnej myšlienky, legislatívneho lobingu a celkovo vstupu spoločnosti do strednej Európy som nikdy nebol zasvätený. Mňa oslovili partneri a zakladatelia až v čase, keď bola priechodnosť úpravy zákonov v národnej rade istou vecou."

„Čiže najskôr prešla samotná myšlienka vzniku spoločnosti s tak morálne chúlostivým predmetom činnosti až potom samotné úpravy, korekcie a mantinely morálnosti a ľudskosti, s ktorými bude narábať,?" spýtal sa úprimne prekvapený vyšetrovateľ.

Félix sa nachvíľu zatváril zadumane. Nad touto vecou sa ešte nikdy doteraz nezamyslel. „Keď sa na to pozerám takto, zrejme áno. O tom s akým etickým pozadím bol projekt prezentovaný zákonodarcom však neviem. Možno mali nachystanú nejakú základnú predstavu. Viem, že riaditeľ spoločnosti rovnako ako väčšinový majiteľ v minulosti často spolupracovali so skupinou okolo Jochena Mayera, čo je, ako zrejme viete, známy sociológ, antropológ a bojovník za ľudské práva."

Vyšetrovateľ súhlasne prikývol, rovnako ako jeho spolupracovník, ktorý sa tak pohol prvý krát od jeho príchodu do miestnosti. Dinis pokračoval : „ Áno, toho pozná snáď každý. Ale to, že kedysi dávno spolupracoval s predstaviteľmi Choice INC. predsa nemusí znamenať, že sa spolupodieľal pri zrode myšlienky projektu. Myslíte si, že vtrhnúť do konzervatívnej spoločnosti poznačenej nedôverčivosťou a nedobrými skúsenosťami prevratných pohybov minulosti bez toho, aby sa dopredu robil nejaký hlbší prieskum, verejná diskusia, či referendum bolo eticky správne?"

„Ako som už spomínal, o tom čo sa dialo pred postavením tejto budovy veľa neviem. Ak by sme brali do úvahy, že zakladatelia pracovali len s hlavnou myšlienkou a nedopracovanými detailmi, čo sú však vaše dohady rovnako ako tie moje predošlé, tak by som to považoval za nesprávne. Práve tu však vedieme len akúsi polemiku, do ktorej by ste sa mohli pustiť hoci aj s mojou asistentkou. Aj keby sa vaše domnienky potvrdili, výčitky by mohli smerovať jedine k zákonodarcom."

„Mňa len prekvapuje, že tak dôležitý muž ako je ten, ktorý vytvoril celý etický kódex spoločnosti sa do projektu zapojil bez toho, aby vedel o tom ako vznikla samotná myšlienka projektu..," pokúsil sa o vyvolanie iskry vyšetrovateľ.

Félix sa síce cítil trochu zaskočene, no len preto, že sa na to nikdy nepozeral kritickými očami ako jeho protisediaci. „Máte snahu zovšeobecňovať, a to vám nemôžem vytknúť. No ak mám hovoriť čisto za seba, nejaké morálne „tliachaniny", ktoré boli na papieri a s ktorými pendloval zaplatený lobista medzi kľučkami poslancov, ktorých aj tak netrápi nič iné než mocenský súboj ma nezaujímajú. Vždy som mal zvyk pracovať po svojom, ísť stále od základov, svojsky a najmä tak, aby som mal pocit dobre odvedenej práce, čo je v mojom prípade čisté svedomie a istota toho, že nedopustím žiadne porušenie ľudských práv a dôstojnosti, ba naopak pojem ľudské práva rozviniem do širších súvislostí. Ako záruka toho, že nejdem do nejakej pasce, ktorá ma zdiskredituje mi postačovalo to, že v ponúknutej projektovej prezentácii mi riaditeľ predostrel v rámci hlavnej myšlienky „amsterdamský model" - teda to, že by rád vymyslel program spoločnosti, ktorá ponúka podobné služby ako holandská Humanit. Tú som poznal ešte z čias môjho predošlého pôsobenia ako inšpektora pre ľudské práva a to čo tam robili ma do veľkej miery nadchlo a inšpirovalo."

„Čím vás to nadchlo? Činnosť Humanitu je v súčasnosti, pokiaľ viem, pozastavená," nadviazal Dinisov pomocník, ktorého ešte Félix nepoznal.

Hoci sa ho dotklo policajné jednanie a to, že sa mu vyšetrovateľ v čiernom nepredstavil zjavne na znak opovrhnutia, odvetil rovnako ako by odpovedal jeho známejšiemu kolegovi : „Viem, že dnes je ich činnosť kvôli pochybeniu ľudského faktora pozastavená, no v čase, keď som tam vykonával inšpekcie ma oslovili tým, že svojou činnosťou borili akékoľvek dovtedajšie konzervatívne zaužívané spoločenské názory. Hoci ich činnosť bola často v rozpore s tým, čo som mal na papieroch s nariadeniami vedenia nášho inšpektorátu, dokázali ma presvedčiť, že to z čoho čerpajú inštitúcie zaoberajúce sa ľudskými právami a etikou môže byť často protirečiace si, založené na domnienkach, dokonca až mylné. Oni boli tými, ktorí ma priviedli k tomu, aby som každý prípad posudzoval individuálne, do istej miery bezprecedentne a najmä s prízvukom na prax a okolnosti. Inšpekcie v Holandsku ma naučili, že dobro je len mýtus, uhol pohľadu. Dobro v praxi je skôr najmenšie zlo, spoločenský konsenzus, alebo najpriateľnejšia voľba."

„Máte zaujímavý štýl formulovania odpovedí pán Sili," odpovedal Dinis Félixovi. Bolo to vôbec prvý krát, čo vyslovil jeho meno. Keď sa tak stalo, aj on sám sa zatváril zarazene. Zámerne sa používaniu mena podozrivého vyhýbal. Bol to jeden z jeho psychologických trikov, ktoré pri vyšetrovaniach používal. Takýmto spôsobom dával podozrivému pocit anonymity, dojem, že vyšetrovateľ berie prípad len ako rutinnú povinnosť a koniec koncov aj pocit istého opovrhnutia.

Pokračoval : „Tieto odpovede ma však neuspokojujú. Vrátim sa k počiatku vašej dnešnej výpovede. Spomínali ste, že riaditeľ a väčšinový majiteľ Choice INC. pracovali v nejakej zaujímavej oblasti. Skúste mi to prosím zopakovať a osviežiť aj prepojenie s Jochenom Mayerom.."

Félix nerozumel tomu, prečo sa ho vyšetrovatelia pýtajú na pre prípad nepodstatné záležitosti, no neodvážil sa inšpektora napomínať. Navyše nevidel dôvod, prečo niečo zakrývať. Nevedel o žiadnej svojej chybe.

„Zrejme chcete detailnejšie spoznať pozadie projektu. Asi prechovávate podozrenie, že ide o nejakú imaginárnu, či podozrivú skupinu ľudí. S podobnými kriminalizačnými predsudkami som sa už stretol." Vyšetrovatelia dali svojim pohľadom Félixovi najavo, že ich jeho domnienky nezaujímajú.

Len si povzdychol a pokračoval. „Budem na to odpovedať, čo najpresnejšie a najobsiahlejšie. Mohol by som na to „kašľať", no chcem vyvrátiť vaše pochybnosti. Do úvahy však musíte brať to, čo som už povedal. O projekte som dlho nič nevedel, o jeho vzniku mám len strohé informácie a ľudí stojacich za vznikom Choice INC., či ich aktivity poznám len zo skúseností, v ktorých som sa s nimi počas môjho pôsobenia na iných pozíciách stretol." Gaspar Dinis sa opäť zatváril znudene.

„Začnem teda väčšinovým majiteľom Choice INC. - Johnym MacGueedym. Spoznal som ho v čase, kedy som pracoval ako nezávislý inšpektor pre ľudské práva. Nezávislý znamená, že som sa svojim posudzovaním nezodpovedal nikomu, nepracoval som pre žiadnu inštitúciu. Ak niekto dal na moje dobré renomé, zavolal si ma. Rešpektovalo ma niekoľko národov a organizácií. Medzi nimi napríklad aj dinosaurie OSN."

„Na vaše sebachvály teraz nie sme zvedaví. Vás a vašu minulosť si preklepnem neskôr. Prosím pokračujte už len tým čo viete o zakladateľoch spoločnosti," napomenul Félixa vyšetrovateľ.

