Reason - 16. Kapitola

16. kapitola

Po vášni a alkoholovom opojení prišlo mierne vytriezvenie. Keď sa za oknami hotela začalo stmievať, Félix ležal so svojim splneným snom v posteli a nevedel čo povedať. “Sme my, ale blázni,” prerušil ticho. “Ďakujem,” ukľudnila ho Ula a pritisla sa k nemu tak, aby mu bolo jasné, že nešlo o žiaden omyl, a že je s tým čo sa stalo spokojná.

Po ďalších nežnostiach si dali obaja sprchu, večeru v reštaurácii, ktorá ich deň predtým spojila v jedno a odišli na kliniku. Félix si spolu s ostatnými lekármi, starajúcimi sa o Richarda Hollera prešiel množstvo detailov. Samotného pacienta už nechcel stresovať a riskovať zhoršenie jeho stavu. To, čo mu svojim dobiedzaním spôsobil naposledy mu pracovníci oddelenia neodpustili doteraz.

“Neuveriteľné. Ten pravidelný kolobeh, zlepšovanie, zhoršovanie stavu a finálny kolaps. V dokonalom súlade s popisom toho, ako vyzeral posledný mesiac pred jeho zrútením,” sedel a krútil hlavou.

“Áno neuveriteľné. Stále sa v básňach písalo o tom, akú má láska moc. Kto by si však myslel, že sa tým raz bude zaoberať banda dobre platených bláznov v bielych plášťoch,” vošiel do miestnosti šarmantný pán s ojedinelými šedinami vo vlasoch, ale o to väćším šarmom, Predstavil sa mu ako doktor Wilhelm. Félixa na chvíľu zamrazilo, uvedomil si, že je to ex dámy, ktorú pred pár hodinami držal v nie veľmi formálnom objatí. Hlavou mu výrili, rôzne veci. Zamýšľal sa aj nad celou iróniou situácie, veď ani nevedel v akom vzťahu sú rozídenci aktuálne. Možno niekomu lezie do kapusty. Každopádne po príjemnom zážitku pociťoval veľké uvoľnenie, a tak sa ďalej spokojne bavili ako profesionáli, Ulu nikto z nich ani nespomenul.

“A čo Váš názor. Má takýto pacient nádej na .. nechcem povedať ako hlupák vyliečenie, no ..na zlepšenie stavu ?, ” pýtal sa s neskrývaným záujmom Félix.

Doktora to nijak nerozhodilo, ani sa nad odpoveďou nezamýšľal. “Viete, keby som v to neveril, mohol by som sa vykašľať na moju celoživotnú prácu. Nech sa však na to pozrieme akokoľvek, deväťdesiatpäť percent stavov so symptómami, aké má ten úbožiak neprežije dlhšie ako je dátum ich najbližších narodenín. Keďže viem, prečo ste tu, mal by som vám povedať aj to, že minimálne polovicu mesačného kolobehu, ktorý sme si popísali prežíva tento pacient v neopísateľných mukách. Každý z lekárov, ktorí sa držia tradičnej psychiatrie vám potvrdí, že je to beznádejný prípad. Moja práca je len výkrikom do tmy, niečomu verím, v niečo dúfam a o niečo bojujem. Ak by však na mojej výpovedi záviselo rozhodnutie vášho prípadu, nedovolil by som si morálne riskovať Richardove utrpenie a určite by som to potvrdil aj ja,” až teraz lekár zvážnel a zložil si okuluiare.

Félix chápal jeho oťaženie, na svoj výskum musel iste vynaložiť obrovské kvantum energie. Preto radšej nechal Wilhelma vydýchnuť. Poďakoval mu za cenné informácie, zmenil tému a potom sa s nim rozlúčil. Keď do kliniky šiel, nečakal, že sa bude vracať s tak bohatými a smerodajnými informáciami. Veď sa na hotel vracal prakticky vybavený. V rukách držal záznamy, ktoré spravili z otázneho prípadu Holler jasný prípad. Verdikt bol viacmenej jasný. Nechcel však šiť horúcou ihlou, to nemal vo zvyku. Oficiálne stanovenie verdiktu si preto nechal na pozajtra.

