Siedmy sen Renáty Bajcíkovej

Vždy ma fascinovali sny, tie záhadné tobogany ľudskej mysle, vytúžené, ale niekedy i nechcené a mučiace predtuchy ľudského života.

Niekedy veľmi dávno mi povedala Renáta Bajcíková, keď sme sedeli vo vysokej tráve.

Nechcel som, aby to takto skončilo, nakoľko sme vždy len - s hlavami zapichnutými do zeme - sedeli v tráve asi hodinu, kým sa niekto odvážil niečo povedať.

“Máš už, ... no ... oné ... frajera?”, stále som pichal zrakom do zeme, akoby som tam hľadal malé lúčne koníky.

Poobzerala sa okolo seba. Zdalo sa, že sa mi to rozhodla pošepkať do ucha. Nastavil som ľavé. Vypäl som sluch aby som počul to meno, komu mám nabudúce prepichnúť dušu na bicykli. Strašne mi pri ňom pľasklo. Vyskočil som na nohy a v okolí som hľadal poľovníkov, alebo aspoň samopašných kamarátov.

“A ty vieš? Veď ja som myslel, že tu niekto strieľa!”

Na konci mojej, vtedy ešte krátkej rúčky, medzi palcom a ukazovákom som držal malý štvorlístok. Nedôverčivo si ho ešte raz premerala a bez mihnutia oka mu ho spomedzi prstov vytrhla, stisla v svojej dlani a rozbehla sa dolu hájom.

Na druhý deň, lebo boli prázdniny a ešte sa nechodilo do školy, povedal som jej na našom starom mieste.

“Vieš, Roman mi povedal, že keď sa na večer veľmi naješ a hneď zaspíš, bude sa ti snívať o tom, o kom najviac rozmýšľaš. Tak som sa aj najedol veľa maslového chleba s tromi rajčinami a myslel som, že mi praskne žalúdok. Oco sa mi smial, že mi lekár otvorí brucho ako tomu vlkovi v rozprávke o tých kozliatkach. Preľakol som sa a tak som radšej neujúkal. Zavrel som sa do izby, kde si zo mňa starší bratia podobne uťahovali medzi tým, ako si prezerali nejaké noviny s holými babami.

“Poviem mame, poviem mame ...!”, chcel som im urobiť aj ja napriek a rozbehol som sa ku dverám. Michal, ten starší mi ich zastal a pohrozil mi päsťou. Poslušne som sa vrátil k svojej posteli, no rozhodol som sa, že im to vrátim. Roman totiž hovoril, že keď niekomu buchneš zamrznutú päťkorunáčku na holé brucho, alebo keď mu budeš počas spánku žblnkať tichučko vodou pri uchu, určite sa pociká. Mišovi a ani Ondrovi som predsa nemohol buchnúť zamrznutú päťkorunáčku na holý pupok. Veď by ma ubili ako hada! Zobral som si radšej vodu a fľašu.

Keď všetci pospali, ale ja nie, lebo ma bolelo to moje plné brucho, začal som pomaly žblnkať vodou vo fľaške pri Marošovom uchu. Asi ešte nespal tvrdým spánkom a tak som žblnkal úplne tichučko. Z týchto pohybov ma už rozbolela dokonca i moja ruka a zdalo sa mi, že aj s bruchom je to už lepšie. Roman zasa trepal, pomyslel som si a prestal som žblnkať. Akonáhle som tak ale urobil, veľký Mišo zamrmlal, že ešte, ešte. Nemyslel som, že vie o tom, čo mu robím. Asi sa mu to páčilo. Tak som s úsmevom na tvári začal žblnkať znova, teraz už oboma rukami. O chvíľu Mišo znova šeptal ešte, ešte a fľašou som preto hrkal hlasnejšie. Rýchlejšie, rýchlejšie, neprestával Mišo. Žblnkal som, až ma opäť veľmi rozboleli ruky tak som si povedal dosť. Položil som fľašu pri Mišovu posteľ a ľahol som si spať. Mišo ešte chvíľu rýchlo dýchal a potom sa posadil. Hneď sa ale chytil za brucho vybehol potichu z izby. Keď sa vrátil, na pyžame mal veľkú škvrnu zo skrine si potichu vyberal nové pyžamo.”

