Prologo

Vždy možno žasnúť. Žasol som ako malé dieťa,

keď nad mojou hlavou poletoval prvý šarkan.

Veď ho zostrojil môj otec. Ako som obdivoval

jeho šikovnosť a um, keď viazal špilku ku špilke,

keď mi dal namaľovať na veľký papier tvár,

môj prvý obraz. Žasol som na prvom bicykli.

Bol celý chrómovaný, chalani žobronili:

daj sa povoziť. Žasol som, keď som na výlete

zbadal jaštericu. Mihla sa v tráve, stihol som

zaregistrovať jej svižné telo, rozdvojený jazyk.

Žasol som nad nahým telom svojej spolužiačky,

nad sladkým bozkom. Nad prvým vínom,

keď omámený vnímal som prvú Lukáčovu báseň.

Žasol som nad obrazmi Dalího, nad hudbou

Bacha, Beethovena, Mozarta a Čajkovského,

nad poéziou Hörderlina a Holana. Nad chladnými

vlnami Severného mora. Žasol som nad stavbou

hmoty, nad možnosťou vyjadriť to matematicky.

Žasol som nad ľudským mozgom, schopným

vnímať krásu a všetky tie možnosti i nemožnosti.

Žasol som nad tým, ako je zrazu možné vnímať svet

bez krásy, keď sa mi zrútil domček z kariet,

ktorý som staval, keď bolo nemožné pohnúť sa

bez strachu, že zavadím o odporné veci a tváre.

Žasol som nad tým, ako otec mohol odísť navždy.

Žasol som nad tým, ako som mohol v noc

jeho smrti odísť za frajerkou. Ako ma mohla

potom nechať v tom odpornom svete samého.

Žasol som nad tým, že som sa mohol z toho

pozviechať, mať ženu, syna a potom ich stratiť.

Dnes žasnem nad tým, že viem o tom písať

bezbolestne, s dávkou úprimnosti a odstupu.