Neviem, čo robíme v tomto byte

I.

„Som rád, že s nami konečne chodíš von,“ privítal ma Peter.

Väčšiu časť izby zaberali tri asi po pol metri rozostavené postele. Upútala ma stredná, ktorá patrila Zuzane. Kovová konštrukcia ako v nemocnici, ale s ergonomickým matracom.

„Dáš si kolu? Zuza totiž nepije.“

„V pohode. Ináč som strašne hladný, nemáte niečo na jedenie? Ale musí to byť vegetariánske.“

„Môžem ti skočiť niečo kúpiť,“ ponúkla sa Zuzana.

„Zatiaľ si môžeš dať pečené zemiaky.“

„To by bolo super.“

Kým jem, Zuzana sa vracia s niečím, čo pripomína grilované kura.

„Vravel som...“

„To nie je mäso.“

Vidličkou v záhyboch objavujem štruktúru tofu. Podľa pachu je zrejmé, že na tom istom grile pripravujú aj mäso, pomyslím si, ale zo slušnosti mlčím.

Sú na mňa veľmi milí.

„Idete zajtra do školy?“

II.

Neviem, čo robíme v tomto byte. Tamto je biela, čerstvo ustlaná dvojposteľ. Poďme si ľahnúť.

Niekde by tu mal byť aj kocúr, možno príde medzi nás. Ale varujem ťa, tento je o dosť starší od Murka. Už sa mi štverá do vlasov. Cítim mierny odpor. Cudzia anatómia, vlhkosť a pach. Keď zisťujem, že na pravom boku pĺzne, mení sa na pekingského psa. S hnusom ho zo seba zhadzujem.

Musí tu byť niekde aj kocúr. Už prichádza. Je mladší a príjemnejší, ako som čakal. Má hrdzavú srsť. Kto sa o neho stará, kým je babka preč?

Myslím, že babka sa vráti dnes večer.