pozostatky pána karolmana

     Cez otvorené okná do domu pretekala hlučná voda. Motýle na stojanoch sa ani len nezachveli. Akoby ich ozubený čas nadobro uspal.

     Pamätáš si na Karolmanovu výstavu chrobákov? Spýtal sa ma Peter a narovnal posledný podstavec.

     Na výstavu chrobákov som si naozaj spomínala, ale na Peťa nie. Nie na to, ako vtedy vyzeral, čo mi rozprával. Pamätám si ukrižovaných chrobákov a ich nehybné lesklé krovky. Aj vtedy na dvore bzučalo vodné koleso.

     Na tomto mieste si mi sľúbila, že raz spolu precestujeme svet. Povedal ticho a obviňujúco ako prievan, čo sa mi nepríjemne otieral o šiju.

     Ale veď to bolo najmenej  pred desiatimi rokmi.

     Dora, ty si na to naozaj nespomínaš?!

     Neviem.

     Zdalo sa mi, že mal vtedy iné vlasy. Že celý dom bol väčší a prístupnejší. Ale s tým cestovaním mal pravdu. Niekto sa vtedy o tom so mnou rozprával. Bol to Peter? Bol vtedy nenápadný a meravý ako hmyz zaliaty v skle.

     Nevadí. Ale Máriu poznať budeš. Pozrel na mňa odmerane. Potom za seba.

     Mária kráčala po schodoch. Najskôr sa v priliehavých džínsoch vynorili jej nohy. Neskôr zvyšok tela, celá, trochu počerná driáda. Jednou rukou prechádzala po zábradlí. V druhej žmolila náhrdelník, rytmicky ním cinkala ako na zvonkohre. Schádzala po vŕzgajúcom dreve, oči privreté, akiste už vedela, že zdola na ňu hľadí niekto známy. Zostala stáť na poslednom schode.

     Fakt si to ty! Zvolala. Na tvári sa jej okrem pier nepohol jediný sval. Trochu dekoratívne vlnila telom, lebo to privilégium má iba ona, natriasať sa lascívne ako kobylka, meniť vlastnú podstatu. A odrazu mi povedala, že ja som sa ani o máčik nezmenila, alebo voľačo také, a mne prišlo ťažké, niečo je na to odvetiť, odseknúť, tak isto nezmyselne a bez citu. 

     Nebyť jej pokojného hlasu, myslela by som, že medzi  nás váha vkročiť, lenže to nebolo váhanie ale vypočítavosť, čo ju prikovalo k drevu. Peťo sa na Máriu díval, akoby predtým nič také čarovné nevidel. Pribehol k nej a šepkal do uška. Tak niekedy nahováral mne. Nazdával sa , že  si ani na to nespomínam. Preto sa čudoval, keď som od nich odvracala tvár. Mária sa lichôtkam tešila a Peťo správne predvídal, že sa jej budú páčiť aj moje motýle. Previnilo mi pozrel do očí.  Ale mne to nevadí, naozaj, môžeš ju obháňať, kobylku, len si nezačni myslieť, že som tu iba kvôli tebe.     

     Mária si prezerala motýľov. Toto ti schvaľujem, prehovorila ku mne vážnym, ohlušujúcim hlasom, tieto chrobáky sa mi nebridia tak ako skutočné. Nie je barbarstvo vystavovať mŕtve chrobáky?!

     V Palerme vystavujú mŕtvych ľudí. Povedal Peter prostoducho. Ako blesk z jasného neba, vraví sa. Mária nad ním zažmúrila jedno oko. Tým bleskom sú telá osvetľujúce tmavé katakomby. Tým bleskom je v danej chvíli neurčitosť. Katakomby predstavujú priechod medzi nami.

     Mária si rukami zakryla tvár. Peťulko! Na chvíľu stratila rovnováhu, rodená herečka, lenže nik nemohol vtedy tušiť skutočnosť, tá beznádej bola ozajstná, deprimujúca. To si si ozaj mohol odpustiť. Znova sa zakníše, jednu ruku zdvihne nad hlavu do tragického gesta.