Po príchode späť do hotelového rezortu sa cítil pokojne, ako keby mu zo srdca odpadol veľký balvan. Stali sa veľké veci. Vyriešil prípad, ktorý spočiatku vyzeral veľmi zložito a splnil si aj to, prečo do cudziny vôbec cestoval – zblížil sa so šarmantnou Ulou. Tento pokoj ovládol celú jeho náladu, a preto nereagoval podráždene ani vtedy, keď pred hotelovým vchodom zbadal čakajúceho agenta Dinisa, odbafkávajúceho si zo svojej elektronickej cigarety.

“Dobrý deň, asi sa vám nevyhnem čo ?,” privítal svojho rivala z predošlého dňa s nečakaným úsmevom. Dinis len prikývol, aby Félixovi potvrdil, že je jeho vypočutie nevyhnutné.

“Viete, ten váš kolega. On už v projekte nerpacuje. Bol z bezpečnostných dôvodov stiahnutý a momentálne sa aj s rodinou nachádza pod policajnou ochranou. Ide o človeka z úseku, ktorý zrejme nepoznáte, každopádne v posledných týždňoch sa v jeho okolí diali podobné udalosti ako momentálne v tom vašom. Preto si nemôžeme dovoliť ignorovať zrejmú podobnosť.”

Félix nereagoval nadšene, no stále pokojne “Veď to čo sa mi stalo nie je nič nezvyčajné. Nikomu v celom meste sa snáď nestalo to, že ho niekto prenasledoval, či okradol..?”

“Pán Sili, dozvedeli sme sa samozrejme aj o tom, že nespávate doma, a že bezpečnostní pracovníci projektu prehľadávajú a strážia váš dom. Neberte to prosím ako sliedenie, alebo útok, je prirodzené, že sme sa pri vyšetrovaní dostali aj k tejto informácii. Aj keby sa tak nestalo.. Situácia okolo vášho kolegu začínala takisto nenápadne, nepríjemnosti gradovali časom. Podobnosť je pritom zrejmá. Aj jeho prenasledovali na ulici, vlámali sa mu do domu, posielali tajomnú poštu, dokonca ho prenasledovali v rovnakých garážach ako vás. Mám pochopiteľnú obavu, že aj u vás to tým posledným incidentom neskončí,” vysvetľoval agent.

Félix, stíchol, nechcelo sa mu zapierať, uvedomil si, že polícia vie iste viac, ako si doteraz myslel. “ Nebojte sa, ja sa o seba postarám. Čo by ste potrebovali, ako vám môžem s prípadom pomôcť, ? ” pokračoval v stále pokojnom tóne.

“Potreboval by som vedieť detaily, ako to vyzeralo vo vašom prípade, možno ste si všimli niečo, čo aj my pri vyšetrovaní spomínaného prípadu. Veľmi by nám to pomohlo.”

“V tom prípade dúfate zbytočne. Veľa toho neviem. O udalostiach u mňa doma viem len to, čo predpokladám aj vy. A čo sa týka tej garáže, môžem poskytnúť akurát tak popis osoby, ktorú som videl. Jej správanie nebolo zrejme ničim odlišné od správania iných stalkerov, či prenasledovateľov.” V záchvate úprimnosti si spomenul aj na záhadnú pohľadnicu, ktorú mal ukrytú vo vnútri svojich spisov. Pochlapil sa však, udržal si nadhľad a ani o nej nemukol. Agent Dinis si len otázkami overil, či Félix niečo nezastiera. Keď mu uveril, prejavil sa ako znamenitý kreslič a čiernou ceruzou nakreslil na reštauračný obrus takmer dokonalé zobrazenie Félixovej spomienky na postavu, ktorá ho prenasledovala. Obrus si vzal so sebou a obaja sa po náročnom dni vydali do svojich postelí.