Kozy a cecíky pubertálne. Druhá časť. Bude aj tretia. :-)

Pred týždňom som asistoval ako elektrotechnický inžinier matematickému doktorovi prírodných vied pri dojení kozy. Tento víkend je zodpovednosť na mojich ramenách. Postúpil som z funkcie asistenta na dojiča samostatne dolujúceho mlieko, teda bez asistenta.

Piatkový popoludňajší odchod z Bratislavy sa mi nevydaril. Zdržal som sa v mestskej piatkovej dopravnej zápche a ešte aj na diaľnici.  Už sa stmievalo, keď som na seba navliekol staručký plášť, do ruky schmatol žechtár a na čelo si nasadil čelovku s mŕtvolným svetlom modrosvietiacich LED diód. Frankenstein! Nad krajinou viseli čierne, ťažké mraky, v diaľke sa blýskalo a hrmelo. Našťastie som sám seba nevidel. Ak by som sa zazrel v zrkadle, zrejme by som „hrdinsky“ pustil do gatí a sám pred sebou zdrhol kade ľahšie. Kozy, chúdence, túto možnosť nemali. Boli väzňami ohrady.

Ponúkol som im trochu žvanca, starú som priviazal a operácia sa začala. Dojím, dojím podľa pokynov z internetu, i podľa ústnych pokynov majiteľky, ale v žechtári sucho. Šlak aby to trafil!

Začalo pršať a cez dieru v streche mi tečie na chrbát. Ale statočne bojujem s cecúšikmi, aj keď sa mi nedarí.

Do susedného kopca udrel blesk. Modré, mŕtvolné svetlo a strašná morda pohltili krajinu. Koza sa zľakla, ale sa nepotentovala. Výrobňa bobkov i výrobňa pivka zostala zatvorená. Zato výrobňa mlieka sa otvorila a cecíky vydali bielu tekutinu.

Ďalej to už išlo ako po masle. Cecíky cecíkovali, stará koza i mladá rešpektovali hromy-blesky, pokorne stáli a zrejme meditovali. Bez slovíčka. A tak som na prvýkrát v pohode vydojil oba cecíky. Bolo toho skoro liter, čo na jednu kozu je celkom fain.

Nasledujúce ranné dojenie už nebolo tak nabité pokorou, pohodou a kozím meditovaním, ako pri večernej búrke. Ráno bolo vykúpané, slnečné a pubertálnemu kozľaťu privodilo bujarú, až roztopašnú náladu. Keď vyžralo maškrtu ponúknutú starej koze, začalo poskakovať, odrážať sa nohami od steny stajne ako kamzík, dobiedzať do starej kozy. No šili v ňom všetci čerti. Dojil som v pokľaku, puberťáka som ignoroval. A v tom som dostal mordu do skrčeného kolena. Ten sopliak sa rozbehol asi na dva metre a drcol hlavou do môjho nič netušiaceho kolena. Uvidel som všetky hviezdičky a ratoval svoj imidž na bruchu starej kozy. Tá sa zľakla a zadnou nohou pristála v žechtári. Do psej matere! Betka, zožer toho kozieho puberťáka! Betka je strašný strážny psisko veľkosti asi tak polovice kozieho puberťáka. Veľmi ťažko by ho zožrala na jedno posedenie. A naviac, má pred ním rešpekt. To kozľa sa jej nebojí, dokonca do nej už párkrát drclo. Ešteže mu zatiaľ chýbajú rožky. Keď dorastie bude to poriadny lump.

Aj puberťák zbadal, že asi čosi prešvihol. Keď som vylial obsah žechtára do trávy a kľakol si opäť ku svojej povinnosti – uspokojiť potreby cecíkov starej kozy – kozľa kajúcne prišlo ku mne a zmierlivo šúchalo hlavou o moju nohu, kajúcne hryzkalo tričko a skúsilo ma oliznúť. Aby som udržal mier, ľavou rukou som dojil starú a pravou škrabkal kozľa za ušami.

Kozľa po chvíli odbehlo a ja som mohol pracovať naplno. Kľačal som tak, aby ma znovu neprekvapilo útokom na koleno. Neprekvapilo ma, všetkých ďalších cca 10 útokov som vopred postrehol. Bol som na ne pripravený a tak ďalšia dehonestácia mojej ľudskej autority sa nekonala.

Ale nastala iná pohroma. Dojenie trvalo mimoriadne dlho. Stará koza sa nudila a možno sa už chcela ísť pásť, no bola priviazaná a dojená. Prišla na to, že papuľou dočiahne zozadu moju hlavu. Asi chcela ochutnať tú  prešedivenú chabú trávičku na mojom zátylku. Skalpoval vás niekto zaživa? Mňa prvýkrát, ale určite si to budem dlho pamätať.

Zbalil som fidlátka, veď aj tak už cecúšiky necvrkali, a dôstojne som opustil bojisko.

Doteraz som netušil, že tieto bylinožravce sú také nebezpečné zvery.