“Mišo sa teda prezliekol a ja som sa potichu chichúňal otočený tvárou ku stene. Ráno Mišo vykrikoval, že kto mu dal pri posteľ fľašu a kto mu ňou oblial plachtu, lebo tam mal veľký fľak. Roman mal teda pravdu. Nekecal. Ja som ale potom trochu myslel na ... ”, rozprávanie som spomalil a opäť som hľadal v tráve lúčne koníky.

“Na čo?”, spýtala sa, lebo chcela vedieť pravdu, ktorú u mňa vždy veľmi dobre rozlíšila od lži.

“Prídem, len otec mi vraví, že sedemročné dievča sa nemá prechádzať samo.”

“Hm ... je dobré. Už máte jabĺčka?”

“No po tom, čo sa stalo Mišovi, som začal mysl ... no zaspal som. Tentokrát ale Roman kecal, lebo sa mi nesnívalo iba to, na čo som myslel.”

“ Išiel som sa korčuľovať na priehradu. Bol som už veľký. Videl som tam aj teba, ale len chvíľku. Bola si ...”, pozrel som opäť na lúčne kobylky, “už veľká ako ja a veľmi pekná. Mišo bol už ženatý a mne dali potom na starosť jeho malú Mišu. Mala asi toľko rokov, ako my teraz. Zakrátko už odtiaľ chcela ísť domov. Práve som jej vyzúval babské korčule - vy máte na predu také zúbky, veď vieš - keď sa dosť zotmelo. Videl som veľkú tvár mesiaca a neóny, čo svietia na ulicu. Povedal som jej, aby sa postavila. Chcel som jej na topánkach rýchlo zaviazať šnúročky. Zrazu sa ale neďaleko nás objavil človek, ktorého som videl v tej veľkej obrázkovej knihe, ktoré doniesla do školy Zuza. Pamätáš sa? Tú o Vikingoch - s tými rohami na helmách.”

“Áno. Teraz bol pri nás, teda pri mne a pri malej Miše tento veľký Viking. Na rukách mal samé železné a zlaté pliešky, na bruchu kovové vyleštené brnenie, na hlave helmu a čoho som sa najviac zľakol, to bola jeho veľká sekera. Bola asi taká, ktorou vo filmoch odtínajú hlavy. S Mišou sme sa pozreli na seba. Chcel som volať mamu, ale keď som si uvedomil, že v tomto sne som už veľký, nekričal som vôbec, iba som sa triasol - od strachu. On to zbadal a tu veľkú sekeru na nás hodil. S malou Mišou sme sa zohli a ona vzduchom fičala ako stíhačka. Chytil som ju teda za ruku a chceli sme rýchlo ujsť. On sa nám ale v rovnakej vzdialenosti opäť postavil do cesty. Sekera nám zase preletela na hlavami. A keď sa to stalo ešte raz, s teraz neklamem, Miša mi vyskočila na chrbát a ja som bežal. Roztiahol som ruky a zrazu som letel. Vieš si to vôbec predstaviť aké to je! Letieť. Keď som sa blížil smerom k našej osvetlenej ulici nad neónom sa mi do vlasov vplietol netopier a Miša mi ho vyťahovala aj s vlasmi. Veľmi ma to bolelo. Potom sme prileteli až pri náš dom. Dosť som sa prekvapil, lebo naši končili zabíjačku a ja som o nej vôbec nevedel. Ovial ma dym s vôňou vareného mäsa. Zakrúžil som ešte raz až po Bendžiho vtedy našu bránu otvoril môj otec a celé kusy mäsa hádzal zavýjajúcim vlkom a veľkým psom, ktorých tam bolo zrazu strašne veľa. Trhali mu aj ruky ... a ja som sa zobudil. Veľmi som sa potešil tomu, že mám ešte len sedem rokov, no v tme som mal trochu strach i pri svojich bratoch. Vbehol som do postele k našim. Ráno boli prekvapení. Otec potom povedal, že aj on máva všelijaké sny. Raz sa mu vraj snívalo aj s voľakým fašistom, či Nemcom, neviem už presne. Ale hovoril, že u nich doma - to ako v tom sne - mali oslavovať moje tretie narodeniny. Postavili na tácku poháre na šampanské do takého trojuholníka - do takej striešky, pyramídy. Otec vraj lial iba do toho jedného, ktorý bol na vrchu a naplnili sa vraj všetky. Aj tak neviem, ako to kúzlo robil. Všetci sa vraj veľmi tešili a šampanské sa penilo. Zohol sa, aby ma videl cez tie poháre bublinkového vína, lebo tak ho oco volá a vtedy vraj skoro onemel. Miesto mňa tam vraj stál ten fašista či Nemec, no veď vieš kto ... už som ti o ňom hovoril. Ahá, nejaký Hitler. Ja ale neviem, kto to bol a čo robil u nás. Oco odvtedy hovorí, že sny sú bláznovstvo.”