Félix pokračoval : „Ako inšpektor som mal ísť vyšetrovať údajné previnenia voči ľudským právam v Somálsku. Počas jednej z množstva občianskych vojen tam svoje sily poslalo aj OSN. To však robilo to čo má v poslednom období vo zvyku - na misie si prizýva rôzne pridružené a spriatelené organizácie, hnutia, alebo polo ozbrojené jednotky. V Somálsku tam bola aj skupina vedená Johnym MacGueedym. Tento škótsky podnikateľ bol známy tým, že si popularitu svojej finančníckej spoločnosti zvyšoval rôznymi charitatívnymi akciami. Neskôr sa zoznámil s ľuďmi z OSN a prišiel na to, že sa pri spolupráci s nimi dokáže vykumulovať okrem dobrého mena aj dobrý zárobok. Začal s organizáciou spolupracovať a vytvoril akúsi vlastnú zdravotnícko - militantnú skupinu. Peniaze, ktoré natlačil do toho, aby u politikov vyloboval potrebné povolenia potom potreboval rýchlo zúročiť. Keďže jeho skupina pomáhala na misiách najmä so zdravotníckou podporou, údajne sa zameral na obchodovanie s liečivami určenými miestnemu ťažko sužovanému obyvateľstvu. Často vraj nechával ťažko chorých ľudí bez pomoci a pri akomkoľvek prejave nesúhlasu neváhal proti nespokojnému „domorodcovi" použiť svoje ozbrojené zložky. Do tábora som prišiel inkognito, ako zdravotník. Netrvalo dlho a oboznámil som sa s praktikami môjho vtedajšieho „šéfaˇ. Johny MacG, ako ho všetci členovia jednotky volali razil už vtedy filozofiu, že treba pomáhať tomu, kto to potrebuje. Beznádejným prípadom nechával voľný priebeh a lieky radšej používal na mladšom obyvateľstve s väčšou šancou prežiť. Tento názor sa mi páčil. Podľa mňa bolo už vtedy evidentné, že tým zachráni stovky ľudí. Keďže sa to však nezhodovalo s morálnymi kódexmi spoločnosti, ktorá si ma najala, musel som ho v zápisnici nahlásiť. Podozrivá bola aj úspešnosť starostlivosti, ktorú ponúkal. Tým, že sa zameriaval na chorých a ranených s väčšími šancami na prežitie sa však vysoká úspešnosť oproti iným podobným jednotkám potvrdila. Podozrenia hovoriace o zneužívaní vojenskej sily sa v tomto prípade nepotvrdili.,"

„A to Vám pri zakladaní Choice INC. neprekážalo, že ste sa pripojili k projektu muža, ktorý bol v minulosti niekoľko krát vyšetrovaný z rôznych porušení smerníc OSN ? Kvôli zneužitiu kompetencií, ktoré získal od Červeného kríža mu pred siedmimi rokmi dokonca reálne hrozil pobyt za mrežami," prekvapene sa tento krát spýtal druhý vyšetrovateľ.

„Nie nevadilo. V čase, keď som jeho aktivity vyšetroval bol bežným podnikavcom, ktorý prekročil hranice o ktorých nevedel, že existujú. S takými som sa počas práce inšpektora ľudských práv stretal niekoľkokrát ročne. Okrem toho ma jeho myšlienky celkom oslovili. Hoci dával prednosť racionálnemu zmýšľaniu, nezavrhoval ani možnosť existencie Boha. To ho odjakživa viedlo k systému slobodnej voľby ľudí, ale zároveň citlivého zváženia ich situácie. Nikdy veci nepodceňoval. Prišiel pri tom s novou, prevratnou formou riešenia beznádejných prípadov. Zmierňoval ľudské utrpenie, vedel sa vcítiť do ťažkých situácií. Sám som to videl počas nášho druhého stretnutia. Pracoval som na vedeckom projekte zo psychológie. Vtedy pôsobil ako vrchný lekársky dozor."

„Z veľkej ryby Johnyho MacG sa stal obyčajný lekár ? Ako to bolo možné ? Azda sa už rozhodol, že peniaze, ktoré zarobil na nepokojoch v cudzine stačia na to, aby bol zabezpečený?," podrýval Dinis a jeho kolega sa uškrnul.

„V prvom rade, nebol len bežným lekárom. Hlavným lekárskym dozorom síl OSN sa nestal len tak hocikto. A keď vás tak veľmi zaujímajú peniaze, OSN pre svojich najdôležitejších pracovníkov pripravuje veľmi slušný odmenový systém. Záleží to aj od náročnosti misie. V Somálsku bol v tom čase najvážnejší vojenský konflikt na svete. Nemyslím si, že by boli platy veliteľov nejako podvyživené. Keď ste prekvapení z toho, že skončil s aktivitami, ktoré robil na vlastnú pasť, spôsobili to práve dôsledky vyvolané našim vyšetrovaním. Hoci boli všetky obvinenia vznesené voči jeho osobe stiahnuté, pokazili jeho renomé a OSN sa rozhodlo nedávať jeho projektu ďalšie zákazky. Utrpel tak žiaľ na slepotu pravidiel, ktorými sa v tom čase riadilo a žiaľ do veľkej miery riadi dodnes OSN. Organizácia sa mu však revanšovala aspoň ponukou solídneho a čestného miesta v jej radoch."

„Dobre, dobre. Vaše polemiky a hypotézy, ktorých by sa mimochodom muž vo vašej pozícii mal vyvarovať nás už nezaujímajú. Pohrali ste sa s nami dosť dlho a veľmi ste nás zdržali. Musíme už ísť," prekvapivo prebral iniciatívu do vlastných rúk Dinisov kolega a postavil sa. Podrývačsky ešte utrúsil zopár narážok na dobu čakania pred ohláseným vypočúvaním. Félix ostal trochu zaskočený a nedokázal patrične korenisto reagovať. Na prahu mu ešte Dinis vytkol, že sa za celý ten čas nespýtal na meno jeho kolegu. Nútene sa tak zoznámil s inšpektorom Valuyevom. Hoci väčšiu časť vypočúvania v pomyselnej bitke prehrávali, obaja inšpektori odišli z budovy s úškrnom na perách. Vedeli, že záverom vypočúvania Félixa rozhodili..

Mali pravdu. Félix z rozčúlenia vyvolaného hrubým správaním policajtov a svojimi nepatričnými reakciami vyfajčil na balkóne dve cigarety po sebe. Potom čo sa ako tak ukľudnil, prisadol k stolu, na ktorom mal od rána nakopené spisy k prípadu Holler, ktoré mu medzičasom nachystala sekretárka. Bolo už popoludnie, navyše sa po rozhovore s políciou cítil nesvoj. Rozhodol sa, že do tohto prípadu pôjde až s chladnou hlavou. Uvedomil si, že v návale povinností zabudol aj na prípad Komratovcov, ktorý plánoval rozbehnúť už pred dvomi dňami. „Kvôli policajnému debilizmu teraz odsúvam prácu. Neviem čo je dôležitejšie. Či ich hry, alebo utrpenie klientov," rozhorčene zašomral. Po chvíľke masírovania spánkov zdvihol telefón a nadiktoval sekretárke zoznam vecí, ktoré mu má na najbližšie dni vybaviť. Bol štvrtok a ďalšie policajné vyšetrovanie ho čakalo až v utorok. Mal teda štyri dni na to, aby s čistou mysľou posunul dva najzložitejšie prípady posledných mesiacov dopredu.. Po tom, čo zo seba zložil ťarchu časového tlaku na sekretárku z kancelárie rýchlym krokom odišiel. Nasmeroval si to do herne a neskôr reštaurácie, kde spolu s kamarátmi, ktorých dlho nevidel strávil pri poháriku zvyšok dňa.

Kapitola 6

Na druhý deň vstal Félix z postele nezvyčajne nabudený. Hoci sa cítil fyzicky vyčerpaný, mysľou sa už prehrabával v spisoch nových klientov, ku ktorým cítil nezvyčajnú morálnu zodpovednosť. Doma sa nezdržal dlho, ponáhľal sa do práce. To na akej pozícii sa v Choice INC. nachádzal mu vyhovovalo. Odmalička bažil po rešpekte a toho mal v projekte viac než dosť. Keď dorazil do kancelárie, nezdržiaval sa svojimi obvyklými rituálmi a hneď si zavolal sekretárku.

 

Tá do jeho kancelárie vošla s úsmevom, čo bol znak toho, že úlohy, ktoré jej deň predtým zadal úspešne splnila. „Na stole máte kompletné informácie o Richardovi Hollerovi a manželoch Komratovcoch. Telefonovala som ošetrovateľovi Komratovcov. Dnes sú v dobrom stave a budú radi, ak ich navštívite.“

 

Félix ju zastavil : “Navštívim? A kde ?“ Sekretárka si neuvedomovala, že sa Félix prípadu nevenoval dva týždne.

 

Pokračovala : Pred týždňom ich presťahovali do hospitzu na Americkej ulici. Chceli byť v Kyjeve, aby s vami mohli urýchlene jednať a svoj prípad čo najskôr vyriešiť. Budú vás čakať dnes popoludní. Je jedno o akom čase. Odporučila by som vám však čas po 14. hodine. Vybavila som totiž konzultáciu s vedúcou liečebne v Mainze k prípadu Holler. V našom meste sa nachádza kvôli pracovnej stáži. Dnes má voľno, využila som to. Môžete sa za ňou zastaviť po 10. hodine. Je v Hotely Družba, kde si neskôr môžete dať obed. Podrobný popis a inštrukcie som vám prichystala na papieri.“

 

„Ďakujem. Bez vás by som bol stratený,“ pochválil svoju pomocníčku Félix. Pozrel sa na hodinky a keď videl, že je už takmer desať hodín vyskočil zo stoličky, schmatol spisy zo stola, papier zo sekretárkiných rúk a rozbehol sa von. Na parkovisku ešte stihol služobný voz aj so šoférom. Bez opýtania, či na niekoho nečaká, naskočil dnu a povedal cieľ svojej cesty.

 

Vystúpil pred ošumelou budovou hotela, ktorého sláva je už dávnou minulosťou. Na recepcii si dal do vestibulu zavolať meno, ktoré prečítal z papiera – Dr. Wilhemovú. Tá mu odkázala, nech na ňu počká v hotelovej kaviarni.

 

Po chvíli čakania pri káve si k nemu prisadla sympatická Nemka v strednom veku. Po tom čo sa zoznámili, prehodili zopár slov o svojich prácach, či o tom ako sa jej páči v Kyjeve. Hoci to bolo obom príjemné, zamerali sa na prácu. Ani jeden z nich nemal času prebytok.

