Báseň, báseň, báseň

Mach na južnej strane básne:
rozmaznané dúhovky vykresľujú neobyčajný obraz, za rámami
sa dávajú do pohybu slová, menia vodu na pot. Zápach
stúpa z televíznych kanálov pod pokrievkou hlavy. Báseň.
V týchto klzkých chodbách nikto.

Útržky papiera s domysleným chvostom
            na rohu dupot láme stenu do pravého uhla
                        pohľadu na kvapkajúce klobásy písmen...

Treba nadstaviť
                 vykopať hrob na základy, pivnicu
naplniť vlhkosťou, bujnosťou plesní a mäsom
                                                rozloženým do miliónov štvorcov.
Schody sa šmýkajú

z rúk ako pstruh, ktorého je ľúto zabiť kameňom.
Nenávratný odklon strechy: nesiahať na chladnúci kov.

Prestávam škrtiť opraty

rozhadzujem rukami žiarivú srsť mamuta,

zaleskne sa cez les briez
do oka iskra z nechtu v rozkrútených závitoch bolognese
                                                  praská výtrusnica so stvorením.

Vraciam sa. Zaostrujem na dôvody: s kopytami lezú
                                                                                    na strom,
nad vrstvu suchého prachu. Vždy chcú dopadnúť naopak… Za štvrtým rohom
unavený návrat do ohrady. Ani neviem, ako sa tam dostali: fŕkanie,
                                                 zapichnuté kružidlo – rozkročene
nad hlavou krútim myšie koliesko; zápal svetla vyprcháva.

Ešte niečo: zatlačiť oči s ľahkosťou prievanu. Dostať pod jazyk
                                                             trochu teplej krvi
za mreže písmen božsky silno dotiahnuť

napríklad múúúúúúúúúúú.