“A vieš, že Roman nekecal?”, po dlhom mlčaní mi do toho vstúpila Renáta. “Ja som sa včera veľmi najedla krupičnej kaše a ponáhľala som sa do postele. Mama ma pochválila, že to sa ešte nestalo, aby som bola v posteli o ôsmej. Myslela som na ... o tom všetkom, čo si mi včera hovoril. Ja som ťa videla vo svojom sne. Oberal si jablká a ja som ti kývala z auta, keď sme sa vracali domov z prázdnin. Ešte aj môj otec sa pozdravil s tvojím. Ale teraz si nebudem vymýšľať, v sne to bola pravda. Vykríkol na neho, že nech ti nespadne ten malý z jablone, aký by mi to bol zať!”

Očervenel som. O chvíľu som znova počul Mátúúš, Máátúúúš! Dómóóv! Rozbehli sme sa každý na svoju stranu.

“Babka mi vravela, že každý siedmy sen je čistá pravda!”

“Klamala! Sen nie je pravda. Sen je sen. Pamätáš na toho Vikinga, alebo na toho fašistu, čo som ti rozprával, no mohlo by sa to stať?”

Naše rozprávania boli deň po dni volnejšie a úprimnejšie. Na konci prázdnin, keď sme naposledy spolu sedeli vo vysokej tráve, mi povedala do očí a tak som sa bal jej pohľadu.

Teraz som ju ja jemne pobozkal na líce a vyplaziac si jazyky sme už aj nadvihovali brady nad dlhé byľky lúčnych rastlín.

Ráno som sa zobudil do posledného prázdninového dňa. Nesnívalo sa mi nič. Šiel som spať radšej hladný, lebo som vedel, s kým by som ešte lietal po lúkach vo svojich snoch. Bolo by mi ešte viacej smutno. Otec ma zavolal pred dom oberať jablká. Už sme obrali skoro celú jabloň, keď niekto pred naším domom zatrúbil počas pomalého chodu motora osobného auta. Preľakol som sa a rozhúpaný rebrík mi musel otec pridržať.

Obrátil som hlavu a videl som ju sedieť na zadnom sedadle ako mi máva. Otec sa usmial a ja som sa ako zvyčajne v podobnej situácii začervenal. Keď som asi o pol hodinu schádzal už z obratého stromu, opäť nám niekto zatrúbil pred domom. Natiahol som krk a s ním aj hlavu k plotu ... Nič. To len Romanovi ušla lopta na cestu a blikajúca sanitka musela na ňom vyskúšať svoj prenikavý klaksón. Takže Renáta to nebola.

A to, že každý siedmy sen je skutočný verím odvtedy, ako Mišo popoludní dobehol so správou, že za dedinou na kopci je havária. Bežali sme tam s Romanom, lebo sme boli zvedaví. Všetko už bolo z cesty odpratané, len pár črepiniek skla odfrkovalo od pneumatík okolo idúcich aut a hlboká jazva na asfalte od nápravy jedného z aut sa podobala na “C”.

Už sme boli na odchode, keď som od skupinky tam stojacich ľudí zachytil pár šialených slov.

“ ... všetci boli na mieste mŕtvi. A to malé chúďatko malo v rukách modlitebnú knižku. Musela zomrieť? Vraj priamo v aute.”