 

Félix zapol diktafón a spustil : „Zaujalo ma, že hoci podľa dokumentov, ku ktorým som sa dostal bol Richard Holler v zlom zdravotnom stave už v januári, na vašej klinike ste ho prijali až v polovici februára. Kde bol umiestnený dovtedy ? Nebolo rizikom, že bol mimo odborného dohľadu ? Prosím nevnímajte to ako obviňovanie, viem, že zrejme pochybila iná zložka zdravotnícko - sociálneho systému. Ale pokiaľ viem, takéto vážne stavy môžu zlou liečbou, či nedostatočne kvalitnou diagnostikou dospieť k výraznému zhoršeniu..“

 

„Som rada, že ste pomerne dobre informovaný, najmä preto, že viem aké je v súčasnosti ťažké dostať sa k takýmto háklivým dokumentáciám. Áno máte pravdu. Nebolo dobré, že sa Richard, prepáčte, pán Holler nedostal do našich rúk okamžite. Za dôsledok to malo to, že k nám prišiel už v prakticky neliečiteľnom stave. Myslím si, že okamžitým nastavením správnej liečby a terapie by sme dokázali zachrániť veľkú časť jeho psychického sebauvedomenia . Od januára do polovice februára bol hospitalizovaný na psychiatrii spolkovej nemocnice v Mainze. Úrady si uvedomovali, že pre neho tamojšia liečba nepostačuje, no kvôli zdĺhavému byrokratickému procesu trvala zmena príliš dlho. V nemocnici mu žiaľ lekári predpísali len bežnú liečbu depresívnych záchvatov. Jeho stav si vyžadoval špecifickejšie postupy.“

 

„V akej kondícii ho doviezli na vašu kliniku ? Bola ste vtedy v službe ?“

 

„Dobre sa na to pamätám, bola sobota. Sobota je jedným z mála dní, ktoré výnimočne trávim s priateľmi, mimo kliniky. Žiaľ pán Holler bol tak vážnym prípadom, že sa moji spolupracovníci odvážili zavolať mi do chaty v Bavorsku, kde sme mali s kamarátkami „babskú jazdu“. Verte mi, chcelo to z ich strany veľkú guráž. Zvyčajne nie som pri vyrušovaní v mojom voľne príliš prívetivá,“ uškrnula sa sympatická blondína. Félix jej bol sympatický tiež a uvoľnila sa natoľko, že zvažovala, či mu nerozpovie jednu z príhod, ktoré zažila na spomínanej horskej chate. Vzhľadom k jej pracovnej zaneprázdnenosti jej pripadal každý zážitok výnimočným.

 

Po chvíľke zamyslenia jej však z tváre zmizol šarmantný úsmev a objavila sa vráska na jej čele, ktorá bola akýmsi varovným signálom. „Richarda Hollera k nám priniesli v špeciálnom boxe – akejsi kombinácii chladiaceho zariadenia a stabilizačného lôžka. Okrem krvavých zranení na tvári, z polovice holej hlavy a pomočenej bielizne na lôžku nebol na prvý pohľad žiadnym výnimočným prípadom. Na našej klinike liečime najmä veľmi ťažké psychické poruchy. Zlomené nosy, či šťani.., prepáčte, močenie do postele s nami nijako výraznejšie nepohne.“

 

„Pani Wilhelmová, ste v poriadku ?“

 

„Áno, áno, prepáčte. Pri spomienke na to čo som vtedy zbadala mi prišlo trocha nevoľno. Vidíte a to po 20 rokoch praxe v zariadení, ktoré niekedy pripomína nočnú moru. Určite však svoje robí únava. Ten let z Nemecka bol ako atrakcia v lunaparku. Neustále sme boli v turbulenciách, neviem čo to bolo za počasie.“

 

Félix, hoci si uvedomoval, že je to trocha nemiestne, pohladil psychiatričku po ruke, nalial jej do pohára minerálku a spýtal sa či môže pokračovať.

 

„Áno, odpusťte mi moje dramatické prejavy,“ natiahla si chrbát a usmiala sa, no predtým ako začala rozprávať posmutnela a radšej sa ovlažila vodou. „Keď som poodkryla bielizeň, v ktorej bol zabalený, ponúkol sa nám otrasný pohľad. Tento mladý muž mal ruky celé zahnisané. Bolo to spôsobené mnohopočetnými pokusmi o podrezanie žíl a nemožnosť hojenia v dôsledku neustáleho narušovania hojivého procesu ďalšími pokusmi o samovraždu. Pobúrila ma aj podvýživa, ktorou trpel. Mladého chlapca v jeho veku som ešte takto „zhumplovaného“ nevidela.“ Opäť sa napila vody a zdalo sa, že sa jej už odľahčilo. „Najviac ma však prekvapilo samovoľné zliezanie jeho kože. S týmto som sa ešte nikdy v doterajšej kariére nestretla. Bez akejkoľvek vonkajšej príčiny, či kožnej choroby, alebo poruchy imunity mu koža zliezala z tela. Šlo o niečo podobné ako je známejší syndróm „motýlích krídel. Už vtedy sme si však všimli, že koža skrehla vtedy, keď mu prestávali účinkovať lieky na upokojenie a začínal si uvedomovať realitu. Bola nám teda zrejmá jednoznačná prepojenosť so psychickým stavom pacienta, fascinujúce.“

 

„Rozumiem. Pohľad na jeho fyzický stav vám ako hovoríte vyrazil dych. Mňa však zaujíma to ako na tom bol duševne. Okamžite po prevoze do vášho zariadenia..“

 

„Po prevoze sme nemohli spraviť žiadne testy. Aby vydržal cestu, boli mu podávané veľmi silné utlmujúce látky. Nebol s nami schopný nadviazať žiaden kontakt. To, že reaguje na vonkajšie podnety bolo zjavné len z prejavu reflexov. Na vašu otázku by som mohla odpovedať jednoducho. Spolu s pacientom nám totiž príde stále jeho kompletná anamnéza, obsahujúca aj informácie z jeho posledného vyšetrenia. Posledné vyšetrenie R.Hollera robili v nemocnici dva dni pred tým, ako ho k nám priniesli. Z tohto pohľadu by šlo o kvalitné informácie. Ja sa však držím zásad, ktoré mi prikazujú veriť len vlastnoručne prevedenému vyšetreniu. Ako sa neskôr ukázalo, spravila som dobre. Nemocničné vyšetrenia podobne ako celá liečba boli úplne na nič..“

 

„V poriadku. Takže kedy ste pacienta vyšetrila vy a aké boli výsledky ?“

 

„Zaujímajú vás zrejme informácie o jeho psychickom stave a patopsychologické prejavy. Nemusím vás zaťažovať informáciami o jeho ochoreniach, ktoré so psychikou priamo nesúvisia..,“ pozrela na Félixa a po jeho prikývnutí pokračovala „R.Holler u nás prešiel najprv komplexnou, menej hĺbkovou kontrolou, ktorej podrobujeme každého nového pacienta na našej klinike. Bolo to hneď na druhý deň po prevoze. Ukázala vážne poruchy nielen jeho správania, ale aj osobnosti, vnímania. Po ďalšej detailnejšej, no v jeho prípade stále len základnej kontrole sme objavili vážne osobnostné poškodenia. Jeho psychika preukazovala už pri základnom vyšetrení znaky prakticky celkového rozvrátenia. Okrem ťažkého poškodenia vnímania vonkajšieho sveta bolo evidentné aj narušenie sebauvedomenia pacienta. Už vtedy nám bolo jasné, že ide o jeden z najťažších prípadov, s ktorými sme sa kedy stretli. „

 

„Čo bolo grom jeho zlého stavu, čo bolo najnebezpečnejšie?“

 

„Pri tak rozsiahlom poškodení je ťažké povedať čo bolo nebezpečnejšie než iné. Podstatou je to, že ide o človeka, ktorý si prestáva uvedomovať svoju existenciu, má sebadeštruktívne sklony, trpí vážnou depresiou a kombináciou schyzofrénie a manických záchvatov.“ Zrelá žena sa zase na chvíľu zamyslela. Ukazovákom pravej ruky si na chvíľu podoprela hlavu, čim si na brade vytvorila malú jamku. Nevyzerala však zmorene. Oči jej žiarili, akoby si práve uvedomila, aká je jej práca fascinujúca. „Na prípade Richarda Hollera je najzaujímavejšie práve to, že ani po viacerých vyšetreniach nedokážeme určiť, ktorá z jeho diagnóz má voči ostatným „navrch“. Nevieme teda určiť ani najvhodnejšiu kombináciu liečiv, ktorými by sme ho dokázali dostať aspoň ako tak do normálu. Permanentne ho sledujeme a pri záchvatoch, či zhoršovaní stavu mu podávame kombináciu prípravkov, pri iných pacientoch používanú len pri tých najvážnejších záchvatoch, či šokoch. Ani tak však niekedy nedokážeme zamedziť telesným prejavom ako krvácanie z nosa, vypadávanie vlasov, či spomínanej formy choroby motýlích krídel.“

 

Félix vyzeral, že zabudol na čo sa chcel pýtať ďalej. Zamyslel sa nad tým, že s psychiatričkou zrejme len mrhá čas. Veď ani nedokáže určiť presnú diagnózu svojho top pacienta, nieto ešte jej príčiny.

 

Nepríjemnú mĺkvu chvíľu prerušila po ďalšom dúšku minerálky lekárka svojou polemikou. „V posledných týždňoch sme sa rozhodli podrobiť ho alternatívnym metódam vyšetrení a samotnej liečby. Vzhľadom k tomu, že na ňom lieky nevyvolávajú želané zmeny, podrobujeme ho radšej meraniam mozgovej aktivity. Počas záchvatov ho držíme v bezpečí len popruhmi a klasickými metódami. Lieky by otupili a obmedzili aktivitu elektrických impulzov v jeho mozgu. Merania nám síce priniesli niekoľko zaujímavých poznatkov, ale stále sme nedospeli tam kam by sme chceli.“

 

„Nie je na takéto experimenty nutné povolenie zákonného zástupcu pacienta?,“ spýtal sa zvedavo Félix. O aristokratickej rodine R.Hollera totiž počul, že zastáva príliš konzervatívne názory a politické ambície jeho otca – kandidáta konzervatívcov na vedúceho lekára samosprávneho celku by mohli byť experimentálnymi metódami povolenými jeho synovi ohrozené. Nezdalo sa mu, že by k takému niečomu mohol dať súhlas.

