Premena

Prvá sekunda, na ktorú si z toho dňa pamätám,ma desí doteraz. Rovnako ako všetko,čo prišlo po nej. Neznesiteľná bolesť, ktorá ma prepaľovala, chuť krvi v mojich ústach a zápach spáleniny.
V agoníi som si uvedomila, že omračujúcu bolesť spôsobuje slnko, ktorého prvé ranné lúče dopadali na moje nahé, mŕtvolne biele telo. Namiesto oblečenia ma zakrývali drobné plamienky, ktoré striedavo vzplanuli, horeli a zhasli. A o niekoľko sekúnd znova,ako fénix...
Prečo som nahá? Spálili mi pyžamo? V mysli sa mi nejasne vynárali spomienky na noc. Nie,neboli hrôzostrašné... Svojím desivým spôsobom boli nádherné... A ten koniec bol zo všetkého najkrajší. Nedá sa to opísať, keby som sa o to pokúsila, mysleli by ste si o mne, že som cvok, keď niečo tak ponižujúce, krvavé a nechutné považujem za nádherné.
Ale vy ste to nezažili...
Všade okolo mňa bola krv, čo ma vôbec neprekvapovalo, ale... Prečo ju cítim aj v ústach? Tuším to ani nechcem vedieť.
Začala som sa pomaly plaziť do kúpeľne. Každý pohyb, každý dotyk mojej priebežne spaľovanej pokožky a koberca ma neznesiteľne pálil. Jediné, čo som si želala, bolo, aby som už konečne zomrela. Veď ma to malo už dávno zabiť,nie? Popálenina zhruba 386. stupňa by mala byť logicky smrteľná...
A vodu... Po tej som tiež túžila. Ale po smrti viac.
To,  že sa oheň nerozširoval, mi už ani nepripadalo divné. Prečo by mal spáliť aj byt a moje vnútro, keď ma nedokázal ani zabiť?
Preplazila som sa asi 2 metre a zrazu... Tresk! Ako v spomalenom filme som pozorovala, ako na mňa padá akvárium. Rozbilo sa, kúsky skla sa rozleteli po izbe. Niektoré sa zabodli aj do môjho vyčerpaného tela, ale ja som bolesť necítila. Prepálené a prerezané časti tela už nemali dosť sily ani na to, aby začali krvácať. Alebo ma o všetku krv už pripravil nočný prízrak? S nesmiernym množstvom sklenených triesok na mňa dopadlo aj pár kvapiek vody. Na pár sekúnd mi priniesli úľavu, ale bolo ich príliš málo a oheň, ktorý vzplanul na mieste, ktoré predtým uhasili, pálil ešte viac. Preplazila som sa bližšie k miestu, kde stávalo akvárium, doprostred centra sklenených triesok a mokrého koberca. Snažila som sa aspoň na chvíľu schladiť každú časť svojho tela, napriek tomu, že to znamenalo opätovnú bolesť a ďalšie kúsky skla, od ktorých sa odrážalo slnečné svetlo a tým ešte viac ničilo moje telo. Nedokázala som sa odplaziť k oknu a zastrieť žalúzie. To mám za to, že som ich mala vždy odostreté a nevyužívala som ich! A teraz musím čakať až do zotmenia v neznesiteľných bolestiach. V júni.
Okolo mňa umierali moje rybičky. Preboha, čo to robím?! Zahryzla som sa do tej, ktorá ležala najbližšie pri mojich popraskaných perách. Sala som z nej krv... A cítila som sa ako v noci. Nemôžem predsa zabíjať rybičky, o ktoré som sa roky starala! Alebo... Môžem?
Chladná, slizká krv mojich jedenástich rybičiek ma napĺňala silou a hnusom voči samej sebe.
Preplazila som sa k oknu a zatiahla žalúzie. Konečne! Podarilo sa mi vstať, prejsť do kúpeľne a napustiť si vaňu. Zvalila som sa do nej a jediné, čo som skutočne chcela, bolo utopiť sa a už z nej nikdy viac nevyliezť. Samozrejme, nebolo mi to dopriate. Život nie je krásny, smola...