     Nemohol. Odvetil Peťo urazene. Čo povieš ty, Dorotka, smiem ťa tak oslovovať, Dorotka?

     Kvôli mne si nemusíš nič odpúšťať. Pohľad mi mimovoľne padol na Máriu. Všadeprítomnú. Ale mňa naozaj ľudské ani iné pozostatky nevzrušujú.

    Tak vidíš! Mária našpúlila pery, akoby chcela Peťa pobozkať, vzápätí vsať cez úzku škáru ružových pier, pochovať do hlbín mora. Aspoňže niekto tu má rozum. Isto nie je dobré hovoriť o pozostatkoch. Teda, všetko sú to pozostatky, je vôbec dobré spomínať? Radšej nám povedz, čo robíš teraz.

     Aj keď sme sa podchvíľou skutočne rozprávali o prítomnosti, nad nami stále niečo viselo, ako posmrtné dedičstvo Salafia. Nedalo sa k tomu nevrátiť. K  pozostatkom.

     Peter sa pred nami schovával za podstavcami, zakaždým keď sa vynoril, dúfal, že jedna z nás tam už nebude.

     Mária sa tomu smiala.

     Pozri, šepla trochu zlomyseľne, ako vyčíňa. Teraz by ma najradšej pomiloval. Na zemi medzi mŕtvym hmyzom. Ako kedysi Karolman svoju Máriu.

     Ešte na Karolmana nezabudol? Teraz som sa smiala ja.

     Peter vytušil, či skôr celkom zreteľne počul, o čom sa rozprávame.

     Nezabudol, Dora, a on sa objavil. Náš slávny cestovateľ sa vrátil domov! Silno ma chytil za ramená. Už od detstva veril, že sa raz objaví.

    A odkiaľ? Spýtala som sa nevýrazne.

    Pozrel na mňa sklamane. Mária sa za jeho chrbtom neprestajne uškŕňala. Prišlo mi ho ľúto.

     A odkiaľ sa to vlastne vrátil? Pýtam sa ešte raz. Tak isto plytko ako predtým.

     V Karolmanovej izbe cítiť drevo. A ešte íné vône, čo ako kus ošumelej látky stratili pôvodnú formu. Závesy spustené a nehybné.

     Sme tu, hovoril Peter, akoby vítal turistov, už si tu kedysi bola, Dorotka, takže nemusím opakovať, čo tieto steny počuli hádam miliónkrát. Ale niečo ti predsa len ukázať musím...

     Počerná driáda sa ku mne naliehavo pritisla. Nečakaj nič ohromujúce, čítam z jej tváre, ani skutočného Karolmana, ktorý tu pred stotridsiatimi rokmi zanechal svoju Máriu, ani len jeho telesné pozostatky. Potom sa ako o katafalk oprela o Karolmanov písací stôl. Peter z neho vytiahol  zožltnuté papiere a  fotografie. Všetko jedným pohybom rozprestrel, akoby chcel poskladať živého človeka, podával mi dokumenty jeden po druhom.

     Pri dome kričali deti, živé a bezstarostné, niektoré sa prišli pozrieť na svojich maľovaných motýľov, aby na ne vzápätí zabudli. Na všetko.

     Pred nimi boli dvere zavreté. Rýchlo sme zbehli dole a Peter ich odomkol.

     Prídeš zas? Spýtal sa, keď som pri ňom znova stála, sotva badateľne sa ma dotkol. Doslovne. Iba končekmi prstov. Len sa ma dotýkaj, kým môžeš, myslela som si, lebo ja nikde nie som nastálo, spomínaj na mňa v dobrom, ak si doteraz nespomínal.

      Odpovedať som už nestiha. Do domu sa nahrnuli malí návštevníci, strhli ma do hlučného prúdu medzi seba, ťahali za ruky, objímali, ani svoje matky tak neobjímajú, vášnivo, lebo vedia, že nebudem ich nadlho.

     Toto ti svedčí, šepla Mária hlasom, na ktorý sa nezabúda, dočasne opatrovať cudzie deti... Mdlo sa zasmiala, ešte chcela niečo povedať. Nepovedala. Tak je dobre. Mlčať. Neobzerať sa.