Duša v chatrnom príbytku

Duša v chatrnom príbytku

Po roku 1989 začali na našich uliciach pribúdať bezdomovci. Ľudské trosky, opití, nebezpeční, vtieraví, smradľaví gauneri. Až neskôr som ich začal vnímať inak. Všimol som si, že aj oni majú duše. Veľmi rôzne, rôznorodé. Zrkadlia sa im v očiach možno výraznejšie ako iným ľuďom. Ich oči hovoria o ťažkých osudoch. Väčšinou je v nich trpkosť, rezignácia, sklamanie, nesprávne liečené alkoholom, drogami, agresiou voči okoliu, útekom z reality...

Postoj k agresívnym a opitým som nezmenil. Ani klasicky žobrajúcim zásadne nedávam peniaze. Skúšal som ich pár razy ponúknuť rožkom. Vždy odmietli. Na alkohol sa im skladať nemienim, to nech im prispeje niekto iný. NOTA BENE si občas kúpim, to už nepovažujem za žobranie. Na predaj časopisu treba čosi spraviť, vynaložiť cieľavedomú aktivitu, zodpovedne sa postarať o tržbu, správne ju podeliť...

Do zvláštnej kategórie som zaradil čudáka z podchodu pod Petržalkou železničnou stanicou. Tomu občas prispejem pár drobnými. Prečo? Nemám pocit, že žobre. Je to umelec. Prispievam mu na náklady s organizovaním koncertov...

Koncertuje pravidelne takmer každý deň podvečer okolo 17:00 už cca ½ roka. Začal niekedy v zime. Vonku bývalo aj -15°C, v podchode bolo o čosi kladnejšie, ak by sme aj nulu považovali za kladné číslo.

Posadí sa zhruba v strede podchodu ku stene, rozloží gitaru a otrhaný zošit s pesničkami a hrá a hrá... Občas pospevuje, prípadne odfukuje žiaľ do fúkacej harmoniky.

Neviem odkiaľ prišiel, slovensky asi nerozumie. Keď mu čosi poviem, iba sa usmeje a pokýva hlavou. Spieva anglicky, možno inou rečou. Neviem to rozoznať. Hrá i spieva dosť jednoducho, neumelecky, miestami až slabo, ale nie falošne. Mám rád hlas gitary v podchode aj vtedy, keď sa mi jeho prejav veľmi nepáči, keď sa mi zdá, že skôr ju ladí ako na nej hrá. Ani vtedy nemám chuť ponúknuť mu euro, aby na chvíľu prestal kým prejdem podchodom.

Prečo? Ten zvuk tam dole v podzemí robí zázraky. Z betónovej štvorcovej rúry vykladanej studenými dlaždicami vytvára chrám. Bez obrazov, bez okien, bez svetskej pompéznosti, bez vtieravosti a rigidnosti pastierov ovečiek. Podzemný chrám tlmene osvetlený, podfarbený zvukom gitary tvorí prostredie pre absorbovanie dobrej nálady a úsmevu na tvári po stresujúcom dni v práci.

Skrátka, jednou dierou z hluku veľkomesta vleziem do podzemia zachmúrený, vystresovaný, prejdem cca 50 metrov a druhou dierou vyleziem opäť na rušnú križovatku. Starosti nechám tam dole a hore vychádzam s dobrou náladou, v pohode. Potom je už len na mne, ako dlho si ju udržím. To už je mimo kompetencie „umelca z podchodu“.

Návrat domov cez tento pozitívnou energiou nabitý chrám je úplne iný, ako keď prechádzam tým istým obyčajným betónovým podchodom s absenciou umelcovho koncertu. A preto mu prispievam drobnou mincou. Je to vstupenka na koncert.

Ďakujem ti duša bezdomovca v tele bradatého ujka.