Živé kozy majú dušu. Umelé nie, len samý silikón.

Ouu, stala sa zlá vec. Teda hlavne pre mladú kozu. Stará koza, jej mamka, položila svoj život pod nôž mäsiarovi. Asi nechtiac, ale ako inak by z nej domáci dostali klobásy, mäso, údené rebierka?

Mäsiar nemá čas ani chuť párať sa s kozími citmi. Obojok na krk mladej, na obojok povraz a "padaj na druhú stranu záhrady". Tu sa udeje krvák. S krvou tvojej matere.

Nie, nechcela od mamy za žiadnu cenu. Museli ju odtiahnuť nasilu. Bola vyklepaná, vystrašená. Tušila, že sa čosi zlé deje...

Príbeh sa predo mnou odvíjal večer z rozprávania domácich pri triedení mäsa do chladiacich boxov.

Na druhý deň som si ho prečítal znovu. Z duše mladej kozy - cez jej ustráchané očiská s obdĺžnikovými zrenicami. Čítanie to bolo nepríjemné. Evidentne mala strach aj zo mňa, hoci som nemal nôž a ani včera som mäsiarovi neasistoval.

Dopoludnia bolo mojou úlohou zobrať ju na pašu. Pani domáca bola v práci, zodpovednosť bola na mne. Vošiel som do ohrady s karabínkou a povrazom v ruke. Stačilo zakvačiť karabínku na jej obojok a ísť na pašu. Lenže...

Teraz to bola úplne iná kozia dáma. Pred týždňom sa už z diaľky hlásila ku mne. Keď som sa priblížil k ohrade, celá nadšená vyskočila prednými nohami na trám plota, spokojne na mňa mečala, čoby na známeho príchodzieho. Nechala sa hladiť, škrabkať, žrádlo si brala priamo z ruky. Zdalo sa, že i lichôtky počúva pozorne, aj keď si o nich myslí svoje.

No teraz? Pozerala na mňa z čo možno najväčšej vzdialenosti. Oči ustráchané, svaly pripravené na okamžitý útek. Bála sa ma tak strašne, že som ju nespoznával. Stačilo trošíčku pohnúť rukou a ona v tom momente odskočila, akoby som v nej držal ostrý mäsiarsky žabykláč a chcel jej ublížiť. Desať minút som sa jej snažil vysvetliť pokojným hlasom, že sa ma nemusí báť, že ju čaká žrádlo len toť kúsok za plotom. Sadol som si k nej chrbtom a stále čosi hovoril. O tom, aká je tá lucerka po dažďoch šťavnatá, a že cestou si môže zobrať aj pár spadnutých jabĺk. I o tom, aká je predpoveď počasia na zajtra, a že euro posilnilo voči doláru, že sused už pooral pole po úrode zemiakov, a že i Cyprus má z ekonomickej krízy kŕče a bruchabolenie... Obišla ma spredu a pozrela na mňa akože čo to trepem, či mi náhodou nešvihá. No keď som sa trochu pohol, hneď bola opäť s ústráchanými očami na druhej strane výbehu.

Vzdal som to. Čerstvá lucerka, výhonky sliviek, jabĺčka, vysušené kúsky chleba prišli za ňou do ohrady. Keď nejde Mohamedán k hore, musí ísť hora k Mohamedánovi. Strach mala väčší ako hlad.

Celý čas hľadala niekoho dôveryhodného. Dokonca sa rozbehla za Betkou, stredne veľkým stredne strážnym a úplne čiernym psom. Betka bežala z vonkajšej strany ohrady, koza z vnútornej. Obyčajne to bolo tak, že Betka bývala vzadu a hnala kozĺa s mamou kozou pred sebou. Teraz to bolo naopak. Prenasledovala Betku. Koza psa.

Dopoludnia som skúšal ešte možno dva krát uhovoriť ju. Márne. Celý čas nič nežrala. Až kúsok kukuričného šmúľa ju presvedčil, že by bolo vhodné nejakú maškrtu ochutnať. Ten si veľmi, veľmi opatrne vzala priamo z mojej ruky tak ako kedysi, ale okamžite odbehla do “bezpečia”.

Ďalšie pokusy som vzdal. Popoludní prišla pani domáca z práce. Jej sa nejako podarilo presvedčiť ju, že môže ísť za ňou bez obáv. Pani domácu dobre pozná a môže jej dôverovať. Ešte nikdy ju nesklamala. Lenže domáca je chvíľu v záhrade, chvíľu v kuchyni, potom na dvore... Koza nemala šancu udržať s ňou tempo a do kuchyne nesmela vstúpiť vôbec. Nespravodlivá diskriminácia!

Pobehovala teda na záhrade I dvore a cítila sa zrejme strašne osamelo. Hľadala možnosť kontaktovať sa s kýmkoľvek. Dvor ale veľa možností nenúka. Biely zajkovia, králiky domáce. Sedia v klietkach , slovo nepovedia, len ticho žujú ďatelinu.

Ema, mačka, o ktorej domáca tvrdí, že je mentálne zaostalá, nevyvinutá. Nedokáže chytiť myš, živý sa len jedným druhom psích konzerv. Ostatné ignoruje. A vynadá každému, kto ju chce pohladiť. Skrátka Ema, to je vyberaná spoločnosť, nik jej neulahodí, s nikým sa "neráči" baviť.

