Reason -12. kapitola

Ďalšie ráno v hoteli už nebolo tak nepríjemné ako deň predtým. Na  režim hosťa v ubytovacom zariadení bol zvyknutý najmä z minulosti, z pracovných ciest. V reštaurácii nestrávil veľa času, tento krát už dokonca vyzeral celkom normálne, odpočinuto. Cestou do práce sa zastavil v kaviarni, hotelová ponuka mu v tomto nepostačovala. Taxikára napokon prekvapil ďalším nečakaným rozhodnutím. Miesto priamej cesty do sídla projektu sa rozhodol vystúpiť približne kilometer pred ním.

Chcel sa trocha poprechádzať a prísť do styku s bežným prostredím.  Projektu sa toto jeho správanie samozrejme nepozdávalo. Nebolo to bezpečné a ako pri každom jeho dôležitom členovi pociťoval aj značné riziko informačného úniku. Stačilo by, že začne o pracovných veciach hovoriť v nesprávnom okolí. On však na žiadne varovania nedal, hoci je pravdou, že sa stalo aj to, že sa naplnili.

Často mu vadilo, že väčšinu svojho času trávi v kanceláriách a zasadacích miestnostiach. V noci mu zas veľa času na styk s bežným prostredím neostávalo. Niekedy sa mu zacnelo za  ruchom mesta, davmi náhliacimi sa ulicami do práce, z nej, či len tak blúdiacimi a hľadajúcimi nejakú kaviareň. 

Dnes si však veľa romantiky neužil. Na ulici ho stretol len kanalizačný zápach a ľudia so zvesenými hlavami. Vošiel teda radšej do najbližšej stanice metra a po desiatich minútach nastúpil do prvého vozňa, v ktorom sa nemusel tlačiť. „ No do čerta, toto ma má upokojiť, inšpirovať ? Hádam tak k samovražde, „ nadával v mysli pri pohľade na svoje okolie. Poškodený vozeň, trčiace káble, smrad a tí ľudia.

Vpravo tehotná bezdomovkyňa, na ktorej bosých nohách spí smradľavý a k smrti nepokojný pes, vľavo rómska dvojica s toluénom vyprahnutými očami. Sociálne vyššie postavený zvyšok cestujúcich nepôsobil o nič príjemnejšie. Zrejme marketingový pracovník v saku a s kufríkom smrdel ako starý chlap po futbale a vychrtlé dievča, čítajúce Cosmopolitan si s mierne bláznivým výrazom tváre okusovalo nechty.

Ráno ho predstava pozorovania ľudí okolo seba lákala, teraz bol rád, že má možnosť ponuré priestory metra opustiť. Už k tomu aj došlo, dvere sa otvárali, vystupoval.., keď si s nepríjemným pocitom uvedomil, že mu do ramien vypaľujú dieru oči nepríjemne zízajúceho mladíka v športovej bunde. Pocit bol spôsobený aj tým, že to podvedome zachytával nejakých desať minút.

Už bol vonku, šiel po prvom z eskalátorov, keď si všimol, že sa nemiestneho spolucestujúceho nezbavil. Stál o tri schody za ním a svoje nepriateľsky ladené zvraštenie obočia neprerušil ani po tom, čo sa Félix otočil jeho smerom. „Do čerta, ešte toto mi chýbalo.. Kvôli nejakému podivínovi mi padne z očí a bude celý deň v kýbli..“ Chcel sa pokúsiť o predbehnutie ľudí na eskalátore, stojacich pred ním, no kvôli mladej rodinke, zaberajúcej celú šírku hádam desať metrov nad ním to význam nemalo a musel trpieť ďalej.     

Voyerská agónia sa nepominula ani po východe na ulicu vedúcu k sídlu projektu. Mladík s rukami vo vreckách sa síce miestami stratil z dohľadu, no napokon vykukol z klbka hláv ľudí,  kráčajúcich rovnakým smerom. Keď ho táto osoba neprestala nasledovať ani po prechode cez semafor a pokračovaní k úzkemu chodníku, vedúcemu jedine k projektovým kanceláriám, Félix pochopil, že zrejme nejde o náhodu. Nepríjemnosť sa len stupňovala, pridal do kroku, sklonil hlavu, už sa radšej ani neobzeral a v rýchlej voľbe mobilného telefónu nachystal na vytáčanie bezpečnostného agenta z firmy.