 

„Potom, čo bol R.Holler vyhlásený za nesvojprávneho sa jeho zákonným zástupcom stala jeho matka Hannah. Tá nám dala súhlas. Je poprednou farmaceutickou odborníčkou a nevedela pochopiť ako to, že jej synovi lieky, ktoré sme mu naordinovali nepomáhajú. Nie je taká staromódna ako jej manžel. Aj kvôli podobným nezhodám žijú už niekoľko rokov oddelene,“ snažila sa Félixovi odpovedať čo najpresnejšie. Správne vytušila smer, odkiaľ fúkal vietor Félixovej neistoty.

 

Ten pokýval hlavou a spokojne si napravil ruby svojich nohavíc. Potešilo ho, že sa dozvedelo niečo viac o zákulisí prípadu, zo skúseností vedel, že mu neskôr môže byť nápomocná každá informácia. Načiahol sa na stôl a vypol digitálny diktafón. Zobral do ruky telefón a šoférovi služobného vozidla odkázal, že sa môže ísť na hodinu niekam prejsť. Keď ho bude potrebovať zavolá mu. Okoloidúcu servírku jemným pohladením jej lakťa zastavil, pozrel na sympatickú partnerku jeho pracovného rozhovoru a s miernym šarmom navrhol : „Je to ťažká téma, čo tak si ju spríjemniť pohárikom? Niežeby som rozhovor s Vami považoval za nepríjemný. Len ten obsah..,“ rukou pred ústami sa snažil ospravedlniť za menšie faux pas, ktoré si však zrejme uvedomoval len on. Nemka z druhej strany stola prikývla a v tvári sa jej zračila viditeľná náklonnosť plánu odľahčiť trocha deň, ktorý od nej očakával zas len ďalšiu kopu práce. Objednali si dvojité Martini pre dámu a Whisky pre zvedavca opäť zapínajúceho diktafón.

 

„Spomínali ste, že merania mozgovej aktivity priniesli nejaké, hoci len čiastočné poznatky..“

 

„Výsledky z prvej desiatky meraní nám ukázali to, že pacient trpí nezvyčajnou, pre nás doposiaľ nepoznanou formou psychotických záchvatov. Počas nich nedochádza len k poruchovému konaniu, ale aj dočasnej zmene hormonálneho systému. Myseľ pacienta akoby dávala telu pokyn k sebadeštrukcii. Príčinou tohto zvláštneho mechanizmu dochádza k už spomínaným prejavom telesného bortenia.“

 

Hoci šlo o zaujímavú informáciu, Félixom to nepohlo. Vzal do ruky pohár whisky, náznakom si pripil so svojou respondentkou a pokračoval : „Podľa správy mojich kolegov (rád sa tváril, že je so svojimi podriadenými v rovnocennom vzťahu, hoci dobre vedel ako to je v skutočnosti) sú tieto záchvaty a celkový stav R.Hollera následkom, hm,“ na chvíľu sa zastavil a s miernym úškrnom pokračoval : “syndrómu zlomeného srdca... Pacient sa teda do tak akútneho stavu dostal po rozchode so svojou priateľkou... Prepáčte, ale pripadá mi to trochu pritiahnuté za vlasy.“

 

Na jeho mierne uštipačný tón reagovala psychiatrička Wilhelmová pokojne a s vážnou tvárou. „Pritiahnuté za vlasy to musí pripadať každému človeku, ktorý sa ešte s niečím podobným nestretol. Aj nám sa to prirodzene nezdalo ako tá najpravdepodobnejšia verzia. Ani početné terapeutické sedenia však inú možnosť nenaznačovali. Celé zrútenie a zmena pacienta nastali po rozchode s jeho priateľkou Katrin. Celú verziu podporuje aj pravidelný interval zlepšovania a zhoršovania pacientovho stavu. Priateľka ho opustila presne v posledný deň mesiaca. Pred koncom každého mesiaca dochádza k zlepšovaniu Richardovho stavu, no na konci tohto obdobia – zvyčajne presne v posledný deň mesiaca u neho dochádza k prudkým záchvatom, často sprevádzaným aj pokusmi o samovraždu. Celé je to o to zvláštnejšie, že si pravidelnosť neuvedomuje ani on samotný. Podľa jeho diagnózy by si totiž nemal uvedomovať plynutie času, nachádza sa v akejsi uzavretej časovej bubline, ktorú pre neho tvorí zrejme niekoľko posledných hodín pred jeho zrútením.“

 

Félix sa konečne dozvedel, niečo čo naozaj stojí za to, niečo čo sa mu podľa neho určite zíde. Chcel to využiť a tak okamžite nadviazal, : „V čom spočívajú zlepšenia pacientovho stavu, pred koncom mesiaca?“

 

„Samovoľné deštrukčné prejavy akosi samé od seba ustupujú. Nezlepšuje sa len jeho fyzická kondícia, ale aj samotný psychický stav. Niekedy je dokonca možné nechávať ho bez mimoriadneho dozoru a ochranných prvkov. Vďaka ústupu formy choroby motýlích krídel, ktorá ho trápi je schopný aj mierneho samostatného pohybu. Podľa výsledku merania jeho mozgovej aktivity z posledného mesiaca dokonca existujú rozoznateľné znaky, podľa ktorých možno tvrdiť, že si Richard začína uvedomovať realitu.“ Na chvíľku sa zastavila, napila sa z pohára. Mierne svetielka v lekárkiných očiach, ktoré v nich zahoreli počas pozitívnejšej časti jej rozprávania náhle vyhasli. „Celé je to však nanič. Nech sa snažíme akokoľvek, v tomto zlepšenom stave ho nedokážeme udržať dlhodobejšie. Tu sa stráca naša moc. Nedokážeme jeho myseľ dostať pod kontrolu, ani ju usmerniť. Po Richardovom vzostupe príde zase jeho pád. Nevieme ho zastaviť, padne hlbšie ako do temnôt, v ktorých bol predtým. Každý pokrok, ktorý s nim v predošlom období dosiahneme sa nenávratne zmaže, nevieme si s tým rady.“ Pri ďalšom dúšku z pohára sa jej mierne zatriasla ruka. Ťažko povedať, či z toho, že si od pacienta nedokázala udržať v jej práci prepotrebný odstup, alebo preto, že bola frustrovaná zo svojej bezmocnosti a zlyhaniu jej metód, ktoré stáli v protiklade presláveného renomé.“

 

Spovedajúci muž sa na ňu pozeral s pochopením. Sympatie, ktoré v ňom už pri ich zoznámení vyvolala dokonca vzbudili mierny súcit s jej nepokojom. Obzrel sa na neďalekú čašníčku a poprosil druhú rundu toho čo pili. Hoci psychiatrička nechcela na podobný scenár pôvodne pristúpiť, po tom čo si aj ona sčasti obľúbila agenta Choice INC. Félixa Siliho svoj názor zmenila. Cítila, že sa pred ním nemusí ostýchať a na ďalší pohárik privolila.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

 

 

„Zaujíma ma, výraz syndróm zlomeného srdca. Pôvodne som si myslel, že ide iba o laicky používané slovné spojenie. Naozaj existuje aj v psychologickej, či psychiatrickej praxi?“

 

„No na túto otázku neexistuje jasná odpoveď. Ak by som mala odpovedať z pohľadu všeobecnej psychiatrie, označila by som syndróm zlomeného srdca naozaj len za ako ste povedali laické slovné spojenie. Väčšina psychiatrov a psychológov tento výraz nepozná, nepoužíva ho a neuznáva ani kolegov, ktorí jeho existenciu pripúšťajú.“ Na chvíľku opäť stichla, pozrela sa na stôl a koketne si prehla ofinu na sklonenej hlave. S úsmevom pokračovala :“ My na našej klinike však s týmto výrazom živo pracujeme. Klinika v Mainze má zaujímavú reputáciu. Pre mnohých diskutabilnú. Sme totiž známi práve tým, že k nám štát, a nielen Nemecko posiela klientov, s ktorými si nevedia dať rady na žiadnych iných pracoviskách. Ani na tých najslávnejších s fontánami postavenými za peniaze bohatých mecenášov, ktorí v nich umiestňujú svojich rodinných príslušníkov. Kolektív odborníkov na našej klinike tvoria najmä psychológovia, terapeuti, psychiatri, ale aj ošetrovatelia, ktorí sú známi vďaka svojim neortodoxným názorom, radi polemizujú, experimentujú a mnohí pracujú na rôznych vedeckých štúdiách, ktoré nemajú vo svete obdobu. Žiaľ, veľa z nich je preto považovaných za akýchsi osvietenských vyvrheľov. Myslím, že k nim odborná verejnosť radí aj mňa,“ teraz sa už zasmiala naozaj zo sýtosti.

 

„Rozumiem. Ako súkromná osoba vám musím zložiť poklonu. Niektoré prepisy prípadov, ktoré ste na vašom pracovisku liečili ma fascinujú. Poznám ich pomerne dobre, viacero delikátnych prípadov v našom projekte sa totiž týkalo vašich pacientov. Mnohé z nich sme vďaka vašej dobrej práci zamietli a títo ľudia žijú, niekedy aj šťastne dodnes. Choice INC. k vám prechováva hlboký rešpekt. Skúste mi však zodpovedať otázku, z čoho pri syndróme zlomeného srdca vychádzate, čo to vlastne je..?“

 

„Štúdiu o tomto probléme vypracoval môj manžel,“ na chvíľu ostali obaja partneri rozhovoru zaskočení. Hoci si to možno nechceli priznať, pripadali si navzájom príťažliví a informácia o záväzku jedného z nich tomuto faktu nijako nepomohla.