A ešte Betka. Čierna sučka pouličná zmeska náhodnej rasy. Milá k domácim, nepriateľská k cudzím – keď je v bezpečí za plotom.

Koza Betke dôverovala úplne. Behala za ňou ako za najlepšou priateľkou. Jej sa to ale nepozdávalo a vrčala na ňu. Buď jej odbehla, alebo ju zahnala. Vtedy som bol kozej puberťáčke dobrý aj ja. Prišla ku mne a skúmala čo robím. O chvíľu odbehla k domácej panej, potom zase ku mne a takto prebiehala hore dole. Vtedy už mala na obojku pripevnený tenký horolezecký povraz dlhý cca 15 metrov. Pre istotu, keby chcela odbehnúť do lesa. To ju ale ani nenapadlo, chcela byť v spoločnosti známych bytostí.

Je jeseň a tak mala dovolené robiť záhradníka. V lete z pochopiteľných dôvodov túto funkciu pre capa zastávať nemohla, no teraz áno a na liečenie jej ubolenej dušičky to bolo priam vhodné zamestnanie. Akurát nás všetkých plašila zvukom rýchlo sa kĺžucého horolezeckého povrazu v tráve vydávajúceho sykavý hadí zvuk. To vtedy, keď sa povraz behom hnal za rýchlou kozou a ledva jej stíhal s tempom. Koze ten zvuk nevadil. Dokonca ani zvuk elektrickej vŕtačky v mojich rukách ju nerušil v skúmaní nepreskúmaného. Zvedavosť a hravosť postupne zaháňali jej veľký žiaľ do minulosti.

Je komické pozerať sa na psa ako panicky uteká pred kozou s hrôzou v očiach. Ona mu nechce ublížiť, len sa chce s niekym kamarátiť. Betka strachopud sa schováva za kohokoľvek, len aby ju ochránil pred láskou bylinožravca. Keď jej vystráchaná Betka utečie, ide sa rohami dobíjať do zajačníkov. Spoza domu sa ozývajú rany ako od drevorúbačskej sekery, ale zajačník je pevný, nepovolí. Len aby zajačica od strachu neporodila predčasne! Tiež je trochu divné, keď veľká koza priateľsky drcá rohami do hlavy králika domáceho. Nie žeby veľký bylinožravec chcel zápasiť s malým, chce sa s ním hrať, chce kamaráta. S maminou sa hrávali na drcanie rohami a tak si myslí, že zajko sa bude s ňou hrať podobne. Lenže zajko utečie a kozľa hľadá iný živý objekt na hranie. Pobehuje od pani domácej k pánovi domácemu, potom ku mne a vzápätí si to opäť šinie s dlhým svištiacim lanom za Betkou.

V nedeľu ma koza dostala do úzkych. Vpredu pred domom som čosi majstroval a zvieratá vnímal len okrajovo. Po chvíli sa mi nezdalo, že kozľa dlho nič nevyviedlo. Je to podobný pocit, ako keď malé deti v susednej izbe sú dlho ticho. Neveští to nič dobré – rozstrihané nohavice, pofarbené steny, rozliate akvárium...

Vycvičený tromi, kedysi malými ľudskými mláďatami som šípil, že zvieratá konajú čosi nekalé. Obehol som dom, koza nikde. Vrátka na cestu boli otvorené. Práve keď som sa v tušení zlého rozhliadal po okolí, vybehla Betka z lesa. Tá potvora prešibaná! Dôverčivú kozičku nalákala do lesa a tam jej utiekla, aby mala od nej pokoj. Bežal som do lesa. Volám, hľadám, skúmam stopy ako indián, ale koza nikde. Vracajúc sa so zveseným chvostom odhodlaný ohlásiť majiteľke stratu jej milovaného zvieratka prechádzal som okolo mladých stromčekov na konci záhrady. Tá potvora maškrtná bola tam. Spásala mladé stromky a tvárila sa veľmi nenápadne. Zrejme tušila, že toto si promovaný záhradník nemôže dovoliť a tak len tichúčko prežúvala, ani hláska nevydala. Stomčekov mi bolo ľúto, ale na druhej strane som bol rád, že ju v lese nezožrali vlci, medvede alebo nuda.

Tieto riadky môžu sa zdať byť napísané ako obžaloba chovateľov domácich zvierat. Nie, vôbec nie. Súčasťou každého života je i smrť. Strom spílime na krásny nábytok, zeleninu, ovocie, upravíme na jedlo, podobne i hospodárske zvieratá, ryby a iné živé tvory prírody. Myslím si, že je dôležité, ako sa k ním správame za života a či ich netrápime ale naopak preukazujeme im lásku, starostlivosť. Život by mal byť krásny, dôstojný, plný pohody, veselosti, lásky, možno a trochou zádumčivej clivoty, pokory, nehy, múdrosti, roztopašnosti...

Smrť by mala byť rýchla, humánna, nemučivá. Malo by to byť dôstojné zakončenie pekného života. Pre každého živého tvora.