Reason - 14. kapitola

14. Kapitola

Z celého predošlého dňa mal Félix zvláśtny, negatívny pocit. Rozhodol sa preto ráno započať skôr ako deň pred tým, nikam sa neponáhľal a snažil sa relaxovať. Prostredie záhrad, jazierok a terás s kvalitnými  francúzskymi raňajkami mu k tomu skvele pomohlo. Bol rád, že je ubytovaný v peknom prostredí a celú svoju myseľ smie nasmerovať len ku kľudnému doháňaniu drobných papierovačiek, na ktoré včera nemal čas. Súčasťou toho bola napríklad menšia fakturácia jeho pobytu, či pošta, z pred dvoch dní, ktorú si doteraz nestihol prezrieť.

Pri tejto činnosti však opäť narazil na niečo s čím nerátal a vrátilo ho to opäť nohami na chladnú zem. V čase, keď už zabúdal na incidenty z domova, ktoré sa stali tesne pred jeho odchodom, našiel medzi kopou bezvýznamných partnerských pozdravov, účtami a korešpondenciou od známych zo zahraničia aj malú pohľadnicu s fotkou akéhosi cintorína. Nevyzerala prívetivo, myslel si, že si z neho niekto vystrelil. Na druhej strane  bolo čienou fixou, archaickým tlačeným písmom napísané slovo anglicky – Reason. Goticky pôsobiaci cintorín bolo ťažké lokalizovať. Z fotky bolo zrejmé len to, že ide o typ starého židovského cintorína, takých už v tunajších končinách nie je veľa adekvátne fotke zachovalých. Malým písmom v rohu druhej strany však bolo napísané Old Jewish Cementary, Kiev. Kyjev poznal celkom dobre, no takýto zachovalý a monumentálny cintorín nepoznal. Na fotke bolo vidieť, že ide o starší, minimálne niekoľko desiatok rokov starý záber.

Nevedel čo si má myslieť. Na stoličke v strede terasy pôsobil chaoticky. Jedlo nedojedol, po zemi sa váľali listy z jeho pošty a on s trasúcimi sa rukami a upriameným pohľadom sledoval fotku, ktorá mu nešla do hlavy. „Možno si zo mňa niekto strieľa, alebo ide jednoducho o nejaký omyl. Minule som dostal poukážku na dovolenku v Miami, splietli si len adresu, miesto Watsova, napísali Watsonova. Asi to bude niečo podobné,“ hovoril si v mysli. Nemohol sa však zbaviť nepríjemného podozrenia na spojitosť s incidentmi posledných dní. Najmä ten posledný, ten sa odohral na parkovisku firmy, tam, kde má svoj poštový box. Pokúšal sa však udržať si chladnú hlavu, vedel, že ho v poslednom čase sprevádza paranoja.

Tak, či onak, podozrenia sa prirodzene zbaviť nedokázal. Neisté myšlienky mu hmýrili hlavou aj cestou do kliniky, kde mal naplánovanú opravu včerajšieho fiaska. Približne pred hodinou a pol bol na ňu suverénne pripravený, no ďalšia zo série zvláštnych patálií ho opäť vyviedla z miery a tempa.  Zaujal radšej profesinálne stanovisko a myseľ presunul zo súkromia na prácu. Už po niekoľký krát prelistoval spisy k prípadu, kvôli ktorému do Nemecka vycestoval. Keď podstupoval čakanie pri vstupe do aerálu, bol na rozdiel od dňa pred tým pokojný, plne koncentrovaný a pokorný.  

Potešilo ho, že šiel pacienta Hollera navštíviť nie do ambulancie, ale na lôžko, v krídle, ktoré deň predtým ani nevidel. Sprevádzali ho tí istí ošetrrovatelia ako na začiatku prehliadky objektu, čo ho takisto potešilo. Cítil sa pri nich prirodzenejšie ako pri dvojici, ktorá ich striedala. Krídlo, určené pre výnimočné prípady a akési experimenty pri ich liečení ho veľmi zaujímalo. Bolo v historickej časti budovy, s vysokými stropmi, gotickými oknami a piliermi, s freskami na stenách a strope.

Ľudia, ktorí sa po chodbách týchto priestorov pohybovali úplne voľne, tvorili veľmi pestrú zmes. Od tých, ktorí chodili akoby dokruhu a niečo si popri tom mumlali, cez tých, ktorí pozerali prázdnymi pohľadmi do zeme až po tých, ktorí vyzerali úplne normálne, na nerozoznanie od ľudí, ktorých vidno vonku v uliciach. „Veď von je trhlých možno viac ako tu,“ šomral si Félix v mysli, navonok vyjavil len satirický úškrn.