 

„...,s ktorým už dva roky nežijem,“ dodala Ula Wilhelmová, aby zbytočnú informáciu spresnila a upokojila tak situáciu, hoci trápne nevhodne a priamo. „Napriek všetkému čo sa medzi nami udialo a neudialo ho však pokladám za veľmi seriózneho a talentovaného odborníka s prevratnými názormi. Vo svojej štúdii hovorí o tom, že u niektorých osôb dochádza po rozchode s mileneckým partnerom, na ktorého boli chorobne nadviazané k nezvyčajným formám depresívneho chovania. Cestoval po svete a pracoval s niekoľkými skutočnými prípadmi, ktorými svoj výskum podložil.“

 

„Čo je to chorobné naviazanie na partnera a aké prejavy môže syndróm zlomeného srdca vyvolať?,“ Félix šiel vybuchnúť zvedavosťou.

 

„Chorobné naviazanie na partnera je pojem pre človeka dobrej, alebo aspoň bežnej psychologickej kondície nepredstaviteľný,“ lekárka sa opäť zasmiala a pokračovala, : „Ak niekto hovorí o tom, že láska je len mýtus a v skutočnosti neexistuje, mal by si štúdiu môjho ex prečítať. Opisuje v nej prípady pacientov, ktorí svojich bývalých partnerov vyslovene zbožňovali, adorovali, ba priam uctievali, až do tej miery, že si svoju existenciu bez spoločne tráveného času nedokázali predstaviť a zavrhovali ju. Rozchod môže mať v takomto prípade naozaj fatálne následky. Vyvoláva nezvyčajne intenzívne maniodepresívne záchvaty. Človek stratí chuť žiť. Často to končí pokusom o samovraždu, zmenou správania, osobnosť takéhoto človeka sa prakticky zmení na nepoznanie a vo väčšine prípadov v negatívnom slova zmysle. S tým, čo badáme u Richarda sa však ešte nikto z nás nestretol. Nevieme si to vysvetliť. Okolnosti však jasne ukazujú na príznaky tohto syndrómu.“

 

„Venoval sa váš manžel, pardon, ex vo svojej štúdii aj možným formám nápravy dôsledkov, ktoré zlomené srdce spôsobuje ? Teda študoval aj nejaké formy liečby, terapie následkov týmto stavom spôsobených?“

 

„Spomínaným záležitostiam sa venuje až v súčasnosti. V pôvodnej šlo len o prejavy a samotné prípady. Aj tak bola väčšinou odbornej verejnosti zavrhnutá...“

 

„Prečo zhadzujete prácu svojho...vášho kolegu? Z výrazu vašej tváre bolo možné badať, že vás zaujala. Na vašej klinike teda ani nedokážete použiť nejakú odskúšanú metódu, ktorá je pre tento prípad porúch vhodná?,“ opýtal sa Félix so sklonenými očami, krotko, no mierne pohoršene.

 

„Friedrichovu, pardon, prácu môjho ex som vonkoncom nemala v pláne zhadzovať. Je to úchvatný odborník. A k tým metódam. Ako som už povedala, hlbšiemu štúdiu a možným riešeniam sa venuje v pokračovaní projektu. V súčasnej štúdii pracuje najmä na projektoch našej kliniky, ale vysunuté pracovisko má aj v Spojených štátoch. Práve tam zasial prvopočiatky svojich pozorovaní. Odtiaľ má prvé priaznivé výsledky. Teda náznaky zlepšení stavov pacientov po odskúšaní tej ktorej metodiky. Práve na základe týchto výsledkov sa snažíme postupovať aj v prípade Holler,“ odpovedala Wilhelmová trocha chladnejšie a formálne, akoby sa jej dotkli mierne náznaky opovrhnutia zo strany spoločníka, ktorý jej pred tým pripadal a vlastne ešte stále pripadá značne príťažlivý.

 

„Prepáčte, nechcel som vás z ničoho obviňovať. Je to ťažká téma a ani mňa nenecháva chladným. Dobre teda. O aké formy terapie, liečby u pána Hollera ide? A prinášajú nejaké výsledky?.“

 

„Čo sa týka farmaceutickej liečby nemôžeme mu ponúknuť nič špeciálne. Ako z predchádzajúceho rozhovoru vyplynulo, v tomto sme značne pozadu a hoci je to smutné, musím povedať, že si s ním prakticky nevieme dať rady. Liečime ho škálou prípravkov používaných pri depresívnych ochoreniach a v období záchvatov sa snažíme pána Hollera udržať pod sedatívami, v pokojnom a pre neho najmä bezpečnom stave...,“ opäť sa napila a tento krát si aj pripálila cigaretu. „Čo sa však týka terapie, badáme isté, hoci naozaj mierne pokroky. Používame pri tom metódy môjho bývalého manžela,“ prvý krát spomenula svojho ex pokojne.“

 

„Skúste konkretizovať. O aké metódy ide a aké výsledky prinášajú?“

 

„Na to, aby som Vám presne popísala o aké postupy ide nemá nikto z nás dvoch dostatok času. Ide o poznatky získané z výskumu, ktorý robil môj bývalý manžel s týmom ďalších piatich lekárov na klinike St.Laurence vo Philadelphii. Hoci ide o pomerne mladý projekt, na miestnych klientoch stihli spomínaní odborníci testovať väčšinu teoreticky navrhovaných postupov terapií. Zaujali najmä výsledky regresívnej metódy.“

 

„Hovoríte, že ide o mladý projekt, ako dlho existuje? A čo to tá regresívna metóda, v prípadoch, o ktorých práve hovoríme konkrétnejšie obnáša?“

 

„Dr. Wilhelm“ Félix nachvíľu prestal dávať pozor, zaujalo ho, že protisediaca potenciálna partnerka hoci horlivo hovorí o tom, že je už slobodná stále používa meno svojho bývalého manžela. Uvedomil si to až teraz. Rýchlo sa však spamätal a snažil sa sústrediť aj na ďalšie pokračovanie ich rozhovoru.

 

„....aj s pauzami teda projekt prebieha od svojich počiatkov, ktorými boli teoretické hypotézy, ak správne počítam štyri roky. Praktická časť, zahŕňajúca priamejšiu prácu asi polovičné obdobie.“

 

Félix bol spokojný, že zachytil aspoň pre neho najpodstatnejšiu časť odpovede.

 

Lekárka pokračovala, aby jeho otázku zodpovedala celú : “ Regresívna metóda znamená pri liečení druhu pacientov, o ktorých práve hovoríme v podstate to isté ako napríklad u ľudí so stratou pamäti. Je to tak preto, že obe skupiny pacientov spája spoločná výrazná črta ich diagnóz. Aj jedni aj druhí, oba druhy pacientov trápi výrazná zmena charakteru ich života, zmena vnímania okolitého sveta, prosto prudká zmena osobnosti, ktorá sa dá pomerne presne časovo lokalizovať. Pacienti so stratou pamäte utrpeli rovnako ako pacienti, s ktorými pracuje doktor Wilhelm poškodenie nervovej sústavy v istom okamihu. Hoci u druhej skupiny pacientov dochádza spravidla k psychickej príčine tohto dôsledku a u amnezikov väčšinou fyzickej, práve pomerne jasné časové ohraničenie poškodenia je tým, čo z nich z pohľadu terapeuta robí veľmi podobné prípady. Teda aspoň podľa môjho ex...“

 

Nachvíľu sa zastavila, zahľadela do prázdna, napila vody aj drinku, zapálila si cigaretu, pozrela so sklonenou hlavou do stola a pokračovala : „Pri terapii postupoval Dr.Wilhelm regresívne v tom zmysle, že najprv začal prešetrovať to čo sa stalo v rozpätí 5 dní pred tým ako sa dostal pacient do vážneho stavu. Neskôr však kvôli veľkej individualite a rozdielnosti prípadov pochopil, že obdobie piatich dní nestačí a obdobie, ktoré má odborník skúmať zdvojnásobil.“

 

„Čo sa počas tohto skúmania zistí, na čo sa zameriava a aký je ďalší postup tejto terapie?,“ spýtal sa tento krát naozaj zaujato Félix.

 

„Skúma sa prakticky každá časť mozaiky pacientovho všedného, pracovného a súkromného života. Najdôležitejšie je najmä dianie v súkromnej časti jeho života. Keďže ide o emotívne labilných ľudí, najčastejšie je príčinou rozchod s partnerkou, ale Dr. Wilhelm sa so syndrómom zlomeného srdca stretol napríklad aj u pacienta, ktorý pri tragickej nehode stratil matku a vinil za to seba. Príčina je teda u väčšiny pacientov výrazná a vieme ju nájsť veľmi skoro. Presné časové okolnosti a chronológia vývoja pacientovho stavu sú však druhá vec, tam si to vyžaduje obrovské množstvo úsilia. S poznatkami, ktoré získame potom pracujeme tak, že pacientovi pri terapii vytvárame v rovnakom období nasledujúcich mesiacov emotívne, chronologicky a okolnostne čo najviac identické prostredie, zhodné s rovnakou časťou mesiaca, kedy k zmene pacientovho stavu došlo. Prostredie dokonca často imitujeme aj fyzicky, vizuálne.“

 

„A k čomu je takýto postup nápomocný?,“ Félix už rozumel metodike, no stále nevidel jasný zmysel, ktorý v sebe mala niesť.

