Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Utorok

Zobudil som sa do šedého, studeného a smradľavého rána. Aspoň som sa konečne cítil vo svojej koži. Úzkostlivo a smutne. Do práce som neprišiel na čas a pol dňa som premýšľal o tom, či sa nepostavím a nezanesiem vedeniu ručne napisanú výpoveď. Keď som pozeral do vážne sa tváriacich tvári manažérov, ľudí na umelých pozíciách, ľudí významných ešte menej ako ich vzájomné konverzácie, predstava získavala na ďalśej atraktivite. Už-už som sa odsunul od stola a pohol smerom ku kancelárii, keď na mňa odrazu prišla akási vlna zodpovednosti. Uvedomil som si, že niekto bude musieť zaplatiť nájom a vedel som aj to, že moju náladu a rozhodovanie do veľkej miery ovplyňuje všerajšok. Celý deň sa na niečo tešiť a vo fínále okúsiť horkú náladu zneužitej prostitútky mi k elánu veľmi nepomohlo. Čo už, môžem si za to sám.

Ďalšie hodiny v práci som strávil ako hokejista na trestnej lavici po tom, čo jeho protihráč nafilmoval pád. Necítil som sa za to, źe sedím v ukážkovo materialistickom prostredí vinný. Ale cítil som potrebu niečo s tým spraviť. Keď naskočím na ľad, poriadne to protihráčovi vrátim. Zúifalá situácia. Na to, aby som sa mohol venovať boju za moju ideu potrebujem zázemie. Bývanie, jedlo, nebyť pod finančným tlakom. Keby som sa dostal na ulicu, asi by som toho veľa nevybojobal. Takýchto aktivistov stretávam každý deň dosť. Smradľaví, v špinavom šatstve často pôvodne určenom pre opačné pohlavie a s alkoholovo červenými, opuchnutými tvárami. Toto vedomie ma však viaže k tomu, aby som sa falošne začleńoval do konzumného systému. Tam sa moja stále viditeľná nechuť stretáva s nepochopením a často tak moje začlenenňovanue ohrozuje samo svoju pozíciu. V konečnom dôsledku tak v korporátnom cykle vytváram aj ja svoj malý cyklus. Nedokonalé, ale zatiaľ mi nič nové nenapadlo.

Aspoň môžem sledovať správanie systémových článkov priamo, zvnútra. Len mám niekedy strach, že sa aj zo mňa stane iba ohnivko v reťazci plánovanej fikcie. Aby som sa trocha upokojil, vybral som sa po práci fotiť. Dnes som si vybral miesto pasujúce mojej nechuti – obchodné centrum. Prostredie reprezentujúce to, čo neznášam, kazeteľ čítajúci z Biblie mamonu. Riadnek som sa v tom vyžíval. Páriky bezcielne krúžiace po oválnych chodbách ako po fašistickom korze. Ženy – ako zákusky z výkladov cukrárstiev. Krásne, voňavé, drahé, no v chuti rozoznať lacný margarín. Chlapi, konkurujúci si nie rozumom, alebo muskulatúrou, ale v tom, kto si kúpi priteplenejśie tričko slnečné okuliare, alebo topánky. Zo všadiaľ krićiace vizuálne katastrofy, blikajúce reklamy prezentujúce trhový manufaktúrny odpad, ktorého sa chce korporátna matka zbaviiť. No naozaj rozkošné miesto.

Fotografia má však jednu vážnu chybu. Je pravdou, že čiastočne dokáže rozprávať sama, no naopak nedokáže rozoznávať klamy. Keby dokázala zachytiť aj ľudskú reč, pochopila by, že ten svet nie je taký krásny ako sa jej cez oobjektív zdá. Počula by napríklad ako sa dvaja mladí páni – jeden s knihou na kolenách, druhy s baretkou a učebmnicou ekonimiky v ruke rozprávajú so slečnou s hrubým rámom bezdioptrických okuliarí pôsobiacou ako mladá Gainsburgová o tom, aké dobré nákupy spravili za peniaze ich rodičov v obchode s elektronikou, vyznačujúcou sa najlepším promom a najhoršou kvalitou. Keď si porovnali pre nich nepotrebné Ipody a tablety, dohodli sa, že niečo zjedia v mekáči a skočia na hollywoodsky brak, o ktorom čítali v lifestylovom magazíne. Zdanie naozaj často klame. Inteligencia sa stáva imidžom, tá realná obsahová je v dnešnom svete iba sebadeštrukciou. Fotenie ma trocha vrátilo do reality. Pripomenulo mi, za čo vlastne bojujem a pomohlo zabudnúť na včerajšie nepríjemnosti. Veď sa vlastne nič tak zlého nestalo. Aporopo, najlepšou fotkou bola tá, ktorá zachytila sediaceho, zjavne pišného mládenca v slnećných ukuliaroch (v interiéri o deviatej večer), neuvedomujúceho si, že za ním prehrabáva odpadky v koši bezdomovec, oblečený v rovnakej značkovej bunde a nohaviciach. Po tom, čo som to odfotill si ma všimol ochrankár, ktorý ma po polhodinovej nikam nevedúcej debate požiadal, aby som priestory komfortného obludária opustil.