bookface 5.

Augustin Sokol.

bookface 5.

Úsek bookface 5 je pokračovaním predchádzajúceho úseku bookface 4.

Koniec roku 1955. Celá naša rodina je pozvaná osláviť silvester a aj nový rok  do iného mesta. Domov sa máme vrátiť až tretieho januára. Otec, ako hlava rodiny, pozvanie s radosťou príjme. Iba deň pred našim odchodom ochoriem. Bolí ma hrdlo a mám horúčku. Preto zostávam doma. So mnou zostáva iba Veruša.

Veruša: Uvarila som ti liečivý čajík. Až na dva dni. Máš ho v dvoch termoskách. Je z liečivých byliniek. Moja mama je dedinská liečiteľka a mastičkárka. Tie bylinky mám od nej. Odliala som ti čaj z termosky do tej tvojej obľúbenej šálky z čínskeho porcelánu. Vypi ten čajíček a o hodinku budeš zdravý ako rybička.

Chór: Vypijem čaj. Po chvíli mám pocit, že sa už vskutku cítim lepšie. Potom zatelefonujem Marike.

Ja: Ahoj Marika. Nevyrušujem?

Marika: Nie. Vôbec ma nevyrušuješ. Práve som ti chcela zavolať a zavinšovať všetko najlepšie do nového roku.

Ja: A nemohla by si ku mne prísť? Zavinšovali by sme si navzájom. Osobne.

Marika: Včera som k vám telefonovala. Zdvihla tvoja mama. Hovorila mi, že spíš, že si chorý, a že ťa preto nebude budiť.

Ja: Ale ja už som teraz zdravý. Tak môžeš prísť?

Marika: Áno. Prídem.

Chór: Za chvíľu Marika prichádza.

Veruša: Teraz tu už budeš  s Marikou. Tak ťa zverujem do jej starostlivých rúk. Ja vás zatiaľ opúšťam. Idem za svojim milovaným Honzom. Potom sa sem vrátim aj s ním.

Chór: Veruša odchádza.

Neskôr sa Veruša vracia. Ale len sama. Má vyplakané oči. S Marikou sa domnievame, že je to kvôli tomu, že prišla iba sama. Ale žiaľ Bohu, dôvod je oveľa závažnejší.

Veruša: Ešte nikdy v živote som nebola taká nešťastná ako teraz.

Honza prišiel iba ku vchodu kasárne. Povedal mi, že v kasárni je pohotovosť a všetky vychádzky sú zarazené. Ale on sa pokúsi o vychádzku načierno. Preto ho mám počkať o štvrťhodinku na lavičke v parku neďaleko kasárne.

Prišiel včas. Vydali sme sa na cestu sem.

Cestou nás ale dostihla lietačka. Objavila sa znenazdajky. Práve vo chvíli, keď sme míňali slepú ulicu. Preto Honza ani nemal možnosť kade utiecť. Z auta vystúpili nadporučík so slobodníkom. Obaja boli z tej istej roty ako Honza. To bola jeho ďalšia smola. Nadporučík sa najprv na mňa prísne pozrel. Ale jeho prísna pohľad sa ihneď zmenil na ľútostivý. Prehovoril ku mne láskavým hlasom.

Milá slečna. Varujem vás pred týmto nezodpovedným, bezcharakterným klamárom, podvodníkom a sukničkárom. Nie ste jeho jediná obeť. Každej nasľubuje hory, doly, vernú lásku a manželstvo. A pri tom doma v Prahe má svoju manželku.

Potom sa s pohľadom prvým opovrhnutia pozrel na Honzu. Spýtal sa ho, že či je to pravda, že je ženatý. Honza iba súhlasne prikývol.

Prepukla som v hlasitý plač. Nadporučík sa mi ponúkol, že ma môže odviesť domov. S plačom som súhlasila. Nastúpili sme do auta. Celou cestou sa Honza na mňa ani raz nepozrel.

Marika: Milá moja kámoška. Bola si úplne zaslepená láskou. Mne sa ale ten tvoj Honza už od začiatku nezdal. Teraz sa s tebou rozlúčim. Idem domov.