hlava, ktorá neexistovala

ten les šepká čosi stromom v snoch

clivých mrákotách, slová

o ktorých nikto nevie

nemá lebka ticho preriekla sa v chlieve

cez zuby sa jej nehanebne hnal - ten kal

strach vnášal tam obskúrny

ked´ zložili ho do urny

muži z lesa

telo čo z neho len hlava skvie sa

a tesákmi rozpitváva tiene

vrhajúce v jeho mene

na mna kontrasty

stojím nehybne na tvári s hrou svetla

pred bustou pavučín a práchnivého dreva,

ktorá osmozou snád´ z hrubého čreva

dostala sa sem neprávom

dom a v nom prasa s telom bez hlavy

ja videl ho až teraz, zviera

splašene sa kol koryta poneviera

´zbytočné o seba mal som obavy´

oči beštie tmou vyslali signály

mne polepeným benzoe ... trest

osobe opantanej triaškou

slzami gigantickej sekvoje zaženiem smäd

napriek bolesti dráždiacej v rutine

tep môjho srdca zatnem už rýľ

do temena toho tvora v osudnej hodine

krv potečie - pramenom - jediným na sto míľ

náhle zvuk počujem suchých tráv

výkrik a ruka zo sekerou klesá

je muža z lesa

bez nohy som, v chlieve, proti mne brav

/ a zas ticho je v tej divočine /