WIC 1.

Potrebovala som doktora. Obyčajného doktora, ako je obvyklým zvykom takého pána mať. Prišla som však do cudzieho mesta a tým som starého doktora stratila. Už nebolo po ňom ani stopy. Z toho dôvodu som sa jedného dňa rozhodla odísť z domu a nájsť si nového.
Ulice boli skrútené a dlhé, za každým rohom mohlo byť čokoľvek a vynoril sa vo mne pocit, že ma samy vedú. Neorientovala som sa, šla som krokom sladkým ako byliny. Tiahol sa ďalej a ďalej, až kým sa nevzdialil rovnako ako dym.
Zrazu som našla správne dvere. Otvorila som ich - obrovské a vysoké. Po chladných kamenných schodoch som sa dostala k ďalším dverám. Za nimi ordinoval lekár, celkom obyčajný. Spýtala som sa, či je možné sa k nemu zapísať. Keďže som rozprávala nárečím, nie mestskou rečou, sestra služobnica ma ihneď odmietla.
"Ak máte peniaze bývať v tomto meste miesto Vášho pôvodného slameného domova, budete mať aj peniaze na privátnu kliniku."
"Musíte ma vyšetriť, som chorá." na viac som sa nezmohla.
"Nie, nemusíme. Ďaľší, prosím!"

Zapadla som späť do bludiska ulíc. Premýšľala som o tvári sestry služobnice a jej výraze. Prišla som na to, že najlepšie bude riešiť to súdnou cestou. Budovy boli však príliš veľké, pohybovala som sa popod ich prvým okrajom a veľmi pomaly. Avšak postupom času sa mi podarilo nájsť právnika.
Prekvapila ma stiesnenosť jeho kancelárie. Drobné telesné miery pána D. však tomu odpovedali. Mal stôl-stolík a za ním malé kresielko, ktoré sa takmer prepadalo do zeme. Pred ním stál väčší gauč pre klientov, na ten som sa posadila. Pán D. počas môjho monológu upratoval papiere, kontroloval obsah priehradok, občas zabručal "m-hm". Môj hlas sa prelínal so šuchotom papierov, jemným hrmotom pier, klávesnice a iných vecí. Všimla som si steny obvešané obrazmi a dokumentárnymi fotografiami, čierno-bielymi i farebnými, na ktorých ľuďom vietor fúkal do tvárí a pár centimetrov nad zemou lietali smerom k nim kamene. Ich nohy rozprašovali okolo seba piesok, nechty mali špinavé, ruky fľakaté a v nich obrovské prázdne rámy, ktoré držali pred sebou akoby chceli vstúpiť do živých obrazov.
Keď som svoju reč dokončila, napäto som očakávala reakciu pána D. Po mĺkvej chvíli začal pokojne vysvetľovať jeho pohľad na situáciu. Uistil ma o istej prehre.
"To nevyhráte. Nemáte šancu. Nie som dostatočne dobrý právnik. Istotne obžalobu úplne pokazím. Na mňa sa skutočne nedá spoľahnúť, podobných prípadov som už prehral veľa. Vidíte sama - mám tu rozvešané iba nezmyselné fotografie, žiadne ocenenia ani certifikáty. Radšej odíďte, kým nie je neskoro.”
"Hmm ..." nerozumela som ani jednému slovu.
"OK. Vydržala ste to so mnou dlhšie ako ostatní. Som ochotný prijať Vás za klientku a spočiatku môžem pracovať vo Vašej záhrade ako bolestné za to, že Vás budem privádzať do istej prehry na súde."
"Nemám záhradu a som veľmi chudobná, zrejme Vám nebudem schopná nič zaplatiť."
“Výborne! To rád počujem.” mužík sa usmial.

             
Keď som sedela v súdnej lavici - a tá bola celkom normálnej veľkosti - necítila som sa natoľko nepokojne ako je u mňa zvykom. Zatiaľ som nevyslovila ani slovo. Sudca sa díval raz sem, raz tam a prehadzoval si súdne kladivo z jednej ruky do druhej. Z nenazdajky mu vyletela jedna ruka i s kladivom nad hlavu a prehlásil “Toto je pravá ruka!”. O chvíľu vzpažil ľavú ruku a znovu hlasno prehodil “Nie, vlastne toto je pravá ruka!”
Pán D. krákal monotónne to i ono a obhájca si flegmaticky maľoval na veľké plátno. Časom priamo v súdnej sieni vystavoval jeden obraz za druhým a predával ich divákom za náramne odporné ceny. Nakoniec ho sudca vyzval k obhajobe a on začal: "Tá žena rozpráva nárečím. Istotne, Vaša Súdnosť, pochopíte, že sa jej pán doktor L. odmieta dotýkať, čo je pri vyšetrení nevyhnutné."
Starý sudca nemo prikývol a vyzval k reči mňa. Prešiel mnou oheň trémy.
"S dovolením, Vaša Súdnosť, pokiaľ má pán doktor L. tento názor, ani by som nezniesla jeho dotyk, jeho radu by sa mi brydilo poslúchnuť a ním predpísané lieky by som sa neodvážila užívať."
Nu, netrvalo dlho a sudca sa rozhodol vyniesť rozsudok.
"Takže ..." zaškrípal sudcov hlas.
"Absolútne nesúhlasím s Vaším rozsudkom a týmto sa odvolávam!" vykríkol doktor L.
"Čiže ..." pokračoval sudca.
"Ja tiež žiadam o odvolanie." pískla som.
"Nu, tak sa mi zdá ..." mľaskal starý sudca.
"Keďže som už vyčerpal možnosť odvolania sa, budem to viesť k Najvyššiemu Súdu!" ozval sa znovu doktor L.
"Ja som sudca Najvyššieho Súdu, to máte ale šťastie! Che - che." chrapľavo sa zachechtal sudca a pokračoval: "Takže môj rozsudok znie ...".
"Nesúhlasím a budem Vás do konca vekov strašiť v snoch." vykríkla som a dychtivo sa obrátila na protivníka: "A vy sa utopte v bahne vlastných myšlienok!”
"Môj rozsudok teda znie ...", chrapčal sudca "Je zreteľné, že obe strany sa nedokážu dohodnúť. Z toho vyvodzujem, že toto je Pravda a súd som vyhral. Cha - cha."
Buch!