Na to, či nie je voĺný pohyb pacientov pre okolie nebezpečný sa spýtal aj svojho sprievodu.
„Veď niektorí vyzerajú, že majú problémy neohroziť seba, nieto ešte ostatných pacientov,“ dodal ošetrovateľovi pri pohľade na strapatú, vychudnutú, mladú slečnu so zjazvenými zápästiami.

„Spočiatku s tým boli menšie problémy. Keď sa experimentálna sekcia otvárala stalo sa niekoľko nepríjemných incidentov, kvôli ktorým nám ministerstvo  na niekoľko mesiacov zastavilo prevádzku.“ Skúšobne sa obnovilo až pred rokom. Paradoxne sme ani nemuseli pristúpiť k veľkým zmenám. Došlo len k menším bezpečnostným úpravám interiéru, úprave metodiky bezpečnostných pravidiel a spôsobu vyberania pacientov, ktorí sem budú umiestnení. Robí sa to dôslednejšie a na základe iných parametrov, ako tých, ktoré sú platné vo všeobecnej psychiatrii. Na experimentálnom oddelení sú pacienti s veľmi špeciálnymi poruchami, často sa dá hovoriť aj o doteraz nepopísaných ochoreniach. Je tu aj pestrá národnostná zmes. Každý kontinent má svoje špecifická, pacienti prichádzajú s inými spoločnými znakmi, chorobami, preto máme aj národnostne rôznorodo rozdelený personál.“

„Prečo majú povolený voľný pohyb ? Prečo to iné kliniky nepoužívajú ? Aké sú rozdiely ?“

„Pomenovali ste vlastne to, prečo toto oddelenie vzniklo. V iných klinikách podobné prípady neliečia. Nevedia ich dokonale diagnostikovať, preto radšej pacienta dajú pod liekmi do zafixovanej polohy, tvária sa, že jeho problémy pominú. U nás pracujú špecialisti, ktorí sa venujú práve tým zložitejším, ťažšie pomenovateľným ochoreniam. Ich liečbe sa venuje väčšina času a je nevyhnutné, aby pacienti fungovali v takmer normálnom prirodzenom prostredí. Odstrihnutie od mysle nie je riešením, to by im nedalo žiadnu šancu. V normálnom režime kolegovia poznávajú tieto špeciálne ochorenia, čo má nepopísateľný prínos pre celú vedu, teda aj pre pacientov do budúcna. Z hľadiska liečby sa tak zase dostanú k samej podstate choroby, bodu jeho vzniku, a tak aj možnej metóde ako problémy poraziť.“

Félix počúval výklad ošetrovateľa s neskrývaným záujmom. Pri rozhodovaní o vykonaní zákroku sa často stretával s klientmi trpiacimi psychickými poruchami. Či už tými, ktorých zákrok s chorobou priamo súvisel, alebo tými, ktorí sa nad jeho vykonaním zamýšľali na základe poruchy, ajkeď ich stav nebol v štádiu ohrozenia života.

Keď postupuvali bližšie k letnej záhrade, ktorá vyčnievala zo zadnej časti chodby, prešli okolo spoločenskej miestnosti, kde mal Félix možnosť vidieť pre neho trocha nezvyčajné divadlo. V obdĺžnikovej miestnosti  zaplnenej televízormi, pingpongovými stolmi a podobnými športovými, či hracími zariadeniami, ohraničenej bielymi záclonami stálo urpostred asi dvadsať ľudí, ktorí vytvorili páry a objímali sa. Čierni, žltí, bieli, chlap so ženou, chlap s chlapom, tínedžerka so starcom. Počul o tejto forme terapie, napriek tomu pocítil zimomriavky. Zvláštne v ako chladnom, šedom a bezpohlavnom svete žije, keď ho nadchne aj takáto infantilná situácia. Uvedomil si to aj sám a tak rýchlo strhol upriamený pohľad so svietiacimi očami smerom kam viedli jeho zmätené kroky.

Keď prešiel veľkými oválnymi dverami oddeľujúcimi chodbu od jedálne, dostal sa do priestoru, ktorý mierne pripomínal školskú jedáleň. Hoci trocha noblesnejšiu, s peknými obrazmi na stenách a mohutnými dizajnovo prepracovanými stolmi, no akoby detskú. Infantilitu vyvolával najmä riad, ktorý bol kvôli bezpečnosti z väčšej časti plastový. V rohu miestnosti sedel na drevenej lavici Richard Holler. Félixa prekvapilo ako vyzeral. Videli sa len s denným odstupom, no pôsobil o poznanie zdravším dojmom. Jazvy na rukách neboli tak výrazné, farba pleti sa pacientovi takisto znormalizovala. Aj takýto kontrast nasvedčoval tomu, že nejde o bežný prípad.