Po rokoch vegánstva sa môj život zásadne zmenil. Celé dni a noci som myslela len na krv. Na nič iné. Nič nebolo dôležitejšie, nič iné neexistovalo. Len moje presvedčenie, že ja im život nezničím. Proste to neurobím.
Po tom, čo som vtedy po šiestich hodinách vyliezla z vane, chcela som nakŕmiť svoju mačku. Keď ma začula, opatrne vošla do kuchyne a skúmavo na mňa zazerala. Vedela som, že vie, a bolo mi z toho nanič. Chcela som jej povedať, že za to nemôžem, ja som si to nevybrala... Ale nestihla som.
V sekunde, keď sa čo najnenápadnejšie snažila priblížiť k miske, vrhla som sa na ňu a hltavo pila jej teplú krv. Nedokázala som sa udržať. Nebola som človek ani zviera, v tej sekunde som nemala dušu. Bola som monštrum, odporná obluda ktorá sa nedokáže udržať keď ucíti krv.
Mesiace som preležala totálne vysilená v posteli. Na to,aby som zaspala, som bola príliš slabá. Ani neviem, či by som dokázala nad svojím "životom" plakať. Nemala som silu na nič.
S vypätím síl sa mi podarilo asi raz za mesiac pokúsiť sa zabiť. Nešlo to. Lieky, pády, žiletky, plyn, fén vo vani... Každý mesiac niečo nové, do čoho som vkladala nádej. A nefunkčné.

Po roku som si priznala, že to sama nedokážem. Dva dni mi trvalo, kým som sa aspoň trošku poľudštila. Snažila som sa zo seba urobiť človeka, ale moja pokožka bola napriek trojcentimetrovej vrstve mejkapu pre černošky, ktoré sa chodia roky denne opaľovať, biela. Nebola bledá. Bola biela. Pery som mala červené a môj pohľad sa podobal na pohľad zúfalého vraha, ktorý práve nechtiac zhodil atómovú bombu na preľudnené mesto a to chcel len za sebou spláchnuť. Neni to svojim spôsobom to isté? Bohužiaľ, pre ľudí je prirodzené ľutovať len živé bytosti, ktorých veľkosť sa aspoň trošku približuje veľkosti človeka. Ale to je dobre, inak by sme sa všetci zbláznili od výčitiek svedomia, zdrhli by sme čo najďalej od života, a nikto by nezhasol. A to by bola škoda energie, nie?
No čo, tak im snáď budem pripadať ako gothička snažiaca sa vyzerať ako odporná krvilačná upírka... Skvelé, tuším vytiahnem zo skrine korzet,dlhú čiernu sukňu a culty... A to som vždy chcela umrieť ako hippie...
Každý pohyb bol pre mňa neznesiteěne vyčerpávajúci, ale mala som na výber?

Po zotmení som vyšla zo šedého paneláku a zamierila do najbližšej krčmy. Sadla som si a objednala džús s vodou. Osobitne. Vodu som ešte ako-tak zvládala, ale džús by som asi v sebe dlho neudržala.
O pár minút si ku mne prisadol neznámy muž. Nebol mi sympatický, ale to nebolo podstatné. Rozprávali sme sa prakticky o ničom. Na moje veľké zhnusenie (a zároveň presne podľa môjho plánu) sa ma pokúšal baliť.
"Nechceš sa radšej prejsť?" spýtala som sa ho. Súhlasil.
Pár krát som sa naňho skoro vrhla. Bol odporný, nechutný, bolo mi nazvracanie z vodky, ktorú pil vovnútri a teraz z neho tiahla... Ale jeho krv ma lákala. Volala ma,kričala na mňa... "Poď, zahryzni sa, vycucaj toho debila, zaslúžiš si život viac než on..."
Závidela som mu. Tak, ako tento rok všetkým živým tvorom, ktoré sa mohli voľne pohybovať po slnku a žiť. Ako rada by som bola na jeho mieste a balila dáku holku opitá v pajzli... Ach, nie! On mi chce dať pusu? To nezvládnem.
Pomaly sa ku mne približoval a mne sa inštinktívne začali zväčšovať, predlžovať zuby a zašpicovať zuby... Odhodila som ho.Bol v šoku. Ani sa nečudujem.
Podala som mu vopred pripravený kôl. "Bodni mi ho do srdca. Okamžite!"
Nezmohol sa ani na slovo len na mňa nechápavo čumel. Dúfam, že je dosť namol a zajtra si nebude nič pamätať.
"Zabi ma!" jačala som naňho. Nechápal. Odhodila som kôl na zem a začala ho škrtiť. Opatrne, ale čo najbolestivejšie. Kolenom som ho kopla medzi nohy a on sa tackal v bolestiach.
"Zabi ma! Vraz mi ten kôl do srdca! Alebo sa ti už nechce žiť?"
"Ale..." stále nechápal, do akej situácie sa dostal. Zosilnila som zovretie rúk okolo jeho krku.
Začal sa zohýňať po kôl. Konečne.
Pustila som ho a on mi konečne zabodol kôl do srdca.