Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte setyranosaurus rex
Autor
Skarabea
Cesty sú ako dračie mlieko. Valia sa z vrcholca hôr rovno do údolia. Viem, že Terezka nemá rada hory, dlhé túry, bútľavé kosti v úžinách. Nemá rada ani voňavé ihličie.
Občas ku mne zájde. V autobuse podozrievavo žmúri na tmavé vrchy. V tej svojej červenej bundičke sa objaví predo dverami, aj keď ju nikto nikdy nečaká.
U susedov na ňu šteká pes, ona mu ukáže dlhý jazyk. Pozdraví ju ujo v starej baranici, viem si to celkom dobre predstaviť, a ona naňho pozrie chladno, odmerane, lebo prišla z mesto, z malého ale pekného.
Sama si odomkne (kľúče večne nechávame zabudnuté v kľúčovej dierke), vojde do domu, ani sa nevyzuje a hodí bundu na stôl v chodbe. Niekedy už z predsiene kričí moje meno (akoby ju drali z kože), inokedy ticho vojde, tak ticho, že počuť z iného domu nariekať dieťa; obzrie sa v zrkadle, vytiahne si z kabelky maminu starú pudrenku, pobozká svoj bledý odraz. Odrazu je Alenka v ríši divov. Odrazu ju ten plochý obraz prekvapí, nadvihne bradu; klepot podpätkov na dlaždiciach sa jej zdá rovnako studený a nepríjemný ako lesné zátišie.
Lesné zátišie visí v chodbe na stene odvtedy, čo som ho pred niekoľkými rokmi namaľovala a ešte vlhké zavesila. Terezka ho ocapká na niekoľkých miestach, potom prst oblizne, jazýčkom, ktorý tak rada vystrkuje.
Nevie, že so sestrou Barborou stojím na schodoch, preto sa preľakne; pozrie na Barboru, akoby ju nikdy predtým nevidela. Potom ma schmatne za rukáv. Dlhý čierny vrkoč sa jej z temena vlní ako had. Predstavujem si anakondu a ona si okolo mňa omotá ruky, vrtí sa, zavše sa jedným okom zastaví na sestrinej modrej hrive. Celkom z blízka cítim sladkosť jej tela. Sestra sa na ňu škodoradostne usmieva, lebo jej také pekné modré vlasy mama nedovolí. Zahučí Terezke do ucha:
A teba zdraviť neučili?
Terezka sa strhne, toto nečakala. Neučili. Odvrkne a zakloní hlávku. Začne si odmerane prezerať otcove trofeje zvierat. Po chvíli sa ma spýta:
A zastrelil tvoj oco niekedy človeka?
Strieľa iba drzé deti. Odpovie za mojim chrbtom Barbora.
No určite!
Iba občas.
Prezerá si kosti so záujmom, niečo rukou hľadá v prázdnych očných jamkách, ovonia si prsty aj drevo na stene.
Raz som videla kostru v lese, keď sme boli so starkým na hubách. Ale to som bola ešte malá. Viete? Hovorí Terezka.
Prikývneme.
Šli sme po takom chodníku, kde rástli maliny, pokračuje, potom sme vošli do lesa a zablúdili. Fakt! Ale ja som si našťastie značila cestu. No! Tak hlboko v lese ste vy dve ešte nikdy neboli.
Barbora postaví vodu na kávu a čaj, ale Terezka si s nami dá napokon predsa len tú kávu, sladkú a bielu. Pije ju pomaly, máča do nej keksy, rozpráva o škole a kamarátkach. S ľútosťou občas pozrie k strakatej krave v susedovej záhrade. V jednom okamihu musíme myslieť na to istí. Aké je to byť bučiacim a opusteným zvieraťom, aké je to celý deň prežúvať trávu, potom ju vyvrhnúť z vlastných útrob a znova donekonečna mlieť. Báť sa diaľok. Vo vedomí hlúpeho zvieraťa sa držíme určitej chuti, jedinej cesty (pamätám si, ako sa kedysi Rysuľa sama vracala domov, keď ušla z paše). Pijeme kávu ticho a pokojne, akoby to bola čerstvá tráva. Zdá sa mi, že len v Terezkinom pohľade sa niečo zmení, odrazu sa pýta na otcovu vzduchovku, kde ju schováva a či dostrelí až k tej krave.
Barbora rozpráva o Švajčiarsku a Terezka je pri tom nepokojná, niečo živé a skutočné, ako jelene ukryté v húštine, jej neustále behá po rozume. Sleduje sestrine nechty tancujúce v sivom cigaretovom dyme.
A mala si v tom Švajčiarsku frajera? Pýta sa jej.
Hej. Troch.
Héééj!? Troch? Vytrhne sestre z ruky cigaretu a vloží si ju do úst.
A milovala si sa s nimi?
Každú noc s jedným.
Héééj!?
Zrazu na mňa vrhne čierny pohľad, chytí mi zápästie horúcou rukou.
Aj Dora má frajera. Zvýskne. Že, Dora? Že si zamilovaná do Gusta? Sadne mi na kolená, položí hlavu na plece, Barbora jej povie, aby sa posadla normálne, ale Terka si z toho nerobí nič, ani sa nezamrví, zabudne sa škeriť. Bojí sa diaľok, preto prestane myslieť aj na osamelosť.
Ozaj, Terka, nepôjdeš s nami zajtra na túru? Navrhne jej sestra.
Terezka na nás pozrie nedôverčivo, ako sme my kedysi pozerali na otca, keď nás brával na poľovačku.
A čo tam? Zjedia nás vlci.
Čo si? Tu sú vlci iba v zime. Myslím, že chodia z Poľska. Alebo odkiaľ. Ale poznám jedno miesto, občas sa tam nájde dajaká kosť z dinosaura.
Čóó!? Neverím.
Vážne.
Barbora klame. V sutinách okolo rozheganej cesty by ste našli akurát nejaké amonity. Nič viac. A ešte ticho, zabudnuté, také čo pretrvalo z dávnoveku. Zamatové rokliny. Tam by som vedela žiť, prechádzať sa po chodníkoch obrastených malinčím, miznúcich kdesi v lese, hlbokom a čiernom ako Terezkine oči.
Terka, šepnem jej dôverne, ty si si tú cestu značila papierikmi od cukríkov...
Nepovie nič, lebo by sa všetko zrútilo, zarástlo, neostala by už žiadna cesta. V tom sa začne dusiť, predstiera melancholický záchvat, alebo ju iba niečo škriabe v hrdle.
Spomeniem si, že hore v kredenci leží balík malinových cukríkov.