Formality ako predstavovanie sa Richard Holler s Félixom preskočili. Bolo to zvláštne, no akoby sa už poznali. Félix mal detailne naštudované pacientove spisy a pacient Félixa, nech to mal v hlave akokoľvek domotané, poznal z rozprávania od blízkych. Presne vedel prečo tam je a dôvod, prečo sa o neho zaujíma.

„Ako je Vám," Félix sa na chvíľu odmlčal. Pri pohľade na to ako si pacient škriabe jazvu na zápästí rýchlo pochopil, že položil prinajmenšom nevhodnú otázku. Radšej preskoćil hlbšie rozoberanie stavu a snažil sa pokračovať v priateľskom a osobnom úvode rozhovoru. "Máte šťastie, že Ste na tejto klinike. Teda nie že by šlo o vyhľadávanú dovolenkovú destináciu, no pre váš prípad je to najlepšie možné riešenie. Okolie je tu krásne, klinika funguje tak ako má, správajú sa tu k pacientom ako k ľuďom.. Poznám iné zariadenia. Keď si ich lekári nevedia dať s paciantmi rady, neskúmajú príčiny, nedajú si s prípadom toľko práce ako tu. Preto by som to na Vašom mieste bral ako šancu," zahľadel sa do očí Richarda Hollera, ktoré však prejavovali len známky nepozornosti. Asi ešte účinkovali lieky.

Keď sa Félix pozrel smerom na ošetrovateľa, ako keby mu chcel spýtavým pohľadom naznačiť o čo tu ide, že je nespokojný s tým v akom stave sa pacient pri jeho rozhovore nachádza, ozvalo sa nečakane  "Ak sa vám tu tak páći, môžeme si to vymeniť".  Félixa potešila pacientova prekvapivá odpoveď. Bola vtipná, čo znamenalo, že je pri rozume. Odmenil ju teda srdečným smiechom.

"Som rád, že sa cítite lepšie. Ak smiem byť úprimný, včera ste sa mi veľmi nepáčil. Dnes už so mnou vtipkujete, ste ako nový človek ! Veľmi ma to teší, humor musí byť aj keď nám život v rukách nenechá nič iné." Na jeho výlevý srdca však nikto neodpovedal ani len mimickou reakciou.

Félix povedal ošetrovateľom, aby ho s klientom nechali osamote. Urobili tak len s veľkou nevôľou a asi dvojminútovom oháňaní sa najrôznejšími bezpečnostnými pravidlami. Konečne prešiel k veci, pochopil, že zdvôrilostnými rečami u Hollera ľady nepreláme.

"Viete ako dlho ste tu hospitalizovaný ?" Keď videl, že sa odpovede nedočká a pacienta touto otázkou iba rozhodil, skúsil preskočiť ešte presnejšie. Pochopil, že v tomto prípade je treba klásť otázky čo najpriamejšie. Len tak sa možno niečo dozvie. "Včera, keď som odchádzal. Keď som odchádzal, spýtal ste sa ma niečo. Pamätáte sa na to ?"

"Nie. Bolo mi zle, skúste mi pripomenúť o čo šlo"

"Povedal ste mi, aby som vám pomohol. To preto, že ste sa cítil zle?"

Do očí sa Richardovi Hollerovi ako keby vlial kontak s realitou. Zrejničky sa mu zúžili pozrel sa do stola, potom na svojho spovedníka, "Hm, možno, z časti.. Keď som mimo, hovorievam kdeaké veci. Rozoberáme si to na terapiách. Nikdy nehovorím z cesty, stále ide o niečo čo sa ma týka, čo myslím vážne. Snažím sa na tom pracovať. Neviem vám presne opísať, čo som tým chcel povedať, ak som vás vystrašil ospravedlňujem sa, nemal som to v pláne."

