O skrinkových hlasoch

    Je to možné, aby sa v júni, v mesiaci, keď sa všetky deti tešia na prázdniny, stávali zvláštne veci? Viem, že v zime, keď na Luciu chodia bosorky z domu do domu, sú zázraky povinné. Ale v lete? Keď si len tak sedím pri počítači a píšem túto rozprávku? Lebo stalo sa toto: píšem si, píšem – a tu zrazu počujem slabulinké ahoj. Najradšej by som to ahoj napísala tými najmenšími písmenami, aby ste videli, aké slabulinké bolo, ale potom by ste vlastne nič nevideli, lebo na také malilinké písmenôčká treba špeciálny mikroskop. Zatiaľ vám musí stačiť, že sa to stalo. Čestné spisovateľské slovo! Ozvalo sa teda ahoj a ja sa dívam – a nikde nič nevidím.

– Počula si? – pýtam sa Metličky, ktorá si zvykla často ležiavať pri mojich nohách ako pes. Byť metličkou v kuchyni ju nebaví a pravdu povediac – kedyže ju ako metličku využijem pri zmetaní omrviniek zo stola? Ako metlopes je Metlička užitočnejšia. Môžeme sa rozprávať kedy chceme a o čom chceme.

– Mala som niečo počuť? – zdvihla Metlička hlavu a nastražila uši.

– Pred chvíľou sa tu ozvalo slabulinké ahoj, – hovorím.

– Ale kdeže, – mávla Metlička chvostom, – nič také sa neozvalo. Iba čo ti zaškvŕkalo v bruchu.

– Robíš si žarty? Počula som ahoj!

– Prepáč, ale my psy máme sluch sedemkrát lepší ako vy ľudia! Bolo to zaškvŕkanie.

     Chcela som svojej namyslenej Metličke povedať, že jej kedysi ako metličke vyrástol z rúčky pes, tak nech sa nerobí. A radšej mlčí. Ona je len prídavkom obyčajnej kuchynskej metličky, takže čo to tu splieta o sedemkrát lepšom sluchu? Ale určite by ju zaboleli tieto slová. A ja nechcem svojej kamarátke ublížiť. Napokon – čo ak má pravdu? Čo ak mi naozaj zaškvŕkalo v bruchu a mne sa iba tak zazdalo to sotva počuteľné ahoj? Koniec-koncov – ja som naozaj hladná!

– Asi máš pravdu, – pohladkám ju po hlave a idem do kuchyne, lebo ako vidím, už mám napísanú skoro polovicu rozprávky. Dám si prestávku. Ale ako som vám na začiatku povedala, dnešný júnový deň je nejaký zázračný, lebo: ako sa blížim ku kuchynskej skrinke, počujem odtiaľ hlasy! Jeden hlboký, jeden pichľavý a jeden taký čudný chrapľavý trojhlas.

– Chceš povedať, že aj toto sa mi zdá? – obraciam sa k Metličke.

– Nezdá. To sú skrinkové hlasy, – povie Metlička, ako keby u mňa doma vždy existovali skrinkové hlasy, len ja som o tom dosiať nevedela.

– Skrinkové hlasy? – vravím. Čo robia u mňa v kuchyni?

– Vždy sa hádajú, keď si preč. Možno aj teraz, keď si ticho písala rozprávku, si mysleli, že si odišla.

     Fíha! Toto je teda bosorácky deň! Otváram kuchynskú skrinku – a tam zrazu vidím, ako sa hádajú lyžica, vidlička a nôž. Skáču do seba ako kohúty.

– Héj! – skríknem, až sa kohúty strhnú a rýchlo nevedia, či si ľahnúť do priehradky s príborom a robiť sa akože nič, alebo sa majú hádať ďalej.

– Prečo sa hádate? Počuť vás až do obývačky.

– My sa vždy hádame a nikdy sa nedohádame až do konca, – povedal odvážne nôž,

 až sa mu zablyšťala čepeľ.

– A prečo to robíte? – čudujem sa a vyberám lyžicu, vidličku a nôž. Opatrne ich kladiem na stôl a prikladám k nim tanier. – Takto ste ako rodina. A v dobrej rodine sa predsa majú všetci radi a nehádajú sa ako baby na trhu.

– No...hádame sa o tom, koho z nás máš najradšej, – vzdychne lyžica.

– To vám ako napadlo? Veď potrebujem všetkých! Bez lyžice by som nemohla zjesť polievku a bez vidličky a nožíka mäso.

– Vidíš? Mne si povedala lyžica  a im vidlička a nožík! Prečo aj mne nepovieš lyžička? To má byť spravodlivosť?

– Počkaj, počkaj, to nie je tak! Ak by som ti povedala lyžička, už by si to nebola ty, ale malá kávová alebo čajová lyžička. Keby som polievku jedla ňou, asi by som obedovala až do večera. Si pre mňa dôležitá ako lyžica.

– No toto! A prečo mne hovoríš vidlička a nepovieš vidlica? To znamená, že nie som pre teba dosť dôležitá? – trojhlasne zachripela vidlička a drzo sa mi díva do očí.

– Keby som ti povedala vidlica, vôbec by si nesedela medzi príbormi, ale niekde inde. Boli by z teba vidly, ktorými by zvieratám hádzali seno. Tak.

– To máte vy ľudia akosi čudne domotané, – povedal nožík, ktorý jediný čušal, lebo jemu možno povedať aj nožík aj nôž.

– Tak sa láskavo upokojte a poďte mi pomôcť s obedom, lebo som hladná ako vlk! – hladkám ich všetkých po chrbtoch, až kým v kuchyni zavládne nefalšované predobedové ticho. Ako je to možné, že som nikdy neprišla na to, čo trápi môj príbor? Rozmýšľam nad tým, sadám si za stôl a naberám polievku, ktorá vonia, že sa až slinky zbiehajú. A tu úplne zreteľne počujem, ako sa ozval môj žalúdok: ahoj!

– Počula si? – obraciam sa na Metličku, ale tá už neleží pri mojich nohách, ale stojí v kúte ako metlička a čaká na omrvinky. Takže to ahoj mi nemôže potvrdiť, lebo metličky sú odjakživa hluché ako drevo. Ale vy mi, priatelia, hádam veríte?