Dnes nie môj milý

Sedela na špinavej zemi hrkotajúceho vagóna. A tak strašne chcela vedieť názov knižky ktorú držal v ruke. Sedel naproti v kupé a jeho vlasy boli hnedé. Hnedé a kučeravé. Chcela prečítať jej názov. Ale slnko jej v tom bránilo. Hralo sa s ňou. Pálilo jej do očí. Do očí dívky od klobás. Smialo sa pritom. Ona tiež. Kučeravé vlasy. Zívajúce ústa. Videla jeho vnútro. Ako vyzerá jej vnútro? Akej farby sú jej pľúca keď každý večer zahodí jeden čierny filter od cigarety? Od tej z červeného tabaku. Zívol si. Nudila ho. A on ju. Zívol si. A ona videla jeho vnútro. Odhalil sa jej. Bol nahý. A ona už viac nemala záujem. A tak sedela na špinavej dlážke. A nenávidela fialovú. Vo vagóne plnom Španielov, Slovákov, Černochov, Čechov. A každý z nich páchol inak. Špinavá dlážka. A na nej Ind. Bol tak blízko. Jeho indický pach zamaskovaný do pánskeho parfému. A ona račkujúca zrzka od klobás z neho predsa cítila vôňu tak krásne hnedej kože. Ako im páchne ona? Možno sú to klobásy. Možno jej kokosový parfém. Slzy včerajšieho večera. Sliny. Rullandské šedé. Červený tabak z ktorého si v noci ubalila poslednú. Vôňa perín. Toasty so salámou. Turecká káva bez cukru. Zubná pasta. Jeho nos na jej líci. Ako im len páchne? Špinavá dlážka. Zápach dezinfekčného prostriedku nesúci sa kupé. Ten v poslednom čase cítiť v každom medzinárodnom vlaku. Vlastný odraz  v sklených dverách. Odraz tváre navoňaného Inda. Odraz jeho bielych očí. Ich stretnutie v jednom bode skla. O druhej. Dnes nie môj milý.