 

„Aby som Vám vedela odpovedať presne, museli by sme vo výskume pokračovať minimálne ďalších 10 rokov. Zatiaľ vieme len to, že týmto postupom dokážeme ovládať pacientov stav v zmysle čisto chronologickom. Prinajmenšom dokážeme očakávať, kedy dostane záchvat. Postupne však vieme zisťovať viac a viac o príčine stavu pacienta, o tom aké sú naše možnosti manipulovať so spomínanou príčinou, objavujú sa nám aj určité zadné dvierka stavu pacienta. Existujú isté náznaky, že takýmito postupmi dokážeme posunúť a časom možno aj potlačiť záchvaty, čo je vlastne grom našej práce a podmienkou k tomu, aby sme na pacientovom stave dokázali pracovať hĺbkovejšie, efektívnejšie a dôslednejšie.“

 

„Rozumiem,“ zatváril sa celkom angažovane Félix. Vždy ho vedeli osloviť liberálne inovácie, a to v ktorejkoľvek oblasti života, ba i vedy. Psychológia navyše bola vždy jeho šálkou čaju. Hoci si to priznával len veľmi nerád.

 

„Skúste mi prosím priblížiť ako vyzerá terapia, ktorú ste mi už popísala konkrétne v prípade Holler..“

 

Nemecká psychologička sa najprv uškrnula, potom akoby prosebne pozrela do očí protisediaceho. „V tejto veci ma prosím ospravedlňte. Dokážem Vám podať len informácie týkajúce sa všeobecných záležitostí. O konkrétnostiach prípadu Vám nepoviem veľa. Po prvé, poznám ho len po určitú fázu, najmä počiatočné štádiá. Po druhé o tom hovoriť ani nesmiem,“ zapípal jej mobil, keď sa naň pozrela znervóznela a začala sa pomaly chystať na odchod.

 

Félix si to samozrejme všimol. „A čo je potrebné k tomu, aby som sa dostal k detailom? Iste uznáte aj sama, že je to v mojom prípade na miestne.“

 

„Iste,“ mobil jej zapípal druhý krát. „Zistím čo sa s tým dá spraviť. Vážne, nervózne a hlavne náhle sa postavila, vzala si kabát a chladne podala Félixovi ruku na znak profesionálnej zdvorilosti.“ Félix samozrejme dodržal všetko čo sa na muža jeho postavenia hodí a distingvovanosť opätoval. Keď lekárka z hotelovej kaviarne odišla si však sadol a trocha onemene gestikuláciou smerom k baru objednal ešte jedného „uvoľňováka“. Prekvapilo ho, že z tak uvoľneného rozhovoru sprevádzaného miernym flirtom vznikol formálny pohárik dvoch profesionálov. „Prekliate pípanie mobilu,“ hovoril si v mysli a pozrel sa na hodinky svojej pravej ruky...

 

 

Kapitola 7

 

Po ďalšej cigarete sa Félix pomaly pozbieral, postavil sa a od stola odišiel. Takmer zabudol zaplatiť. Zabránil mu v tom len vrchný, ktorý ho počas odchodu zastavil. Félix bol zvyknutý na osamelé návštevy reštaurácií. No kvôli priskorému, nepochopenému a pre neho trocha aj urážlivému odchodu nemeckej lekárky, ktorú nepokladal len za respondentku rozhovoru, ale aj partnerku pri poháriku mal tento krát na ponáhlo viac ako inokedy. Cítil sa nepríjemne.

 

Pred hotelom ho čakal šofér v služobnom aute. Jeho nadriadený si ani neuvedomil, že rozhovor s blondínou trval niečo cez dve hodiny a tak sa mierne počudoval a čo u neho nie je zvykom aj rozhorčil, keď zbadal, že šofér nečaká príliš ostražito, ba dokonca drieme. Netrpezlivým klopaním na okno ho zobudil a „daroval“ mu jeden mrazivo karhavý pohľad.

 

Ako ďalší cieľ cesty označil Americkú ulicu a hospitz, kde sa mal stretnúť so zlým svedomím svojich posledných dní – prípadom Komratovcov. Tušil, že neschopnosť dostať sa k tomuto prípadu niekoľko dní po sebe nebude len kvôli časovému tlaku, v ktorom sa pohybuje. Hoci si to nechcel pripustiť v plnej miere, prípadu sa do značnej mieri obával. Podľa poznámok si nebol istý ako rozhodnúť, navyše náhle onemela aj jeho intuícia.

 

Cesta do hospitzu, kde boli manželia Komratovci premiestnení trvala takmer dve hodiny. Félix si ju skracoval čítaním tlače, ale aj vlastných poznámok k prípadom. V záverečnom úseku sa pokúšal alibisticky študovať poznámky k prípadu, ktorý šiel práve riešiť. Bolo to však len pro forma. Všetko čo mohol doposiaľ zistiť už dobre ovládal, navyše pri častých fajčiarskych pauzách, ktoré si u šoféra žiadal by to ani pri doslednom štúdiu neprinášalo veľké výsledky. Šlo však o dokaz jeho neistoty vyplývajúcej z tohto prípadu.

 

Uvedomil si to aj on sám a náhle zabuchol dosky, v ktorých mal zviazané všetky dokumenty, ktoré mu k prípadu nachystala sekretárka.. Posledných desať minút len mlčky presedel a hľadel von oknom. Veď aj bolo na čo. Jesenná príroda na predmestí Kyjeva mala svoje čaro. Ani nevedel ako a už sa so služobným vozom dostali k tabuli s nápisom Sofia. K hospitzu sa prichádzalo po lesnej cestičke, ktorú lemoval miestny potok. Zvuky lesa nebolo počuť. V jeseni dominoval ceste len šuchot lístia pod kolesami prichádzajúceho auta.

 

Vozidlo vošlo do areálu hospitzu. Veľký park, drahá mramorová dlažba, sochy, či fontána, to všetko hovorilo o tom, že ide nejde o klasický starobinec, ale zariadenie, kde svoje životy uzatvárajú starí a ťažko chorí prominenti. Už bez šoféra prišiel k dverám kaviarne, zapálil si ďalšiu cigaretu a s miernou trémou zavolal na číslo Dmitrija Vlecha – ošetrovateľa manželského páru, s ktorým sa má stretnúť. Asi o tri minúty k nemu prikročili traja ľudia – mladý sympaticky vyzerajúci muž strednej postavy, a starší pár, z ktorého najmä ženská polovica nevyzerala zdravo. Manželia sa predstavili ako Igor a Mária Komratovci.

 

Spoločne si sadli do priemerne zariadenej cukrárne, objednali si kávu a zákusky. Félix si ako miesto stretnutia vybral takéto infantilne pôsobiace prostredie pre odľahčenie situácie. Posledné dni má myšlienky ponorené v mračnách ťažkých prípadov, ktoré nevyžarujú príliš pozitívnu energiu. Liečebne, v ktorých čakajú starí ľudia na smrť mu navyše nikdy nevoňali. Bol to vzhľadom k jeho profesii a dá sa povedať aj životnému poslaniu paradox.

 

Rozhovor všetkých zúčastnených sa spočiatku viedol vo formálnom, no uvoľnenom duchu. Po chvíli však prešiel Igor Komratov k veci. „S manželkou sme s Vami chceli hovoriť osobne kvôli tomu, že nám bola zdelená obtiažnosť rozhodnutia v našom prípade. Vaši kolegovia, ktorí to s nami konzultovali doteraz s nami posledné dva týždne nekomunikujú. Nevieme ako si to máme vysvetliť.“

 

„Rozumiem,“ Félixovi odľahlo, že sa iniciatívy chopil niekto iný ako on. “Problematika Vášho prípadu sa nezdá byť na prvý pohľad niečím odlišná od iných prípadov podobného charakteru, s ktorými sme sa už stretli. Problémom je však právna napadnuteľnosť. Aj naša spoločnosť sa potrebuje chrániť ako sa dá.“

 

„Pán Sili. S manželkou sme v bode života, kedy nás už podobné svetské veci príliš nezaujímajú. So životom sa pomaly, ale isto lúčime a chceli by sme si byť istý tým, že pre nás nebude smrť len vykúpením.“ Pritvrdil Igor Komratov o čosi viac. Jeho aj jeho manželku totiž osud na sklonku života nemilo prekvapil. „Manželka Mária trpí pľúcnou rakovinou. Som len šťastný a vďačný Bohu za to, že je mi s ňou ešte stále dobre. Prekonali sme veľmi ťažké obdobie. Mnohonásobné ožarovania, chemoterapie, operácie. Bez výsledkov. Ja som na tom podobne. Lekári mi dávajú mizivú šancu na to, že sa dožijem najbližších volieb nieto ešte ďalších pokusov o liečbu mojej choroby.“

 

„Hm, absolútne akceptujem Vaše argumenty pán Komratov. Ale probĺém Ste hoci nevedomo definoval sám. Mizivá šanca. To je práve to, čoho sa z právneho a najmä morálneho hľadiska, vyznie to hlúpo, obávame. Podstatou našej činnosti sú totiž zákroky prevádzané klientom, ktorí sú v jasne neriešiteľnej situácii.“

 

Igor Komrat sa na to z chuti zasmial, jeho smiech však prešiel do kašľa až zvážnel. „Z počiatku sme boli plní nádeje. Nechali sme si s chuťou a naivnou snahou robiť „to čo je dobré“ nahovoriť si báchorky lekárov, rodiny, nášho okolia. Všetci od nás chceli, aby sme o naše životy bojovali, podstúpili liečbu a niektorá jej, hoci aj experimentálna metóda prinesie výsledok, verili v to tak silno, až sme v to uverili aj my sami. Výsledkom však bolo len to, že sme prišli o ďalší drahocenný čas. Miesto toho, aby som sa s Máriou prechádzal po pláži, alebo bol s vnúčatami boli moje dni trávene produkovaním krvavých zvratkov v nemocničnej posteli. Ak mi tu chcete zase hovoriť o nejakej nádeji, alebo niečom podobnom, radšej si ušetrite námahu prosím.“

 

Félix si zapálil cigaretu. Hneď na to ju však s ospravedlňujúcim gestom zahasil o tanierik pod šálkou kávy. To, že je v nefajčiarskej cukrárni si ani neuvedomil, ale našťastie mu myseľ stihla signalizovať, že oproti nemu sedí žena s rakovinou pľúc vo veľmi vážnom stave.

