Otcov štát

Pod mramorovými doskami hnije prach,

a na drevenom kríži vrany dych sa plíži,

nad ním mraky, ktoré spomínajú krach,

 oblohou i zemou blesk, ktorý sa kríži.

Mladý chlapec skrytý v zátiší vidí zvesť,

prelet vtáka čierneho cez oči zvedavé,

bitka mužov oddaných- pohľad späť,

na pódiu hlásajú císara pána smrť.

Dievča vedľa chlapca objala ho vrúcne,

blesk opäť preťal prostredie vzdušné,

smrť na hore minulosti ako srdce bije,

opäť sa vraždia navzájom a leje.

Popadané lístie, krvi plné aleje,

búrka čistí to čo človek zo seba vyleje.

Chlapec sa postaví, dievča ho podporí,

navzájom vedia, bol to otcov štát,

mal tej noci odený veľmi hrdý šat,

i oni pod preletom vrany stoja na pohorí.

Cez búrku beží smrť, i šípov smršť.

Legendu budujú najmä vrazi, alebo vojáci.

Medzi nimi zradci, ktorý nemajú cit.

Oni sa otcoštátu držia ako kliešť.

To je veľmi smutná zvesť, chlapec to vie,

dievča ho nehou obaluje, on ju tiež.

Tma sa blíži, v pozadí temnota a vež.

 Nie je naveky, ani zem matky mŕtvej.