Blúdenie

Bezradnosť, hnus, samota – jeho traja verní spoločníci ho opäť sprevádzali pri odchode z budovy síce plnej ľudí, no preňho totálne pustej opachy, ktorá mu čas od času pripomínala nepodarené ochotnícke pouličné divadlo. Herci v ňom sa síce tvárili vrcholne empaticky a súcitne, no artista, ktorý hrával v prvom dejstve obetavého sluhu sa v zápletke zmenil na drevorubača pretínajúceho aj tie posledné cestičky životodarnej miazgy stromu. ´´K! ´´, začul odrazu. ,,Kam sa tak ponáhľaš ?´´ - ozvalo sa z tuctových pier, ktorých posledné zvyšky sebaúcty odňala ich majiteľka svojimi nevyberavými skutkami už dávno. ,,Domov´´ - odvrkol. Síce ho predstava malej chladnej izby na študentských internátoch nijako extra nepriťahovala, no vízia večera stráveného s týmto pustým a falošným individuom v ňom vyvolávala odpor. „Hm, zase? Tak fajn, choď si, ale pamätaj, že ďalšiu šancu už nedostaneš. Budeš ľutovať!“ Bola to E. – síce mladé, vláčne a pre niekoho lákavé žieňa, no pre človeka, ktorého hodnoty sa netočili striktne okolo svetských vecí, moci a peňazí, len nezapísaná kniha, nezvyčajnej prostorekosti. K sa uškrnul a pomaly vychádzal z budovy von. Napriek tomu, že bol so svojim rozhodnutím plne spokojný pociťoval isté výčitky. S tými sa stretával neustále. Nikdy však nevedel prečo.

Cestou okolo masívnej kovovej brány ešte jemne falošne a bezvýznamne pozdravil strážnu službu a už sedel v prostriedku, ktorému ako každý iný deň aj dnes zveril prepravu svojho zmoreného tela do cieľovej stanice, ktorou bol tento krát priamo jeho brloh. V zastaranom autobuse, vydávajúcom tie najčudesnejšie zvuky sa cítil bezvýznamne. Otrhané sedadlá z umelej červenej kože chceli cestujúcim pripomenúť úbohú mladosť nielen ich, ale aj ich rodičov. K rád cestoval hromadnou dopravou. Stále s obľubou sledoval ľudí, ich správanie, vyžarovanie a pokúšal sa uhádnuť čo si o ňom myslia. Niekedy narazil na ustarosteného biznismena, niekedy na tínedžerov, ktorých najväčšou starosťou bolo to ako vyzerajú, inokedy zase zadumaných pseudo-intelektuálov vynikajúcich nie svojim rozumom, ale smrteľne vážnym a hĺbavým výrazom tváre, prípadne knihou, ktorú sebou nosili len ako podložku pod pivo v pajzloch, do ktorých sa chodili svojou „hĺbkou“ chvastať. Často tieto ľudské kreatúry ľutoval, alebo sa na nich zabával. Dnes si však s počudovaním a čiastočným zdesením uvedomil, že v kútiku duše túži po tom byť ako oni. Nestarať sa o zmysel svojho bytia, dielo, ktoré chce po sebe zanechať ani nič vážne. Jednoducho sa plne ponoriť do zhluku svojej bezhraničnej ľudskej bezvýznamnosti a užívať si krátke a prosté radovánky, ktorých výsledok badať kratšie ako výsledok škrtnutia zápalky o škatuľku.