 

„Kvôli mne to hasiť nemusíte“, zareagovala dôvtipne Mária skôr ako stihol Félix zatlačiť tanierik o ohorok. „Mňa už nenapraví nič. Keby som bola fajčiarka aj ja by som si jednu zapálila,“ mierne sa uškrnula a pokračovala „Manžel chcel tlmočiť náš spoločný názor, a to ten, že sme pevne rozhodnutí podstúpiť zákrok Vášho projektu. Všetko máme detailne naštudované a neveríme v žiadne zlepšenie. Ničím nás ani nikto nedokáže presvedčiť. Nechcem však, aby Ste to vnímal ako depresívne postoje dvoch umierajúcich ľudí. Práve naopak. Strata falošnej viery v zázrak je tým najlepším čo sa v našich životoch v posledných rokoch udialo. Konečne totiž máme niečo v rukách. Niečo čo je reálne a čo pokladáme za jediné zmysluplné riešenie nemilej hry nášho osudu.“

 

Félix chvíľu na úprimné vyznania manželov nereagoval, prehrabával sa v kôpke papierov, ktoré mal v doskách. Po chvíli vytiahol hnedý zväzok, ktorý otvoril na tretej strane a položil ho pred z časti zneistený pár. Popri tom ako si Igor Komratov so zachmúreným obočím prezeral dokument začal vysvetľovať : „Toto je prepis hlavnej časti rozhovoru s Vašim synom. Nechcel som Vás rozrušiť, ale radšej pôjdem do čistej hry a nebudem nič zahmlievať. Rozhovory s členmi rodiny klienta robíme pri každom šetrení prípadu. Tento krát nás však kontaktoval Váš syn Vladimir sám. Prešiel si s nami detaily Vášho zdravotného stavu, ako keby si ani neuvedomoval, že naši agenti disponujú kompletnou zdravotnou dokumentáciou. Záver celého rozhovoru bol však jasný. Vystríhal nás pred tým, aby sme vašej žiadosti vyhoveli. Spolu so zvyškom rodiny vraj zastávajú názor, že vaša choroba nie je dostatočným dôvodom na to, ako on sám povedal „aby oco s mamou hádzali uterák do ringu, “ starému pánovi dokonca ukázal citovanú pasáž v texte zvýraznenú oranžovým perom. „Týmto sa celý proces skomplikoval.“

 

„A to Vás zastaví jediná námietka? Veď náš názor je hádam rozhodujúci,“ úprimne sa rozčaroval najstarší, ešte stále žijúci člen kedysi slávneho rodu Komratovcov.

 

„Prirodzene, že vaše prianie považujeme za rozhodujúce. Avšak iba z nášho hľadiska. Stále podliehame legislatíve európskeho bloku a to ešte nehovorím o organizáciách dohliadajúcich na dodržiavanie ľudských práv, ktoré nám dýchajú na krk. Váš syn nám totiž po prvotnom priateľskom rozhovore zopakoval svoje stanovisko ešte niekoľko krát, už nie v príliš družnom duchu. Nechýbali ani výhražné reči oháňajúce sa uplatňovaním našej právnej zodpovednosti a podobne.“

 

Igor Komratov sa uškrnul, „Typický Vlado. Dobre sme toho chlapca vychovali,“ s úsmevom sa pozrel na manželku. Tá mu však iskru v očiach neopätovala. Pokračoval : „Preštudoval som si aj podmienky našej zmluvy a nejaké prípady klientov, ktorých ste riešili v minulosti. Človek v mojom postavení sa vie dostať aj k takýmto archívom. Vždy som videl, že ste si svoje rozhodnutie dokázali vybojovať. Aj v prípade nepríjemných súdnych procesov. Zákonne máte zmluvy a celý proces veľmi dobre podchytený. Pri jeho tvorbe ste odviedli naozaj dobrú prácu. Stále v konečnom dôsledku zaváži slovo a rozhodnutie samotného klienta. Som ochotný zaplatiť aj viac, aby som vám poskytol akúsi zálohu na prípadné súdne obštrukcie.“

 

Félixa sa tento návrh trocha dotkol a akoby znegoval predtým vyslovené slová chvály. „Nie, nie. Verte mi, že všetky podobné okolnosti máte zahrnuté už v aktuálnom sadzobníku. V podstate ste vystihol to na čom staviame obhajobu našich rozhodnutí. Váš prípad sa však žiaľ vo svetle nových poznatkov ukázal problematický.“

 

„Akých poznatkov,? vstúpil do rozhovoru aj vyšetrovateľ.

 

„Do komunikácie s vašim synom vošlo naše právne oddelenie. Spočiatku sa všetko javilo ako pomerne jednoznačné a pre našu spoločnú vec pozitívne. Po niekoľkých konzultáciách sa však protistrana začala, myslím, že môžem pokojne povedať vyhrážať tým, že napadne váš psychický stav, keby som to mal povedať po lopate vašu schopnosť uvažovať o svojom stave triezvo, vašu svojprávnosť.“

 

Starého pána táto informácia veľmi rozhorčila. „Veď to je hlúposť. Ako mohla vôbec dôjsť reč na túto otázku. 20 rokov som zamestnával tisícky ľudí a teraz sa tu ideme baviť o tom, či som blázon? To je nehoráznosť, bohapustá drzosť!,“ od zlosti sa takmer triasol a pohľady, ktoré tento krát venoval Félixovi mrazili v zátylku.

 

„Pán Komratov. Rozumiem Vašim pocitom,..“

 

„Nie nerozumiete, takto ma ešte nikto nikdy neurazil,..“

 

Skôr ako sa nadýchol k ďalšiemu emočnému výlevu ho Félix skúsene zastavil „Prejavovanie vášho pohoršenia je v tejto chvíli úplne zbytočné. Naša spoločnosť stojí na vašej strane a verte mi, že na spomínaných konzultáciách s právnym zástupcom vášho syna odzneli z úst našej právnej zložky veľmi podobné argumenty, ba i slová a do určitej mieri aj emócie veľmi podobné tomu, čo sa tu pred mnou odohráva práve teraz. Do kariet nám však nezahrali okolnosti. Vašej schopnosti obhájiť sa neprospeli znalecké posudky psychiatrov z Moskovského ústavu duševného zdravia, či psychológa z onkológie, ktorý tam mal na starosti vašu psychickú hygienu. Najväčšou komplikáciou sa však ukázalo to o čom sme spočiatku ani nevedeli a neskôr sa nám to videlo nepodstatné – vaše patálie zo sedemdesiatych rokov.“

 

Igor Komratov sa po poslednej vete neupokojil, ale na stoličku si sadol o čosi neistejšie a hanblivo sa zahľadel do stola.

 

„O čom to tu hovorí?,“ spýtala sa ho manželka.

 

„Breznyaky,“ odpovedal roztraseným hlasom.

 

„To je to obdobie...keď...,“ pozrela sa na neho spýtavo. Ani na ňu nemrkol, iba smutne prikývol na znak súhlasu.

 

„Ale veď to je už takmer 30 rokov. To je nezmysel. Ako sa môže človek posudzovať na základe spätne získaných informácií spred niekoľkých desiatok rokov? Veď šlo len o krátke obdobie, kedy sa manžel dostal na križovatku na ktorej sa ocitne každý človek, v jeho postavení obzvlášť...“

 

„Žiaľ, môže to zohrať rolu, ba dokonca aj kľúčovú. A čo sa týka tej, ako ste to nazvala, križovatky. Nemyslím si, že šlo o bežnú situáciu s ktorou sa stretáva každý člen spoločnosti. Trojnásobný pokus o samovraždu, niekoľkomesačný pobyt v psychiatrickej liečebni,...“

 

„Prestaňte, to už stačilo,“ zahriakol Félixa starý pán.

 

„Niekoľkomesačný pobyt, pokusy o samovraždu? Veď si mi vravel, že si tam bol len týždeň a potom si šiel na reverz zbierať sily k moru...,“ výčitky a zmätok bol z jej slov zreteľný menej než z jej pohľadu.“

 

„Prepáč, nechcel som ťa tým zaťažovať. To je však teraz jedno, celé ti to vysvetlím, keď pán agent odíde,“ chytil manželku za ruku.

 

Tá ju odtiahla a zarazene sa oprela do kresla. „čiže tá jazva na zápästí nie je od okna na našej chate...“

 

„Svojim spôsobom je,..“ odvrkol chladne, no bolestivo, ale chlácholeniu manželky sa už ďalej nevenoval. Po trápnej chvíľke, kedy všetci stíchli a hľadeli do prázdna chytil ošetrovateľ pána Komratova za rameno a na povzbudenie mu ho mierne stisol. Nával emócií a náhle ticho totiž k stolu pritiahli aj zrak ostatných hostí cukrárne.

 

„Do akej mieri je to vážne? Čo by sa s tým dalo robiť?,“ konečne sa vrátil k veci.

 

„No súdne pojednávanie by sme vonkoncom nechceli riskovať. Naša a teda aj vaša strana by bola veľmi ľahko napadnuteľná. Chcel som vás teda poprosiť o to, aby ste so synom prehovorili. Naša spoločnosť sa totiž ocitla v slepej uličke. Na rozhodovanie vášho syna zrejme naše návrhy nepôsobia a o paragrafy sa oprieť nemôžeme.“

 

Igor Komratov sa v tej chvíli zmenil z hanblivého a smutného starca na besného psa. Postavil sa, div že nezhodil stoličku na ktorej sedel, „Po tridsiatich rokoch ma vyhlásia za blázna ! To sú dnes zákony !,“ dverami cukrárne zlostne vyletel, ošetrovateľ mal čo robiť, aby sa jeho tempa chytil.

