Mám návštevu

Bola tak rozrušená, že ani C. B. ju nevedel upokojiť. Či už to bol ten, čo ospevoval ópium a hovoril o tom, ako sa nesmeje, ani neplače. Pritom každý dobre vedel, že je to iba ďalšia forma jeho zasrane utkvelého nihilizmu, ktorý ona mala tak rada. Alebo či to bol ten starý pes, ktorý furt chlastal skotskou kořalku a vsázel na dostihy.

Sediac na zemi si vystrihovala. Mala 13. A cítila sa ako okradnutý zlodej. Už dávno si chcela v byte vyvesiť jeho fotky. Tie čiernobiele obscénnosti, ktoré nikto nechápal. Za tie dva týždne však musela furt myslieť iba na jednu vec. Bol to nos. Na avantgardu čas nezostal. Milovala ho skoro tak ako Rayov čiernobiely pohľad na svet. A možno viac.

Posledná krivá cigareta ubalená z červeného tabaku, ktorý ju vždy tak páli na špičke jazyka. Posledná antikoncepčná tabletka tento mesiac. So zavretými očami do pľúc vťahovala tú pálivú chuť.Tak ako vždy.

Nadvihla hlavu. Vyfúkla dym. Zavrela oči... Myslela na jeho nos. Tak ako vždy.

– Napísal by som teraz slová, ktoré máme zakázané, pretože ešte na ne nemáme právo. – Možno mala iba 13 a milovala jeho nos. No on vedel, že toho skurveného slova sa od nej nikdy nedočká.

– Nikdy na ne ani právo mať nebudeme. To môže iba Boh. Ale ten si beztak nenechá strkať prsty do zadku. –

– Teraz nie, mám návštevu. – A ona sa cítila ako okradnutý zlodej.

Rullandské šedé. Už iba trpkosť a nič viac. A tak sedela na zemi. Vystrihovala si Rayove fotky. Bolo jej 13. A iba tak detská činnosť ju dokázala odpútať od myšlienky nosu vo svojej vagíne. Mala 13. A trochu pálivého pocitu na jazyku. Pritom červený tabak dávno došiel.

a nič viac...