Po tom, čo dopovedal, ako keby sa zase niekam strácal. Zahľadel sa do rohu miestnosti, dokonca pootvoril ústa, čo viditeľne znervóznilo aj Félixa, nevedel čo sa deje a dúfal, že je všetko v poriadku. Chcel položiť ďalśiue z otázok, ktoré mal napísané na malom útržku papiera, no opäť ostal zaskočený. Z ničoho nič naňho opäť hľadel prítomný mladík s iskrou v očiach a prehovoril  "V poslednom čase som sa zamýšľal nad vašou prácou. Aké to asi môže byť. Je to dobrý pocit rozhodovať o cudzom živote ? Mne táto predstava pripadala dlho lákvá, zaiste musí byť atraktívna pre mnohých. No potom som si uvedomil, že to so sebou prináša aj veľkú zodpovednosť. Nebojíte sa, že spravíte chybu ? Pozrite sa na mňa, ja sám si so sebou neviem dať rady. Neviem rozhodnúť sám o sebe, hoci som to už viackrát zjavne učinil, pozrel sa pohľadom na zápästie, z ktorého si odhrnul rukáv.

Félix sa len zajakával, nevedel narýchlo dokončiť slovo, ktorým chcel svoju odpoveď začať. Prehĺtol a snažil sa zo situácie dostať. "Nemusím vám na podobné veci odpovedať, no chcem, aby bol medzi nami priamy vzťah, založený na dôvere. Potrebujem to pre moje rozhodnutie, moju, našu misiu. Práca, ktorú vykonávam ma baví. Ide o presvedčenie. Viem, že robím správnu vec a mnohým pomáham. Nielen tým, ktorým vyhoviem, ale aj naopak, prípadom, ktoré neschválim. Beriem to tak, ako keby som tým ľuďom dával druhú šancu. Či sa obávam. Neviem, už ani neviem. Kedysi som sa obával ťarchy zodpovednosti, časom som to však potlačil. Je normálne, že sa snažím zodpovednosť odľahčiť. Aj chirurg robí často rozhodnutia, ktoré môžu pacienta zachrániť aj zabiť."

Otvoril si z vrecka saka minerálku napil sa a ponúkol ju aj pacientovi. Ten však opäť civel do prázdna, tak pokračoval. "Zranienia, na ktoré ste pred malou chvíľou poukázal ma veľmi znepokojujú. Priznávam, neviem sa vžiť do vašej kože, pochopiť pohnútky, ktoré vás k takémuto niečomu môžu viesť. No hm.. čo na to vy, čo cítite teraz, prečo ste to spravil a opakovane. Hádam nežijete s túžbou zopakovať niečo tak pochabé.."

A opäť tá pustosť v pohľade. Trvala snáď štyri minúty. "Nie teraz by som nič také nespravil. Verte mi trápi ma to viac než vás. Neviem vysvetliť prečo sa to deje. Prečo tomu neviem zabrániť. Neopísateľná bolesť, ktorú často, napríklad ako včera, keď ste ma videl pociťujem, nie je to, čo ma ťaźí najviac. Desí ma práve to spomínané to. Čo ak sa vráti a ja opäť nedokážem odolať, neubránim sa, zase si niečo spravím. Nemám nad tým absolútne žiadnu moc, najradšej by som to v sebe skántril, keby sa to len dalo. Krvou proti krvi, bolesťou proti bolesti," zaťal päste a tresol do stola.

Do miestnosti vbehli ošetrovatelia. Félix im ukázal, aby sa upokojili, že je všetko v poriadku. Keď sa však pozrel na pacienta, ktorý sa v kŕčovitej polohe snažil  udržať, zjavne v šoku, trasúci sa, na stoličke. Ošetrovatelia nemohli inak, chceli rozhovor prerušiť.  Ešte sa narýchlo pokúsil vyrukovať s ešte jednou otázkou. "A čo Vaša expriateľka Richard, prečo sa na vás nepríde pozrieť. Kde je, keď je vám zle, prečo aspoň nenapíše ?," po zámerne provokačnej otázke ho už druhý ošetrovateľ chytil za plece a s použítím jemnej sily ťahal von z miestnosti. Zákernou otázkou chcel Félix zistiť, do akej miery je celý príbeh o syndróme zlomeného srdca pravdivý. Videl, že klienta uvedomenie si reality týkajúcej sa jeho rozchodu veľmi rozrušilo. Záchvat sa zhoršil až tak, že padol na zem, ošetrovateľ si musel zavolať pomoc.

Félixovo vyšetrovanie teda netrvalo ani tento deň dlho. V podstate však zistil čo chcel. Vedel, že ide o klienta bez príčetnosti, svojprávnosti, ktorý sa zjavne nedokáže kontrolovať a je nebezpečný pre seba, možno aj okolie. A to smrteľne. Keď ho dá sa povedať vyviedli z objektu klimiky, pôsobil agent víťazne. Cez rameno si švihácky prehodil sako, zapálil si cigaretu a śiel vziať taxi k hotelu.