Zadychčaný zastal pred vstupnou gotickou mrežovanou bránou vstupu do projektu a v napätí sa otočil. Celý čas držal mobil, pevne zovretý v ruke. Po otočení sa však zistil, že pred bránou stojí sám. Napriek tomu ho oblial studený pot a dostal mierny závrat. „Veď to bolo klasické prenasledovanie, čo sa to okolo mňa v poslednom čase deje?,“ hovoril si v mysli. Podľahol sile okamihu a pod klamom zdanlivého bezpečia ho opanoval pocit falošného hrdinstva. Prudko sa otočil a rýchlym tempom vykročil späť smerom, z ktorého pred chvíľou unikal. „Kam len zmizol, nie,  to nebola náhoda. Veď počkaj, ja sa ťa nebojím, do očí mi povieš o čo ti ide,“ prebiehali mu hlavou myšlienky chaotického hnevu a bojazlivej túžby po spravodlivosti.

Zrýchleným krokom zabočil za roh budovy pred križovatkou, no nič. Po záhadnej a nepríjemnej postave neostala žiadna stopa. Amatérsky pôsobiaci detektív sa upokojil a vrátil späť k bráne. Po ďalšom z rady zvláštnych zážitkov posledných dní bol opäť nepokojný, plný paranoje. Tá sa prejavila najmä vtedy, keď ho pri vstupe zozadu chytila za rameno Lara. Strhol sa, prudko otočil a jemne ju sotil. Mala však dobrú náladu a odpoveďou na situačný skrat bol len hlasný smiech oboch zúčastnených. 

Vošli spolu aj do budovy, Félix Laru pozval do kancelárie, kde im napadla myšlienka spoločného obeda, dávno tak nespravili. Ukázalo sa, že šlo o správny nápad. Náramne sa bavili, po čase absencie vzájomnej spoločnosti odstránili ponorkovú chorobu a mali si čo povedať. Čas zbehol a z nevinného posedenia pri jedle sa pomaly, ale isto stával celodenný program. Félix si dokonca vypol mobil. O tomto svojom nerozvážnom vrtochu informoval len sekretárku, na tú sa spoliehal.

Z premárneného dňa nemal zlý pocit, v telefonáte sa dozvedel, že nemá na programe žiadne nutné stretnutie. Potešila ho aj informácia, že zajtra odcestuje do Nemecka a opäť uvidí šarmantnú Wilhelmovú. V spleti príjemných dojmov ho počas návštev rôznych sushi a koktejl barov držalo pri zemi jedine vedomie nepríjemného večerného vyjednávania s právnikom manželov Komratovcov. Tajne sa však spoliehal na podporu šikovného zástupcu, ktorý pre firmu pracoval. Už viackrát ho vytiahol z kaše.

Všetko tomu nasvedčovalo aj tento večer. Prvá polhodina oficiálneho stretnutia prebiehala v striktne organizovanom, formálnom duchu, v nudnej a šedej atmosfére, ako samotná projektová zasadacia miestnosť, v ktorej sa odohrávala. Právnici sa v bežnému človeku nezrozumiteľných formuláciách rozprávali o tom, že manželia Komratovci napadajú rozhodnutie projektu o dočasnom pozastavení vykonania zákroku.

To bolo pozastavené na základe podnetu ich syna, ktorý spochybnil svojprávnosť svojho otca a beznádejnosť stavu oboch rodičov. Félix sa snažil počas celého rozhovoru držať stranou. Nielenže sa bál vstupovať do rozhovoru dvoch líšok, číhajúcich na zaváhanie protivníka a vyslovenie vety, či dokonca slova, ktorého by sa mohli neskôr chopiť a použiť ho vo svoj prospech, no uvedomoval si aj to, že k téme v podstate nemá čo dodať. „Syn napadá rozhodnutie svojho otca, otec napadá synovo a naše rozhodnutie a my napadáme otcove a možno aj synove napadnutie. Kde sme sa to dostali,“  mlčky kýval hlavou zo strany na stranu a pozeral do stola. Na pokusy vtiahnuť ho do jednania odpovedal len pohľadom na právneho zástupcu, správal sa skúsene.

