O Pavlíne a veľkej vode

     Najprv kráčali po hrádzi a všetci traja ťahali za sebou telefónnu búdku. Išlo to neuveriteľne ľahko. Vytiahli búdku po schodoch až na most a ťahali ju ďalej. Za šnúru od telefónu. Smiali sa asi do polovice mostu. Potom sa hrad začal triasť. Najprv spadla Matúšova veža, potom Barborin palác a postupne sa drobil celý kolos. Skala, na ktorej stál, zhadzovala zo seba jednotlivé kúsky, až sa v nej doďaleka ukázali tri vytesané tváre: Lenin, Marx a Engels. Potom sa začali aj tí triasť a spopod nich sa postupne vynárala Michelangelova Pieta. Keď sa rozpadla aj Pieta, nad horou s kopou skália si zastalo kovové monštrum. Hrozivo sa dvíhalo nad celým okolím, že bieli od strachu pustili slúchadlo, až sa telefónna búdka naklonila a spadla do kalnej vody rieky.

- Dávaj pozor, chlapče, popučíš mi vajcia!

Chlapec nechápavo hľadel na babku v širokých sukniach. Srdce mu búchalo a celý sa spotil. Pot na zátylku ho nepríjemne chladil, rýchle si ho utrel vreckovkou.

- Nechcel som.

- Minule jeden tak zaspal, že spadol do uličky a vôbec sa nezobudil.

- Už som sa prebral.

- Študent?

- Mhm.

- Ja nesiem vajcia. Zubárovi, - naklonila sa k nemu babka a ukazovala obrúsené predné zuby, na ktoré jej dnes nasadia korunky.

- Aké cavyky, - ozval sa starec z vedľajšeho sedadla. Po vojne bol jeden žid a ten robil ľuďom korunky z patrónov od flóbertky. Držali dobre, iba trochu zeleneli.

Chlapec sa zasmial.

- No len sa smej, mladý, ale aspoň to bola kvalitná robota. Dnes aby si kvalitu lampášom hľadal. Aj moje vnučky. Len by sa to napchávalo samou sójou a ovsenými vločkami. Ani rici ani cici.

- Fuj, že sa nehanbíte takto hovoriť! - obrátila sa babka k starcovi.

- Šak ho neubudne. Čo študuješ, mladý?

- Právo.

- A čo baby? Aj tebe sa páčia také ani rici ani cici?

- Buďte už ticho! - zagánila babka na starca.

- No čo, čo? Šak je chlap.

- Na tom ani tak nezáleží, či má žena... povedal ticho chlapec.

- Tak to teda pŕ! Tak to teda pŕ! U nás raz bola akási Pavlína. Do tváre nič moc, ale...To ti bolo tak. Prišiel do dediny jeden hypnotizér a balamutil ľudí. Že vraj vylezie po povraze až celkom hore. A povraz vraj bude visieť len tak vo vzduchu bez ničoho. A všetci ho videli na tom povraze liezť, lebo ich zhypnotizoval. Potom prišla Pavlína a vraj, ľudia, veď vás klame! No ale potom! Ten tú Pavlínu tak zbalamutil, že kričala na všetkých, aby sa schovali, lebo ide veľká voda. Zdvihla si pred tou veľkou vodou sukne a pod nimi, chlapče môj, nič nemala! Ale to, čo tam bolo, stálo za to. Odvtedy za ňou behalo pol mesta. No vidíš!

Starec sa víťazoslávne usmieval.

A potom mu do úsmevu spadol kufor a cestovný vak, že sa ani nestihol zgúľať do uličky ako všetci ostatní.

Autobus zostal prilepený na cirkusovej maringotke s nápisom BLUDISKO.

Chlapec sa zdvihol z uličky medzi sedadlami.

- Hej, ujko, no tak... - triasol starcom, až konečne otvoril oči.

- Tú Pavlínu som si zobral, vieš?...musela si potom doma zdvíhať sukne ako vtedy s tým hypnotizérom...bolo to...bolo to to najkrajšie...aha, práve si zdvíha sukne...veď už idem, idem, ty moja bosor... - a starec odišiel k Pavlíne skôr, ako sa prihrnula veľká voda.