 

Félix bol zvyknutý na rôzne emočne vypäté situácie a tak ním ani táto nejako špeciálne nezamávala. Chcel využiť situáciu a v rozhovore pokračovať len s manželkou pána Igora, no tá mu venovala len jeden opovržlivý pohľad a pomalým krokom sa vydala v stopách svojho manžela. Pri stole teda ostal len Félix a jeho zákusok. Napokon, ako takmer vždy...

 

Kapitola 8

 

Do mesta, ktoré posledných 5 rokov nazýval svojim domovom sa vrátil až keď sa deň chýlil k večeru. Zastavil sa ešte na hodinu v práci. Z pôvodného optimistického plánu, že sa pustí do linkovania nasledujúceho dňa však ostal len prehľad pošty a drobná korešpondencia. S ironickým úškrnom si v jednej chvíli uvedomil, že bez svojej sekretárky sa v súčasnosti nedokáže zaobísť. Kedysi bol pri tom agentom „na všetko“. Okrem šetrenia prípadov si varil aj kávu, ba dokonca umýval aj riad vo firemnom dreze. Dnes na takéto niečo ani pomyslieť.

 

Ospalý sa vydal do centra. Pred tým ako mal začať koncert, na ktorý sa celý týždeň tešil doprial svojmu telu prechádzku. Bol mĺkvy, ospalý a krok po kroku váhal medzi svojim vytúženým hudobným zážitkom a posteľou viac a viac. Napokon ho však čerstvý vzduch a okoloidúci prebrali a vydal sa do starého divadla, ktoré slúži po rokoch ako koncertná hala. Mal to tam rád. Prostredie bolo neformálne, no príjemné a imponovalo mu aj osadenstvo, ktoré akcie na danom mieste navštevovalo. Dá sa povedať, že šlo o akúsi kultúrnu smotánku v alternatívnom slova zmysle. Na druhej strane mu trocha vadilo, že ho mnohí zo spomínanej „smotánky“ ani po rokoch spoločných akcií nepoznali.

 

Koncert strávil v úzadí, s drinkom v ruke si rovnal myšlienky. Nefungovalo to však natoľko ako si myslel. Rozhodol, že dá večeru zmysel a po jeho konci sa v ústraní aspoň dobre opije. Pri jednom z mnoho kôl alkoholu zdvihol hlavu a v skupinke mladých ľudí spoznal kolegov. Väčšina z nich boli jeho podriadení. Medzi nimi aj Lara a Merissa. Hoci neboli čo sa týka firemného statusu ničím odlišné od zvyšku skupiny, ktorej boli v tej situácii členkami, Félix ich vnímal inak. Prvú menovanú pre to, že bola ako jeho sestra a najdôležitejšia žena v jeho živote, druhú preto, že ho jej nevinnosť priťahovala. Nikdy si to neuvedomoval, no tie dve by ho dokázali ovplyvniť viac než celá súdna prokuratúra.

 

Cítil sa trápne. Jasne si uvedomoval, že jeho prítomnosť kolegovia zámerne prehliadajú, na strane druhej mu to tak však vyhovovalo. Keď ho odzadu prekvapila rýchlym prejavom plným entuziazmu Merissa, dokázal na ňu zareagovať len trápnym vtipom, ktorý kvôli okolitému hluku zrejme ani nepočula. Tváril sa, že zrušené rande, ku ktorému ju po namáhavej psychopríprave vyzval je za ním a zabudol na to, je nad vecou. Dokonca si to myslel aj sám a od slečny čakajúcej na konverzáciu odvrátil zrak. Zareagovala odchodom a znovu pripojením sa k skupine s ktorou prišla. Félix ďalej stál pri bare a tváril sa, že je mu samému dobre. „Prečo si mi nepovedal, že sem dnes prídeš?,“ slovami do zátylku ho tento krát prekvapila Lara.

 

„Nevedel som, že tu budeš.“

 

„Aj tak sme sa dlho nevideli, mohol si sa ozvať... Robíš na tých Komratovcoch čo?“

 

„Aj. Nechcem sa však rozprávať o práci...“ po mierne podráždenej reakcii pokračoval kvôli pocitu nutnosti vysvetlenia „Niekedy toho mám plné zuby. Je to smutné, ale musím to povedať na rovinu. Stále si myslím, že celý projekt vznikol na dobrej, vyslovene humánnej myšlienke pomáhať ľuďom v snáď najvážnejšej otázke ich života. Ľudia si to priam žiadali. Pamätáš sa na prieskumy?...a teraz keď sme im to dali sme tí najhorší, tí čo sa živia utrpením druhých. Nie sú spokojní ani príbuzní, ani verejnosť. Keby sme do toho pred rokmi nešli boli by sme zas zbabelci... Jednoducho mám pocit, že sme sa narodili s osudom zatratencov...,“mierne sa začervenal, uvedomil si totiž, že jeho až prílišná úprimnosť výpovede sa do danej situácie nie veľmi hodila. Obrátil však do seba ďalší poldecák a všetko bolo v poriadku.

 

„Nesmieš si tak prácu pripúšťať. Na čo chodíš von? Na to, aby si to tu riešil ešte hlbšie ako v práci?“

 

Na Larinu z veľkej miery vhodnú narážku reagoval len ďalším úškrnom. „Vieš..pre mňa nie je Choice len prácou, ale myšlienkou, mojim dielom.“

 

„Ale no ták, spamätaj sa a buď chvíľu človekom aj ty. Stále si myslíš, že si lepší než mi ostatní.. Zostúp z tej veže, alebo si v nej zhni...“ zahasila cigaretu a opovŕhavo odišla.

 

Félixov večer oddychu sa tak razom zmenil na úsek dňa, ktorý mu pokazil náladu aj samotnú chuť niečo s tým spraviť. Chcel sa len sebaľútostne utápať v tom, čo načal. Za Larou Merissou, ani ostatnými kolegami sa nevybral napriek pokorenej fľaše kubánskeho rumu. Za doprovodu Larinho nahnevaného a Merisinho nechápavého pohľadu odišiel z budovy sadol do taxi a zmizol v svojej melancholickej zástere.

 

Tá ho však skoro prešla. Doma sa čiernych myšlienok zbavil rýchlo. Po rokoch strávených pri nie práve najbežnejšej práci si v tom vybudoval patričnú prax. Hrebienok uvoľnenia mu však z hlavy zrazilo písomné predvolanie na policajné vypočutie. Malo sa konať až o týždeň, aj tak sa mu však nepáčilo, že sa nehrá podľa jeho pravidiel.

 

Po chvíľkovom stiesnenom pocite však zase hodil všetko za hlavu. Nie na dlho. Zvuk ohňa praskajúceho v krbe narušil silný nárazový hluk, na prvé počutie prichádzajúci zo zadnej časti domu, či vzdialenejšej časti malej záhrady, ktorou sa Félix v lete rád chvastal pred návštevami. Prvou trápnou reakciou bolo to, že v dome zapol svetlo a pohol sa smerom do miestnosti vzdialenejšej od miesta pôvodu zvuku, ktorý ho vystrašil.

 

Trvalo asi ďalších desať minút až sa so smiechom upokojil. Už - už sa chystal von overiť situáciu, no keď si cez rameno prehodil kabát počul zvuk opäť. Tento krát razantnejšie. Opakovanie zvuku ho presvedčilo o tom, odkiaľ šramotenie šlo. Bola to kovová brána v tesnej blízkosti záhradného altánku. Bolo mu jasné, že tento zvuk musel spraviť človek. Túlavé psy a mačky by do nej tak razantne udierať nedokázali. S mobilom v ruke vybehol na poschodie a opatrne, tak aby ho nikto kto by mohol číhať pri vchode nepočul, prišiel plíživým pohybom k malému klenbovému oknu. Po chvíli váhania odhrnul záves. Avšak opatrne, tak aby to nebolo nápadné. Samozrejmosťou bolo takisto vypnuté svetlo. Po chvíli blúdenia zrakom po tmavom okolí kovovej brány zachytil malý pohyb. Z pohľadu v miestnosti to celé vyznievalo groteskne. Hodil sa na zem a s panikou v myšlienkach rozmýšľal čo ďalej. Pohyb, ktorý zachytil totiž patril osobe, ktorá pohľad mierila presne do toho klenbového okna z ktorého vykukoval Félix.

 

Po chvíli úzkostlivej paniky sa spamätal. Dokonca sa nad svojim správaním pousmial a rozhodol sa, že nevytočí ani telefónne číslo patriace firemnej bezpečnostnej službe, ktoré mal nastavené v rýchlej voľbe. Najprv rozsvietil všetky lampy, ktoré dokázal na záhrade z interiérového bezpečia ovládať. Po chvíľke čakania usúdil, že dotyčného vagabunda, či súkromného detektíva (s tými sa kvôli svojej práci stretol už neraz) rozžiarené svetlo a strata inkognito statusu vystrašili. Opatrne odhrnul záves a asi dvakrát si zrakom detailne premeral

horizont za domom. V porovnaní s predošlou panikou a strachom z nebezpečenstva pôsobila jeho následná odvážnosť kontrastne.

 

Keď na záhrade nezbadal žiaden rušivý element, rozhodol sa situáciu overiť z blízka. Prehodil si cez rameno kabát a pomaly sa priblížil k zadnej časti záhrady. Už s miernym odstupom videl, že je bezpečnostná brána z vnútornej strany nepoškodená a určite aj hermeticky uzavretá. To, čo tam podozrivá osoba konala a v akom stave bola brána na druhej strane ho pre túto chvíľu nezaujímalo. Rozhodol sa vrátiť do vnútra domu a uzavrieť deň bezstarostne. Svoje spravil aj alkohol, ktorý večer vypil a zaspal bez vážnejších problémov s nepokojom.

 

---