Po polhodine sa v debate pritvrdilo, obhajca Komratovcov prekročil hranicu, začal hovoriť o Choice Inc., celkovej bezútešnej situácii v projekte a naznačoval, že by k peknej kôpke žalôb, podaných na firmu mohla pribudnúť aj jedna z jeho rúk. Mladší z právnikov projektu to nevydržal, začal reagovať príliš prudko. Félix si dokonca uvedomil, že sa dostali do situácie, kedy bol v úlohe skúsenejšieho tlmiča dusnej atmosféry on, pôvodne čakal skôr opak.  Našťastie do toho opäť vstúpil najstarší v miestnosti, hlavný obhajca a pod svojou taktovkou utiahol stretnutie do diplomatického konca. Štyria právnici – štyria víťazi, no každý z nich vedel, že nedošlo k žiadnemu riešeniu, rozhodne arbitráž.

Spoločne odišli do garáží pod železobetónovým kancelárskym kolosom a každý sa vydal smerom k svojmu autu. Félix sa pohol do zadnej časti tunela, kde ho čakalo jeho vlastné auto, ktoré mu tam medzitým zaparkoval zamestnanec firemnej ostrahy. Unavený strkal štartovaciu kartu do zámku na dverách, keď začul zvuk krokov vedúcich len zopár metrov za zákrutou tunela. Najprv mu to pripadalo normálne, no potom si uvedomil, že je už pokročilá hodina, kedy sa v priestoroch parkoviska, kde má autá len manažment zvyčajne nikto nenachádza. Ešte podozrivejšie bolo to, že ako náhle spozornel a prestal dverami auta manipulovať, kroky zastali. Keď po chvíľke pokračoval, opäť ich začul, a tak zo strachu rýchlo sadol do auta a zamkol dvere.

Chvíľu sa nič nedialo, len so zatajeným dychom sledoval svoje okolie a spätné zrkadlá. Už, už sa chystal zaradiť spiatočku a z garáží vycúvať, keď mu do pohľadu v spätnom zrkadle vošla postava. Félix bol zarazený. Áno šlo o mladíka z rána. Športová postava, mikina, čierne rifle, skejtové tenisky. Všetko sedelo, rozdielom bola len šiltovka na hlave a maska, taká akú používali vo svojich internetových prejavoch teroristické skupiny. Félixovi búšilo srdce, chvíľu meravo zízal do spätného zrkadla, no potom sa spamätal. Zaradil rýchlostný stupeň a celou silou šliapol na pedál. Postava ostávala nehybná až do momentu kedy spod pneumatík Félixovho auta začal lietať štrk, prach a dym. Potom sa rozbehla do tmy tunelovej zákruty. Félix v chvate takmer narazil do steny naproti. Auto ledva ubrzdil a nasmeroval do tunela, tam mu však cestu skrížilo údržbárske vozidlo. Po tom, čo on aj vodič druhého auta vyskočili spoza volantu a vymenili si zopár šťavnatých názorov o štýle jazdy toho druhého, sa Félix údržbára  spýtal na postavu v mikine, či ju nevidel. „Hej, ten debil mi skočil pod auto. Čo to s vami ľudia je? Mal som chuť vyskočiť a ukázať mu ručne stručne čo sú to slušné móresy, no vbehol do bezpečnostných dverí, tých, ktoré sú blokované a dajú sa otvoriť len s kartou ostrahy.“     

Félix len zlostne sadol do auta a vydal sa smerom z budovy. Piskot jeho kolies sprevádzalo hlasné hromženie účastníka nedávnej kolízie. Zastavil sa ešte na bezpečnostnom sekretariáte, kde sa snažil čo najpresnejšie vykresliť nepríjemný zážitok. Pracovníci na sekretariáte na neho však zízali, ako na hlupáka. Boli zvyknutí na to, že mnoho zamestnancov projektu malo kvôli charakteru ich práce paranoidné predstavy. Keď si to Félix uvedomil, vykašľal sa na zvyšok rečnenia, vybral si svoju firemnú poštu a šiel do hotela. Ráno ho čakala cesta do Nemecka. Svojim spôsobom sa na ňu tešil. Zmena prostredia a príjemná ženská spoločnosť šarmantnej doktorky mu náladu určite vylepšia.