Zlyhanie pri kozách a cecíkoch. Časť 3, záverečná. Zatiaľ.

Zlyhal som pri kozách a cecíkoch. Tak veru. Zlyhal som, i keď som sa snažil vydojiť maximum. V nedeľu podvečer sa majiteľka kôz vrátila hodinu a pól pred obvyklým termínom dojenia. Jeden pohľad na kozie vemeno, žechtár v ruke, 10 min intenzívneho dojenia a vyše 2 litre mlieka v žechtári. Čumel som ako puk. Záver. Ráno som slabo vydojil. Do psej matere! Tak som sa snažil! Dojil som skoro hodinu. No, dojil, skôr som s kozou zápasil o každú kvapôčku mlieka. Bola nervózna, chcela utiecť, nepokojne prešľapovala, poskakovala. Nechcel som dopustiť, aby habla do mlieka, alebo ho vyliala, tak ako minule. Chvíľu som ju dokonca držal zadnými nohami vo vzduchu nad žechtárom. Ruky vystreté, cecíky v dlaniach, kľačiac v podrepe som držal polovicu kozy na vystretých ramenách. Uff! To bol telocvik!

Zlyhal som. Aj napriek tomu, že som si naštudoval teóriu dojenia z múdrych článkov na internete. Možno som nevenoval dostatočnú pozornosť praktickým radám majiteľky. Bolo mi trápne osahávať koze intímne miesta, teda cecíky. Koza vydojená vyzerá takmer rovnako ako nevydojená, len cecíky má mľandravé. Také vechtíky. Teraz už to viem. Neskoro. Koza majiteľka, teda pardon, koza i majiteľka môžu byť na mňa právom naštvané. Nuž niekedy sa človek môže snažiť koľko chce, ale aj tak dielo zbabre. Snažil som sa jej maximálne ulahodiť, teda tej koze. Vodil som ju spásať mirabelky, dovolil jej chutnať najlepšie ingrediencie stravy na lúke, občas i v záhrade. Miluje vinič, a tak som jej občas priniesol mladé šľahúne do ohrady. Len tak, aby si zmlsla. Nevynadal som jej ani vtedy, keď so svojou pubertálnou kamoškou obhrýzli dokonale do hĺbky kôru mladej jablonky. Tá teraz určite vyschne. Milé dohováranie namiesto prútika bolo samozrejmosťou.

Musím ale priznať jednu neprístojnosť z mojej strany. Vedúc tú ceckaňu okolo krásne urastených záhradných černíc na pašu k jej milovaným mirabelkám zastala. Mal som ju uviazanú na pevnom povraze a nechcel som jej dovoliť zožrať černice aj a černičím. Držal som ju teda na tom lane, milo jej dohováral, šťavnato opisoval šťavnatú chuť šťavnatých mirabeliek a ona nič. Stála, gúľala očiskami, štyri nohy vrastené do zeme. Že je niekto tvrdohlavý ako mulica? Blbosť. Koza je ten najväčší tvrdohlavec aj s poriadne tvrdými rohami!

Asi po dvadsiatich minútach dohovárania, prosenia, mentorovania som prepočítal šance. Ona má síce 4 nohy, ale ja by som mohol mať o cca 20 kg viac. Ranná káva v kuchyni na stole mi už určite úplne vychladla, bol som hladný, smädný a to sprosté, rohaté... Zabral som za povraz naplno. Koze sa začali šmýkať kopytá, vyrývala trsy trávy, ale pohli sme sa. Po asi dvoch metroch orby som sa obzrel, že akože čo si o tom myslí môj pluh. Pluh vyzeral strašne. Očiská stĺpkom, jazyk po kolená. Povolil som lano. Koza zalapala po dychu, zrejme si zvážila, že černice sú černice, ale život je život a bez ďalších protestov sa vybrala za mnou na mirabelky.

Moje trampoty s dojením, zdá sa, na nejaký čas pominú. Nastúpila jeseň, majiteľku už nebude treba zastupovať počas jej dovolenky so starostlivosťou o kozie dámy. Ale hlavne obidve kozy, stará i mladá odišli na sexuálnu dovolenku. Skúsený koziar si ich bol obzrieť a usúdil, že i mladá pubertiačka je už rúča, súca na sexuálne radovánky. Zobral ich preto obidve do susednej dediny potešiť sa s nejakými osamelými capkami. Kozy by tam mali prísť na iné myšlienky ako je žrádlo, roztopašné šantenie v sade, prípadne na kraji lesa alebo na družstevnom poli v obilí. Budú sa musieť vážne zamyslieť nad svojim budúcim poslaním kozy-matky. Nad praktickou prípravou na materstvo sa zamýšľať nemusia. Príroda má na to silné páky. No silné. Povedzme tomu dostatočne silné, ale i dostatočne ohybné, také akurát. Skrátka po roztopašnom šantení so švárnymi capkami sa ani nenazdajú a budú v tom. O antikoncepcii nemajú šajnu a preto z nich na jar budú kozie matere.

Po sexuálnych radovánkach čaká starú kozu mliečne voľno. Postupne sa bude menej a menej dojiť, až do úplného zasušenia. Údajne preto, aby potom mala silu a energiu pre malú kozičku. Takže množstvo kozieho mlieka a syra sa bude v limite blížiť k nule. Škoda, lebo to sú výborné a hlavne mimoriadne zdravé produkty. „Nám to alee nééva, my to výdr. Ved zme z Péétržky a tam pred Ternom máme kravičku.“ Je taká hranatá, tučne kockatá. Nedojí sa do žechtára, ale do fľaše. A netreba mágať cecúšiky, ale stačí vhodiť mincu a stlačiť tlačítko na ovládacom pulte. Moderné digitálne dojenie automatovej kravičky má tú chybu, že nie je živá. Nevidno jej šibalské očiská, mlsný jazyk nepýta šťavnatú pochúťku, nepočuť ako v mohutnom bachore trávi popoludňajšiu pašu. Len studený hlas z reproduktora vám dookola omieľa repliku ako je to mlieko kvalitné, ako ho máte držať v chlade, a že ho máte prevariť. Ani mú, ani bú. Skrátka tá plechová krava je strašná krava. A tak sa už celkom teším na jar, keď sa mi možno opäť ujde dojiť obyčajnú živú kozu.

Záver: Ani najdokonalejší tamagoči nenahradí živú kozu. Ani vtedy, ak by bol z jednej tretiny silikónový ako prsia manekýnok. Koza je koza!